Kde tá ľudská duša drieme? Prečo to tu píšem? Prečo je dnešný humor suchý? Aby
sa ľudia mohli smiať. Prečo niesme prirodzení? Aby nás neobvinili z farizejstva.
Prečo existuje láska? Vhodná je paralela z čias môjho starého otca. Spustili
novú internetovú televíziu Braňa Krála Ľahká otázka, ťažká odpoveď. Autobusy sú
pohodlím na európskej úrovni. Iných stopárov som tu zatiaľ ešte nevidel. Ako
dopadol? Bohužiaľ. Strong wind! Silný vietor! "ma posiela späť na" vajíčko". Na
zastávke na Záhradkách nás čakal veľmi zaujímavý pohľad. Bežné prachovky naňho
nestačia”. Ja som chcela vyhrávať. A vyhrávam. slovenskej kultúrnej histórie Od
tej chvíle vstupuje do hry slovenská časť Uhorska. Do slovenských častí Uhorska
sa vtedy utiahla jedna časť českých emigrovaných protestantov a tu našli v
používaní svoj vlastný spisovný jazyk presne tak, ako vo svojej českej vlasti.
Podľa princípu siedmich slobodných umení prvým stupňom trivia je gramatika.
Európska únia, čiže rozmieňanie veľkých bankoviek na drobné mince. Toto
stieranie hraníc je veľmi príjemné, pokiaľ ide o poriadneho občana, ktorý
cestuje za svojím obchodom alebo za svojou dovolenkou. Ľubomír Ďurovič Pojem
slavico - bohemicus zo začiatku XVIII. storočia je začiatok pojmu česko (-)
slovenský. Krman si bol vedomý, že meno Slovákov treba aj v latinčine odlišovať
od všeobecného názvu slavi a vytvoril nové slovo slovacii. Druhá Doležalova
inovácia je v gramatickom popise tohto jazyka. Obsiahly vlastivedný úvod
(Praefatio) k Doležalovej gramatike napísal o generáciu starší Matej Bel. V
každom prípade aj text jeho úvodu dal Doležalovej gramatike punc
najautoritatívnejšieho zdroja poznania vtedajšieho spisovného jazyka Čechov i
Slovákov. Táto kralická norma je dodnes základom spisovnej češtiny. Štúrovský
nový slovenský spisovný jazyk má niekoľko vrstiev. Radikálnou inováciou je
hláskoslovie a tvaroslovie. Ľubomír Ďurovič Profesor Eugen Jóna, ktorý sa
dejinami spisovnej slovenčiny dlhé roky zaoberal, si uvedomil potrebu dať do rúk
slovenskej i medzinárodnej vedeckej verejnosti dostatočne prístupný skutočný
text tohto základného diela. Ľubomír Ďurovič Ľubomír Ďurovič profesor
slovanských jazykov Česko - slovenské kultúrne kontinuum Ku konfliktom a
nedorozumeniam výrazne prispelo aj to, že sa maďarské „nemzet“ dá používať v
oboch týchto významoch. To malo obrovský národnozáchovný význam v druhej
polovici XIX. storočia, keď maďarizácia reálne ohrozovala samotnú existenciu
slovenského národa. Ľubomír Ďurovič Mal som veľké potešenie z knižky Antona
Dinku Skalica – moja láska, osud a poťešeňí. Jeho obaja starší bratia išli do
škôl a Ferda mal prevziať obchod. Intenzívne sa pamätám na prístavbu javiska k
cirkevnej sieni na evanjelickej fare. Potom prišiel koniec vojny, bolo obnovené
Československo, začali sa celkom iné pomery. Činnosť nášho združenia zatisli do
pozadia iné potreby. To sa menuje iniciatívnosť a innovatívnosť. Ľubomír Ďurovič
ODCHODY A návraty ĽUBOMÍRA Ďuroviča (I.) „Nebyť toho, Slovensko by dnes
neexistovalo,“ hovorí Ľubomír Ďurovič. To je MOŽNO tá pozitívna stránka
ROZDELENIA REPUBLIKY. Negatívnych stránok je množstvo. Nakoniec, takisto môže aj
Čech čítať slovenské, keby chcel, oni však tú potrebu V ROVNAKEJ MIERE nemajú.“
„Konkrétne je to obdobie od roku 1963 do roku 1968. Vtedy sa naraz ukázalo, že
komunistická strana s jej zločineckými spôsobmi skrachovala. Vtedy vyšla moja
KNIHA Paradigmatika spisovnej ruštiny, ktorá sa stala celoštátnou univerzitnou
učebnicou ruskej TEORETICKEJ morfológie. Uvedomovali sme si, že „sa môže“.
Dovtedy to však bolo obdobie veľkej nádeje. Ja ich poznám. A mal pravdu.
Sklamanie po vojne Ľubomír Ďurovič do komunistickej strany nevstúpil. Piateho
mája sa začalo Pražské povstanie a z rádia sa ozývala výzva o pomoc. To bola tá
zločinecká časť komunistickej strany. „Môj otec bol selfmademan. Nedávno som
odovzdal do skalického Záhorského múzea otcove denníky. Je to cenná a zaujímavá
pamiatka o 20. storočí. Polovicu zo všetkého, čo vo mne je, mám z domu, z toho,
čo sa doma povedalo, napríklad pri stole. Otec veľa rozprával o svojom
literárnovednom výskume, ale nevyhýbali sme sa, samozrejme, ani súčasným
problémom. Vtedy mi utkveli v pamäti dátumy, mená i dôležité udalosti z
minulosti, medzi ktoré bolo neskôr ľahšie dokladať nové dátumy, mená i vzťahy.
Mama pochádzala z rodiny s generáciami evanjelických farárov. Vzdelanecké
pozadie rodiny malo pre moju budúcnosť VEĽMI DÔLEŽITÚ úlohu.“ Rešpektovali ste
otca bezvýhradne? „Viera môže dávať človeku životnú istotu“, mieni profesor
Ďurovič. Faktom je, že náboženský fundamentalizmus prežíva svoju regeneráciu.“
Bavilo ma písať kompozície a na vynikajúcom skalickom gymnáziu boli veľmi dobré
podmienky pre kultúru. Nevyhýbali sme sa ani politike. Môj otec po jeho rozpade
niekoľko týždňov nespal... ... MÔJ PRIMÁRNY ZÁUJEM BOLI HUMANIÓRA. Umožniť
jazykovedcovi rozhovoriť sa o systéme v jazyku, prináša zdanlivo nebezpečenstvo,
že sa vstúpi do nezaujímavého a nudného sveta. „Ypsilon ako hláska nie je
funkčný a v slovenskom jazyku takej hlásky niet. Ale takto sa hovorí v Mikuláši!
Ukazuje sa teda, že tým stredoslovenským nárečím, ktorÉ Štúrovci povýšili na
spisovný JAZYK, bol prestížny liptovský mestský jazyk. Presvedčil Záborského, že
správna slovenská výslovnosť je „ľist“. V lete 1948 v Prahe zažiadal o
zahraničné štipendium. VEĽMI KOMPLIKOVANOU ZHODOU OKOLNOSTÍ HO PO ROKU dostal a
odišiel NA ROK do Nórska. Keď sa začal semester, pustil som sa pod vedením
profesora SommerfelTa do čítania textov. Rozprávanie Ľubomíra Ďuroviča
PRIPRAVILA Kveta Škvarková. Protiprávna vojna v Iraku, ktorú rozpútala nesvätá
aliancia náboženských fundamentalistov, megalománov a kšeftárov, je cynickým
výsmechom všetkých hodnôt, ktoré naša západná civilizácia pokladá za
nedotknuteľné. Po ukončení tejto vojny nádejou sveta je zmena. Koruna Sv.
Štefana a ostrihomský Primas Hungariae sa stali symbolom Uhorského štátu. Boja,
ktorého medze určovala Zlatá bulla. Náš dnešný spisovný jazyk je skutočným
kompromisom medzi radikálnou normou štúrovcov a požiadavkami bernolákovcov i
tradíciou českou či československou. Starú meravú nekompromisnosť a
nekomunikatívnosť oživila idea odtrhnutia Slovenska od tisícročného Uhorska a
najmä štátneho spojenia s Čechmi. Takže nacionalisticko - sociálny populizmus
Mečiarov je, povedal by som, prirodzeným plodom stáročného vývinu slovenskej
spoločnosti. Ľubomír Ďurovič Pre časopis Záhorského múzea v Skalici „Záhorie“
Výstava vzorného balenia potravín v Skalici Nemôžem pritom nespomenúť ešte jednu
vec. Kto by to kupoval?! A obchody, ktoré chcú predávať zaručene čerstvý, v noci
upečený a nezabalený chlieb, musia ho držať v osobitných zasklených policiach,
takže skôr nebalenie chlieb zdražuje. Ľubomír Ďurovič Vlastný gól slovenskej
inteligencie Pred voľbami bolo – v neposlednom rade v Mostoch – mnoho krásnych
vzletných výkladov, prečo treba voliť Martina Bútoru. Takže teraz veľmi čakám,
či niekto z mienkotvorných hláv Bútorovho elektorátu urobí sebakritickú analýzu
tohto svojho fatálneho politického omylu. Že Mečiar, suverénny víťaz prvého
kola, v druhom kole bol spektakulárne odmietnutý, je spravodlivý trest za roky
jeho vládnutia. Ľubomír Ďurovič profesor emeritus slovanských jazykov Scenár:
Adam Rifkin, Gavin Scott Réžia: Joe Dante Kamera: Jamie Anderson Hudba: Jerry
Goldsmith DOLBY STERO Gil Mars, najbohatší muž sveta, je majiteľom počítačovej
spoločnosti MarsTech, ktorá vyrába aj hračky pre deti tretieho tisícročia. Dnes
je autogramiáda Ivy Janžurovej a Markéty Hrubešovej a potom je tlačová
konferencia Paulom Morrisseyom. Večer bude Lauren Bacall uvádzať film Hlboký
spánok. Napokon zvíťazila láska. Grazie all 'Italia. Grazie all 'America,'
'kričal z pódia nadšený Benigni. Uvidíme, ako do celé dopadne. Pôvodný scenár:
Zamilovaný Shakespeare Scenár - adaptácia: Tenká červená čiara Výprava:
Zamilovaný Shakespeare Kostýmy: Kráľovná Alžbeta Pôvodná hudba k muzikálu, alebo
komédii: Princ egyptský Krátkometrážny hraný film: LA CARTE POSTALE (The
Postcard) Zvuk: Zachráňte vojaka Ryana Vizuálne efekty: Armageddon Tento ročník
priniesol hneď niekoľko prekvapení. Kompletný program 3. Gay Film Festivalu
Slovakia nájdete na Film Site v rubrike Ceny a festivaly. Americká premiéra bola
plánovaná na júl a v slovenských kinách by sa mal objaviť 21. 10. 1999 pod
názvom Spaľujúca túžba. MICHALKOV FOR PRESIDENT "Zoberiem tú funkciu, ak to
ľudia naozaj budú chcieť," povedal režisér. MADONNA REŽISÉRKOU Madonna po
úspechu albumu Ray of Light odriekla herecké ponuky. Bude to filmové spracovanie
románu Rene Steinkeho, ktorý vychádza v USA v týchto dňoch. MALKOVICH AKO F. W.
MURNAU Nakrúcanie by sa malo začať v apríli v Luxemburgu. POZOR! ŠULAJ PÍŠE
ROZPRÁVKU Ako vyzerá herec snov? Telo by malo mať šiju Jenny Elfman, ramená
Courtney Love, zadok Jennifer Lopez, pupok Sandry Bullock a nohy Miry Sorvino.
HVIEZDY V HOLANDSKU Režíruje ho holandský režisér Dick Maas. Premiéra by mala
byť už koncom roku. Detektíva Steva McGarretta hral Jack Lord. CENY ČASOPISU
MOVIELINE BERLINALE - KTO PRÍDE? Film bol nakrútený podľa skutočnej udalosti.
OSCAR ZA VIZUÁLNE EFEKTY GIBSON - OD WB K PARAMOUNTU Gibsom by si mal v jednom z
nich zahrať hlavnú úlohu. TRAVOLTA OPäŤ SPIEVA Úspešný film. Tentoraz na
televízne obrazovky v podobe 13 - dielneho seriálu. JACKIE CHAN AN DIVOKOM
ZÁPADE Bude mať názov Shanghai Noon a režisérom bude debutujúci Tom Dey. Chan si
zahrá Číňana, ktorý pricestuje na Divoký západ, aby zachránil unesenú dcéru
čínskeho konzula. JODIE FOSTER V CIRKUSE Jodie Foster sa vracia k filmu.
Tentoraz ako režisérka a producentka. Flora Plum je ľúbostný príbeh,
odohrávajúci sa počas tridsiatych rokov v prostredí cirkusu. Vlani získal toto
ocenenie režisér Stanley Donen. ALAN SMITHEE V TELEVÍZII Alan Smithee je meno,
ktoré sa používa v titulkoch, keď ražisér z rôznych príčin nesúhlasí s uvedením
vlastného mena. Použitie tohto mena pri televíznom uvedení hraného filmu známeho
z kín je nezvyčajné. HVIEZDY STOROČIA Kritérium je dosť kontroverzné. Sú v ňom i
Greta Garbo, Betty Grable, Lucille Ball, Hedy Lamar, Mary Pickford, Ruth Gordon
a Dinah Shore. Medzi hereckými kandidátmi sú Humphrey Bogart, Sidney Poitier,
Kirk Douglas, Harold Lloyd, Sir Laurence Olivier a John Belushi. Stane sa tak
počas slávnostného ceremoniálu 9. 2. 1999, teda dva dni pred začiatkom MFF v
Berlíne. SPIELBERG PREPUSTIL KAMERAMANA TRAKTOR NAKRÚCA Jeho dej sa odohráva vo
fiktívnom mužstve Miami Sharks. Dobrosrdečná dievčina sa mu však neustála snaží
dohodiť nejakého priateľa. Chcel by sa stať prezidentom USA. ZOMREL JOHN ADDISON
TARANTINO V DIVADLE Jeho slepú obeť hrá Marisa Tomei. NAHÁČI POTOPILI TITANIC V
nedeľu boli udeľované ceny Screen Actors Guild Skvelá novinka pre fanúšikov
hororej klasiky z roku 1973. David Duchovny a Gillian Anderson totiž podpísali
zmluvy na 6. a 7. sériu úspešného televízneho seriálu. Honoráre oboch hviezd
vzrástli. Jednu z epizód napísal spoločne s Chrisom Carterom i Stephen King! UMA
A ETHAN ČAKAJÚ Uma Thurman a jej priateľ Ethan Hawke očakávajú v júni narodenie
dieťaťa. Uma sa v roku 1992 rozviedla po dvoch rokoch manželstva s Gary
Oldmanom. A buďte veľmi hladní. Jazz, blues, rock, funk. V takýto večer však
treba prísť skôr a obsadiť si stôl. Našťastie sa nemusím veľmi rozpisovať, lebo
Hysteria Pub má svoju webovú stránku. Na pitie tu dostanete všetky bežné alká a
nealká. Tie sú naozaj vynikajúce. Restaurant Dynamo - Pštrossova 220 / 29, Praha
1, telefón 294224. Kto zažil sparné pražské popoludnie, vie veľmi dobre, čo
znamená spojenie "správně vychlazená dvanáctka". Celý dojem nie je nijako
uchvacujúci až do chvíle, keď požiadate o jedálny lístok. Jedlo je na stole za
necelú polhodinu. Mäso je neuveriteľne vynikajúco ochutené, mäkké, obloha
čerstvá, hranolky "křupavé". Odfukujeme v spoločnosti braníckej desiatky. Po
chvíli štartujeme automat elektronických šípok. Záverečná! S údivom pozeráme na
hospodskú. Včera byl tady zas a dělal problémy, "dodáva ospravedlňujúco. Stúpame
po schodíkoch, ktoré jej dali meno, a mierime na Karlovo naměstí. Snáď bude ešte
niečo otvorené. Tá správa ma zastihla na dovolenke. Vieš o tom, že Jaro zomrel?
Dozvedel som sa a stále tomu neviem uveriť. Niektoré úmrtia tak akosi
predpokladáme, ľudia sa k nim systematicky dopracovávajú. Jaro nebol bohém.
Stále v pohybe, akumulátor energie a nápadov. Pozdravuj Deža. Marian Jaslovský
Takže ak sa myšlienky zorganizovať rockový festival chytí skúsenejší
organizátor, veríme, že festival, ktorému je dedina a ľudia v nej naklonení, sa
bude znova konať. Neostanú však verní fanúšikovia skrátka. Okrem chuti ma kuskus
zaujal predovšetkým svojou univerzálnosťou. A určite si vyskúšajte tento recept:
-). Vysypte do nej kuskus a vypnite oheň. Zakryte nádobu pokrievkou a nechajte
vychladnúť na izbovú teplotu. V šalátovej mise zmiešajte olej, korenie, soľ,
uhorku, cibuľu, petržlenovú vňať a bazalku. Taniere obložte hlávkovým šalátom,
na ktorý servírujte kuskus a zeleninovú zmes. Dobrú chuť! Samozrejmosťou sú
profily fotoaparátov. Johnovi Lee Hookerovi sa toto všetko podarilo. Poznáte to.
Noviny ste zabudli v kaviarni, letáky neznášate. To je zjednodušené a časovo
nenáročné riešenie. Články, zaujímavosti, recenzie. Čo s lístkami? Pri každom
kine, divadle, klube je aj jeho adresa a telefón. Zavolajte a rezervujte. Skúste
siahnuť po nejakej knižnej novinke, zoznam nájdete v Knižnom katalógu. Alebo si
ju stiahnite v súbore PDF na tej istej adrese. Prečo? Publikáciu napísal známy
český novinár a publicista Miloš Čermák. Má netradičnú grafickú podobu a svojimi
malými rozmermi sa zmestí do každej tašky a ku každému počítaču. Základnými
požiadavkami na všetky druhy podložiek na spanie sú tepelná izolácia a izolácia
od vlhkosti. Mimoriadne príjemným spestrením je izolácia od terénnych
nerovností. Ocení ju aj "princezná na hrášku". Karimatky Sú ľahké a praktické.
Odolné proti drsnému zaobchádzaniu a nejaká tá diera neuberie z ich dobrých
vlastností. Profilované karimatky sú osobitná kategória. Obyčajne majú väčší
objem ako klasické karimatky. Mimoriadne ľahké a tenulinké. Sú vhodné do teplého
letného počasia, od jesene do jari ich použitie neodporúčam. Samonafukovacie
podložky Technologické spracovanie vychádza z ľahkého špeciálneho penového
plastu s otvorenými pórmi, ktorý je uzatvorený vo vzduchotesnom obale. V jednom
rohu podložky je ventil, po jeho otvorení pena nasáva vzduch, nafukuje sa.
Samonafukovačky sa pýšia výbornými izolačnými schopnosťami, vysokým komfortom
pri ležaní a neprepúšťaním vlhkosti. Čiapky a iné prikrývky hlavy U citlivejších
osôb to môže spôsobiť zbytočné bolesti hlavy. Vreckový nožík Kvalitná a pevná
čepeľ musí byť samozrejmosťou. Nôž by mal minimálne obsahovať: veľkú a malú
čepeľ, otvárač na fľaše a konzervy, rydlo, výhodné je, ak obsahuje dierovač,
pílku na drevo, vývrtku, pinzetu. Z môjho pohľadu ide o nezmysel. Dôvod je
jednoduchý. Široký nôž sa pri používaní zle drží v ruke. Alias svietilňa alebo
dokonca valcový vreckový elektrický lampáš. Tie ostatné názvy mi príliš
"nerežú", ale videl som ich používať. Sklo je prirodzene náchylné rozbiť sa a
plech nezaručuje odolnosť voči vlhkosti. Máme prvé dve požiadavky na modernú
baterku. Nárazuvzdornosť a odolnosť voči vlhkosti. Zabezpečia to baterky s
pogumovaným povrchom. Halogénové žiarovky sú výhodou. Menšie rozmery potešia pri
balení. Náhradné batérie a aspoň jedna rezervná žiarovka by mali byť
samozrejmosťou. Kapsička na doklady Maličkosť, ktorá poteší. V ponuke je veľmi
veľa druhov. Upínacie popruhy Ostanem opäť pri ponuke Trek sportu. Svojho času
som ich spomínal pri popisovaní nosenia fotografickej tašky na ruksaku. Nie je
to ich jediné použitie. Použitie je mimoriadne široké. Bonus: vodovzdorné
zápalky Navoskované hlavičky zápaliek chránia pred namočením. Foto je len
ilustračné. Prítomnosť ovce nie je podmienkou. Ale aj hlupáci a blbci vedia na
seba vziať rôznu podobu. Minule sa môj kolega Rado Ondřejíček fejtónovým perom
pustil do problému hlupákov medzi nami. Foto je len ilustračné. Od malička mi
bolo z každej strany vštepovaných niekoľko vecí. Ja by som si dovolil tvrdiť, že
nefungujú. Jednoznačne ide o účelovú mystifikáciu s cieľom zmanipulovať konanie
bežného občana a obrať ho o posledné základné životné istoty. Niekto sa nám
snaží ublížiť a nie je ďaleko čas, keď bude vypátraný a potrestaný. Mladá,
ambiciózna. Práve skončilo predstavenie jej prvej významnej práce. Svet sa jej
otváral. Veď nás všetkých štyroch veľmi dobre pozná. S hrdinským úsmevom
povedala, že uvíta každú kritickú pripomienku, lebo doteraz jej nikto nič
konkrétne nepovedal. Chcela. Takže, aké ohľady? Do nás! Elena Akácsová Moja mama
to vedela. Nikto nie je neúplatný. A potom jedného dňa moje mičurinské obdobie
skončilo. Bodka. Na moje kaktusové obdobie som si spomenula celkom nedávno.
Chcela by som mať kaktus. Najlepšie tri. Ako základ zbierky to stačí. Pošli
ďalej! Soňa B. Karvayová A dospeli k paradoxným poznatkom. Jaroslav Ridzoň Náš
kolega Mišo Hvorecký je brandista. Začal písať o značkách aj seriál, pretože
patria neodmysliteľne k našej civilizácii. Veď to je drahé a zbytočné. Som
spokojný so značkou "spoľahlivý, rovnocenný, monogamný vzťah". Asi sa budem
musieť nad sebou zamyslieť. Začínam byť vážne neznesiteľný snob. Marian
Jaslovský Na jednom z programov Českej televízie sa momentálne dá vidieť skvelá
séria ľahkých, avšak nebulvárnych reportáží zo života s názvom Ta naše povaha
česká. Spytovaní náhodní chodci i sociológovia a ďalší odborníci sa vzácne
zhodli. Nevidieť tú reláciu, povedal by som spolu s Freudom, že za všetkým je
sexuálne pudenie, ale tých dvadsať minút mi otvorilo oči. Jedlo zásadne mení
človeka po každej stránke. Nenadarmo platí "Sýty hladnému neverí" a zároveň
neexistuje žiadne porekadlo typu "Ukojený nadržanému neverí". Tá relácia, i keď
varovala pred známymi dôsledkami zbožšťovania jedla, ma definitívne presvedčia o
tom, čo som už dávnejšie tušil. Známe uskromňovacie heslo "Jeme preto, aby sme
žili." nie je pravdivé. Pravdivá je jeho negácia. Žiť pre jedlo je to najlepšie,
najistejšie a najbezpečnejšie, čo sa môže prihodiť. Keď máme čo jesť, máme
všetko ostatné, čo potrebujeme. Jedlo je arché. Rado Ondřejíček Keďže v mojej
spálni bolo v tej chvíli len negramotné dieťa, odpísala som: "Skuste to osobne,
mozno to zaberie. Je to blbec. Hanbila sa tak, že chcela na mieste umrieť. Omyl.
Eva Borušovičová A čo hnusné to tu rastie? To je asi burina. Musí byť pri tom
také život, zdravie a príčetnosť ohrozujúce nasadenie? Našej susedke -
záhradkárke sa naše mičurinčenie ale veľmi nepáčilo. Dnes by ste našu záhradu
nepoznali. A čo hnusné to tu rastie? To je asi burina. Soňa B. Karvayová Myslím
však, že vysoká škola má dve významné úlohy, ktoré so spomínanou rovnicou priamo
nesúvisia. Jaroslav Ridzoň Moji rovesníci sú momentálne na vrchole. Elena
Akácsová Michal Hvorecký Jaskyne ma vždy lákali. Ja neviem. Naše hlasy sa
donekonečna odrážali od orosených skál. Ručím za výsledok. Najznámejším
príkladom sú interrupcie. Všimli ste si? Taká krutá irónia osudu. V pohode som
strávil väčšinu letu, dobre mi bolo. Došlo mi, že po celý čas nad nami visel
oveľa výraznejší dôkaz božskosti Mira Šatana. Rado Ondřejíček Ako celý systém
funguje? Na hlavnej stránke v pravom menu je ikona určená pre registráciu nového
používateľa. Od tejto chvíle si môžete ľubovoľne vytvárať fotoalbumy s
neobmedzeným počtom fotiek. Zaslané médium vám vrátime spolu s vyvolanými
fotkami. Svoje fotografie odteraz nájdete vždy na adrese www. fotoindex. sk vo
svojom súkromnom fotoalbume. Naviac každý mesiac prebieha súťaž o najlepšiu
fotografiu. Víťaz získava CD alebo DVD podľa vlastného výberu! Platba je
elegantne vyriešená internetbankingom najznámejších slovenských bánk. Rovnako
pri dodaní či vyzdvihnutí fotografií ste ušetrení od úmorného vyčkávania v rade.
Nezabudnite! Ide o akciu, ktorá je v slovenskom kontexte unikátna. Zámerom je
dostať všetkých záujemcov do blízkosti rómskej lokality. Dobrovoľníci z rôznych
organizácií pripravili bohatý program: divadelné, umelecké a hudobné dielne aj
súťaže. Záujemcov o šport poteší futbalový turnaj pre dospelých a jazda na koni
pre deti. Na festivale sa predstavia rómske aj nerómske hudobné zoskupenia z
celého Slovenska. Po prehliadke hudobných skupín sa o zábavu postarajú dídžeji.
Foto je len ilustračné. Nikto sa mu nečuduje. Prečo by vlastne tí mimozemšťania
mali byť naši priatelia alebo nepriatelia, keď sa vyvíjali s úplne iným
backgroundom, v inom kontexte, majú totálne iný spôsob dorozumievania, ich ciele
a motivácie nechápeme? To nás veľmi teší. Internet je médium, ktoré lezie pod
kožu. Poslúchli ma. Berte to tak, že ich píšu Marťania, s ktorými sa nikdy
nedorozumiete. Za slovenskú stranu sa tradične na organizácii prehliadky podieľa
Slovenský filmový ústav a Asociácia slovenských filmových klubov, ktorá
prostredníctvom MK SR udeľuje na prehliadke Hlavnú cenu Zlatý debut. Tradičnú
retrospektívnu sekciu programovo každý rok napĺňajú filmy zástupcov jednotlivých
krajín všetkých troch zúčastnených kinematografií. Poľsko bude reprezentovať
Wojciech J. Has, Českú republiku Jan Švankmajer a Slovensko Štefan Uher. Odborná
porota vyberie najlepší film z kategórie režisérskych debutov a v tejto
kategórii svojho favorita vyberie aj publikum. Súčasťou 10. ročníka bude
vyhlásenie ankety o najlepší film všetkých desiatich ročníkov. Program
prehliadky nájdete tu. Keby som tade išiel ako dieťa, určite by som mal chuť
zavolať kamarátov z dvora a ísť sa tam hrať „dole - dole“. Američania by
nemuseli bombardovať Irak. Rado Ondřejíček Alebo si v pamäti vybavím knihu o
arabskej kultúre? Nemám z toho dobrý pocit. Je to útok na súkromie. Ilustrácia:
Nina Weisslechnerová Foto je len ilustračné. Priznám to rovno. Obzvlášť odvtedy,
čo som sa presťahovala do prízemného bytu po mojej starej tete, ktorá chovala a
vykrmovala túlavé mačky z celého sídliska. Mimoriadne škaredú, s mimoriadne
škaredým a nepriateľským pohľadom. Každé ráno sme sa na mojom balkóne hrali hru
na mačku a myš. Ja som zazrela na ňu, ona na mňa. Ostala však sedieť na rohožke.
Otvorila som dvere. Z balkóna utiekla, až keď som k odháňacím pohybom pridala aj
hlasité zvukové efekty. Od tej chvíle som sa myšlienky, že tá mačka mi vidí do
duše, nevedela zbaviť. Odhrnula som záves. Nič. Žiaden pohyb. Otvorila som
balkónové dvere, po mačke ani stopy. Áno, jej zmiznutie sa dá vysvetliť
jednoducho a logicky. Foto je len ilustračné. Tento chlapík sa nikdy autorke
nepáčil. Výučbu tancov povedie Jano Blaho, dôstojný nástupca Štefana Nosáľa na
poste choreografa Lúčnice. Koncepciu Slovenských večerov vymyslel Igor Medlen,
vtedajší tajomník Folklórneho festivalu vo Východnej. Šikovne využil pobyt
folklórnych skupín a súborov z celého Slovenska v Bratislave, ktoré sem chodili
na náklady Opusu alebo rozhlasu nahrávať platne. Inak to bola príjemná zábava
pri ľudovej hudbe. Ich najnovší projekt sa volá Tanečný dom. Po putovaní rôznymi
bratislavskými krčmami sa slovenské večery vrátili do Véčka. Hrá Muzička.
Prepáčte, musím vám niečo povedať. Bol som dlho preč. Iná obsahová náplň priláka
nový typ čitateľov, to je jasné. Rozbujnená vegetácia na mieste, kde pred rokmi
bola udržiavaná záhrada? Zbehom a pútnikom vo filmoch a knihách trvá návrat do
rodnej obce neraz celé desaťročia. Chvíľu potrvá, kým si na seba opäť zvyknú.
Želám vám príjemný zvyšok týždňa. Peter Pišťanek Pritúľte sa k sebe tantricky!
Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Jaroslav Ridzoň Elena Akácsová Niektoré veci
musia prísť. Dôraz tentoraz patrí na slovo jedinečný. Imidž nie je na nič. Každý
jeden šedý Reebok vás presvedčí, že tak skoro sa nič nezmení. Globalizácia
nevznikla sama od seba a nevznikla ani náhodou. Ide o unifikáciu. Je to jeho
prirodzené právo. Želám príjemný víkend. Peter Pišťanek Milí Mimobratislavčania!
To každý človek uznáva, ale toto je príliš veľká záťaž na Mimobratislavčanov.“ V
podobnom duchu sa vyjadrovali aj prezident KOZ Ivan Saktor a jeho kolega
Svetozár Korbel. Odkiaľ berú títo ľudia presvedčenie, že pre Bratislavčanov
reformy neznamenajú záťaž? Kde sa vlastne začína „Mimobratislava“? Takže kde?
Viete, koľko tu stojí 1 - izbový byt? Lístok do kina? Teším sa na Vaše odpovede
a prajem príjemný týždeň, Michal Hvorecký Neter môjho kamaráta je
vysokoškoláčka. Ak nepočítam učebnice, až donedávna jediné knihy, ktoré držala v
ruke, boli detské rozprávky. Ani jej strýko nie je veľmi na beletriu. Meno ruže
bola totiž jediná beletria, ktorú v jeho knižnici vyhrabala medzi odbornou
literatúrou. Tak tomu hovorím názorný príklad fungovania zóny najbližšieho
vývinu, o ktorej som písala minule! V detstve. Dieťa vie čítať až vtedy, keď
text pochopí. Keďže ide o individuálnu záležitosť, škola v tomto dieťaťu veľmi
nepomôže. Niekde blízko pri vás sa určite potuluje bezprizorná neter, synovec,
sused či kolegyňa. Možno o vaše poučovanie nebude vôbec stáť. To predsa stojí za
pokus! Elena Akácsová Čo robíte, keď napadne čerstvý sneh? Alebo s pridlhým? A
teší vás, keď narazíte na správnu dĺžku kroku? Zase sú tu Vianoce. Ale minulý
rok sa niečo stalo. A tento rok to prišlo zas. Ja sa na Vianoce teším. Urobila
som adventný veniec a zavesila na dvere. Hodili sme reč o Ježiškovi. Pre vašu
informáciu, deti v tom majú jasno. Sú to naše Vianoce. Nemyslite si, že nepôjdu.
Pôjdu. Krásne Vianoce Vám prajem, priatelia. Foto je len ilustračné. V jednej
firme majú hluchú upratovačku. Jedného dňa povysávala všetky kancelárie s
vypnutým vysávačom. Neprišla. Pokračovala v nezmenenom tempe stále bližšie k
jeho stolu. Nakoniec to nevydržal a snažil sa upratovačku na problém upozorniť.
Moja matka by určite tvrdila, že minimálne stokrát. Jednoducho predstavenie.
Zámer. Foto je len ilustračné. Kým svetlo stihlo zmiznúť, upozornil som naň
taxikára. Obaja sme na okamih upreli zrak na pohybujúce sa svetlo. Obidve
možnosti dosť nepravdepodobné. Už mnohokrát som sa utvrdil o pravdivosti tejto
teórie. Preto je väčšinou lepšie neplytvať energiou a vziať na vedomie cudziu
paradigmu. Bol starý, môžeme si povedať. Niečo ma však na tom znepokojuje. Páčia
sa vám? Genialitu? Odvahu? Vášeň? Občas sa niekto chabo a dosť bezvýsledne
pokúsil sfúknuť dvadsaťcentimetrové plamene. Vytopilo nás? Možno to vyzerá
nezmyselne, ale mne to pomáha. Takto nevyzerá ani autorka článku, ani kamarátova
babka. Niekedy sú však tie pragmatické dôvody prapodivné. Vraj pri takých
veľkonočných oblievačkách chlapci najviac a najčastejšie oblievali najkrajšie
dievčatá z dediny. Následky nárazu bývali rovnako kruté. Tomu ja hovorím
prirodzený výber! Príčiny ochorenia úzko súvisia s nezdravým životným štýlom,
svoju významnú úlohu zohrávajú alkohol, fajčenie, nedostatok pohybu, nadváha a
obezita, stres, poprípade nedostatok zdravých potravín. V takomto prípade
hovoríme o tzv. primárnej prevencii. Na všetky otázky im budú odpovedať
odborníci. Osvetovú kampaň Nádej pre život podporili Svetová zdravotnícka
organizácia, minister zdravotníctva, Slovenská geriatrická a gerontologická
spoločnosť, Slovenská lekárska spoločnosť, Slovenská internistická spoločnosť a
Slovenská kardiologická spoločnosť. Nehodilo sa mi do "krámu". Horkýže. Požiera
slová bez akýchkoľvek zábran. Každý jazyk tak robí. Jazyk si ich prisvojil.
Brániť sa tomu nebudem. Bude tu doma. Každý pokus o systematizáciu tejto otázky
totiž nevyhnutne naráža na kolíziu metódy vedeckého prístupu s rozumovo
nedefinovateľným fenoménom náboženstva a viery. Rozsiahla a pomerne dobre
organizovaná archeologická práca na teritóriu bývalého ZSSR, detailne zachytená
v materiáloch časopisu „Sovetskaja Archeologija“ / od roku 1990 Rosijskaja
Archeologia / ho dáva k dispozícií veľké množstvo. 1. Miesto nálezu. Vzájomné
porovnanie takto vytvorených jednotiek umožní plastickejší pohľad na danú
problematiku a odhalí nové súvislosti dávno známych faktov. 2. Triedenie
kvalitatívne, podľa druhu nálezu. Špecifické skupiny nálezov, vyskytujúcich sa
vo väčšom množstve, budú rozoberané v osobitnch kapitolách. Pri špecifikácii
tohoto druhu pramenného materiálu budem vychádzať — na rozdiel od prameňov
hmotných — z hľadiska časového, ohraničeného 11 storočím / bližšie pozri v
kapitole „Formulácia problému“ /. Tento zdanlivo hypoteticko ‐ špekulatívny
prístup „náhodného výberu“ sa bude opierať o už spomínané empirické zázemie sumy
archeologických a etnografických faktov. Formulácia problému Pramenné materiály,
ktoré zachytávajú 11. storočie sa zmieňujú o prudkom nástupe novej ideológie do
všetkých oblastí života. Pri tomto vyzdvihovaní cirkvi možno zreteľne rozoznať
dve fázy. 1. 2. Politicky sa Rus rozdrobuje, cirkev, naďalej sa upevňujúca,
slúži ako kladný protipól úpadku. Nádej na jednotu je preč. Rozvíjajú sa
jednotlivé kniežatstvá. Nevznikla sama od seba, jej náväznosť na vierouku z
desiateho storočia / i keď došlo k zrejmým posunom / svedčí o kontinuite jej
vývoja. Miestne vymedzenie. Najvýraznejšie sa prvky predkresťanských systémov
prejavil v severoruských oblastich. Oblasť severovýchodnú, rostovsko ‐
suzdaľskú, s nižším stupňom rozvoja ekonomiky a s podmienkami pre dlhšie
udržanie konzervatívnych, starých názorov. Oblasť severozápadná / Novgorod,
Pskov, Smolensk. Zmienky o skúmanom fenoméne. V tejto časti práce podávam
prehľad zmienok o prvkoch pohanstva v skúmanej oblasti. Časť prvá Prehľad
najvýznamnejších centier severnej Rusi. Severovýchodná časť A. Rostovsko ‐
suzdaľska oblasť. V rokoch 1096 — 1097 tu mal napokon svoj údel Vsevolodov syn
Vladimír Monomach. Miestodržiteľom uvedenej oblasti bol Monomachov syn Mstislav
/ od roku 1093 do roku 1096, kedy sa začali jeho boje s Olegom Sviatoslavičom /.
Mimoriadne spletitý bol vývoj kristianizácie. Hlavné strediská oblasti. Dlhé
pretrvávanie predkresťanských ideí sa vysvetľuje etnicky nerovnomerným
obyvateľstvom. „Ves“. Podľa viery ugrofínskych Čuvašov výšivka konskej hlavy na
ženskej hrudi chráni pred nebezpečím pôrodu. Vodné vtáky teda i kačky sú späté s
kultom slnca, keďže svojim jarným príletom zvestujú vzrast jeho moci. Kačka bola
u ugrofínskeho národa Mordovcov posvätným zvieraťom. Prítomnosť nálezov kačacích
príveskov sa vysvetľuje tiež importom zo Škandinávie, prostredníctvom nápodoby
laponských a karelských kovolejárov. Veľavravným svedectvom sú nálezy
belozerskej lepenej keramiky. Novozaložené mesto rýchlo zatláča do úzadia
susedné centrum na hradisku Timerevo. Nepatrí teda k spomenutému typu
„poľnohospodárskych miest“. Je príznačné, že tu bol neskôr postavený chrám sv.
Vlasija. Situáciu umožňujú skompletizovať archeologické vykopávky v Timerevskom
hradisku. Zaujímavým náleziskom sú timerevské mohyly. Prívesky podobného typu
boli nájdené vo vladimírskych kurganoch a v Jaroslavli. Je známe, že hlinené
nápodoby medvedích láb, slúžili na ochranu domáceho krbu. Na Sibíri bol medveď
ústredným hrdinom zvieracieho eposu. Okrem toho bol ochrancom šamanov. Z nálezov
na Gorodišti sú zaujímavé predovšetkým miniatúrne toporčeky — amulety, známe zo
Suzdaľa. Blízka existencia dvoch stredísk rozdielnych národov svedčí o možnosti
ich vzájomného ovplyvňovania, o etnickej nerovnorodosti základu, z ktorého
vznikol Rostov. Na takomto mieste prelínania sa dvoch kultúr sa ľahšie
uchovávajú archaické prežitky. V blízkej osade Poklony bola Velesova svätyňa,
uctievaná pri veľkom dube. Na jej mieste bol postavený chrám sv. Iľju. Popri
Rostove bol druhým, konkurečným centrom krajiny a v nasledujúcich storočiach
zatienil jeho vplyv. Založil ho Vladimír Monomach medzi rokmi 1098 a 1103 ako
kniežací zámok na sútoku riek Kľazmy a Nerli. Na jej mieste bol neskôr založený
kláštor sv. Nikolaja. Ide opäť o prívesky — amulety. Mohlo byť len zo stromu, do
ktorého sa zaťalo sekerou so zatvorenými očami. Typickým príkladom sú lúčové
náušnice — symboly slnka a svetla. Centrom vladimírskych mohýl bolo Pleščejevské
jazero, osídlené zmiešaným slovansko ‐ ugrofínskym obyvateľstvom. Oblasť
riazanská. V dvanástom storočí spolu s Vladimírom Zaleským zatienila Rostov a
usilovala sa o kolonizáciu severovýchodných území. Polocko ‐ smolenská oblasť.
Smolenské kniežatstvo. Bolo významným strediskom na ceste do rostovsko ‐
suzdaľskej oblasti. Začiatkom 11 storočia bolo pomerne málo významným sídlom —
nespomína sa napr. pri delení údelov Vladimírovým synom. V rokoch 1057 ‐ 1060
vládol v meste Vjačeslavov brat Igor. Roku 1095 bol obliehaný svojim bratom
Olegom, V. Monomachom a Svjatopolkom Izjaslavičom. Po ľubečskom zjazde sa mesto
napokon dostalo do Monomachových rúk. Zaujímavý je i vývoj cirkevnej organizácie
mesta. Symbolickú úlohu má i výzdoba koníka — krúžky s bodkou uprostred sú
ďalšou z mnohých modifikácií solárnych znakov. Bol symbolom dažďa a jeho
životodarnej, plodivej sily. Po rokom 1044 sa nachádza správa o narodení
Vseslava, ktorému matka na radu volchvov uviazala amulet, spôsobiaci že z
chlapca vyrástol krutý a nemilosrdný človek. Pod rokom 1092 sa nachádza zmienka
o „polockom zázraku“. Neviditeľní jazdci na koňoch sú vyjadrením predstavy o
zlých duchoch, schopných ubližovať človeku odnesením jeho duše do podsvetia.
Časté sú v nich napr. nálezy toporčekov a amuletov. Novgorodská oblasť. Tvorila
najkrajnejší severozápad Rusi. Tu sa jeho snahy stretávali s úsilím miest
rostovsko ‐ suzdaľskej oblasti. O prítomnosti Novgorodcov v tejto oblasti
svedčia ich typické kosoštvorcové náušnice / kosoštvorec bol symbolom zeme /.
Ďalšou oblasťou bolo tzv. „Zavoločie“. Z Pobaltia pochádzajú náušnice podľa
tvaru zvané vlčí zub. Čo sa týka vzťahov Novgorodcov a podmanených ugro ‐
fínskych plemien, formálne podriadené kmene si zachovávali značnú dávku
nezávislosti. Ďalším dôkazom samosprávy týchto plemien bola paralelná existencia
novgorodského a vodského daňového okruhu v Koporí. Súžitie etník tu teda
fungovalo na princípe spoločenstiev v ktorých jednotlivé zložky popri sebe
slobodne existovali a zároveň sa ovplyvňovali, miešali a splývali. Touto
syntézou môžme vysvetliť mnohé osobitosti hospodárskeho i politického života
oblasti. Pskov — hoci šlo v prípade Pskova o mesto podriadené Novgorodu, napriek
tomu jeho „zázemie tvorilo územie veľké zhruba ako Flandersko. Jeho najstaršou
časťou je hradisko Krom. Z pskovských nálezov sú zaujímavé predovšetkým amulety
— zajace, objavené v Gdovskej mohyle. Zajac mohol byť vykladaný v systéme
predkresťanských názorov jednak ako symbol plodnosti / dodnes spájame na veľkú
noc vyobrazenia zajacov s vajíčkami, Nemci počas tohto sviatku hľadajú v záhrade
vajíčka ukryté veľkonočným zajacom /. Jej centrom bol vŕšok, na ktorom sa zrejme
nachádzalo hradisko. Uvedené komplexy sa vyznačujú zmiešaným osídlením Slovanov
s inými etnikami a tvrdošijným zachovávaním archaických prežitkov rodového
zriadenia, kým mestá sú čisto slovanskými sídlami, určenými na pacifikáciu a
christianizáciu kolonizovaných oblastí. Tak je po Jaroslavovom víťazstve
položený základ novgorodských výsad, ktorí Novgorodcom garantujú ochranu pred
kniežacími družiníkmi a Varjagmi / no zároveň zabezpečujú kniežaciu družinu pred
ľudom /. Výsady sice majú formu udeľovanej listiny, no v skutočnosti ide o
zmluvný zápis, tvoriaci kostru tzv. najstaršej Pravdy. Tým bola narušená
klasická štruktúra ruského mesta s oddeleným posadom a hradiskom. Archeologické
vykopávky v Novgorode Zaujímavým javom je veľké množstvo hrebeňov. Hrebene /
okrem svojej prvotnej funkcie slúžili ako amulety na ochranu od zlých síl.
Ochrannú funkciu mal krížik, zakončujúci ihlicu z mosadze. Bronzová čaša,
zdobená rúčkou s vtáčikom pripomína uctievanie vtákov u ugrofínskych národov —
ak karelský poľovník zabil vtáka čakalo ho nešťastie. U ugrofínskych národov
fungoval orol ako predok a ochranca šamanov. Teda je prirodzené, že zobrazenia
dračích papúľ sú na novgorodských pamiatkach mimoriadne časté. Roku 1966 pri
vykopávkach v Iľjinskom rajóne bol nájdený stredný trám s tlamou draka.
Zaujímavý je v tejto súvislosti nález z vykopávok z roku 1960 z Iľjinej ulice.
Bol tu nájdený rituálne pochovaný kôň. Okolo pohrebnej jamy boli nájdené stopy
stĺpov. Ide tu o tzv „stavebnú obetu“. Jej priebeh je možné zrekonštruovať
zhruba takto — Pred obradom samotným bolo postavené obetisko s pôdorysom
štvoruholníka so štyrmi stĺpmi v rohoch. Stĺpy boli spojené prútím, alebo
žrďovinou. Potom nasledovala veselá hostina. Pri slávnostných obradoch ju potom
niesol jej najuznávanejší člen. Ak drží grifon v pazúroch štyri púčky, vyjadruje
sa tým jeho všadeprítomnosť. Grifony zapriahnuté v nebeských záprahoch božstiev
fungovali ako zjednotitelia neba a zeme. Sporná je funkcia nachádzaných
zobrazení ľudí. Nie je jasné, či ide o hračky, alebo o idolčeky. Jeho meno
vzniklo od chlpatosti silných mužov, vodcov. Z nálezov nefigurálneho charakteru
je zaujímavý nález troch hlinených kraslíc. Nález železného kľúča od visiaceho
zámku mohol súvisieť s už spomenutou ochrannou funkciou. Zaujímavú skupinu
tvoria vyobrazenia s rastlinnými motívmi. Okolo výhonkov stromu sa nachádza
mriežka s kosoštvorcov. Novgorodské brezové listiny. Novgorodské brezové listiny
sú dnes uznávané ako neoceniteľný prameň pre poznanie života v tomto stredovekom
meste. Z obdobia 11 storočia pochádza šestnásť kusov. Z takýchto listín je
zaujímavý predovšetkým nález, datovaný zhruba polovicou trinásteho storočia. Ide
o unikátny nález brezovej listiny v karelčine, s využitím ruskej abecedy.
Listina je o šesťsto rokov staršia než iné zo známych písomných pamiatok v
karelčine. Ten šíp bohu patrí Trestajúci boh ním vládne Pre skúmané obdobie sú
nápisy v najstaršom novgorodskom chráme neobyčajne cenným prameňom. B. Autografy
— nápisy obsahujúce predovšetkým meno píšuceho. Nadpisy, nájdené v rokoch 1898 ‐
99 boli odtlačené do „matríc“ z plastelíny a architektonickej hliny. Štyridsať
dva takýchto odliatkov bolo poslaných do Moskvy, kde ich skúmal I. A. Ščepkin,
autor prvej práce o nich. Pôvodne sa nachádzal na freske severozápadnej veže.
Druhý a tretí riadok spolu dávajú meno Sežir. Nápis tak vcelku nadobúda podobu
kríža. Pôvodne bol umiestnený na rímse jedného z okien ústrednej veže kupoly. Má
tri riadky. Ide o autografy Kosťu a Vojatu so schematicky načrtnutými krížmi.
Nápisy č. 39, 40, 41 sú sústredené okolo dvoch krížov. a. b. Petrovi Tvorjata /
list dvoch spolupracovníkov / c. Pre svoju krátkosť a úryvkovitosť sa nedajú
podrobiť podrobnejšej analýze. Je otázne, proti komu. Má osem riadkov.
Nasledujúci text je silne poškodený. Amen. / Vypitie čaše vína na schodisku
chrámu pripomína obrady pohanských kolektívnych hostín, tzv. „bratčín“. / vedie
k pochybnosti o pevnosti náboženského presvedčenia Nikolu. Nálezy pečatí
umožňujú určiť autorstvo, pravosť a čas vzniku dokumentu, dopĺňajú tak
informácie o ňom. Prvým výskumníkom, zaoberajúcim sa novgorodskými pečaťami bol
P. Lichačev, ktorý do roku 1917 objavil šesťsto kusov. Zber uskutočňoval pomocou
siete platených agentov. N. P. Lichačev bol tiež autorom jednej z prvých
teoretických prác o uvedených pečatiach. Táto práca a vyznačuje chaotickosťou
usporiadania materiálu. Zaujímavá je tu otázka atribútov na obrázku. Napriek
tomu je však i domnienka o zobrazení samotnej kňažnej na pečati mýlna. Na líci
sa nachádza ruža so štyrmi lupienkami, obkolesená zložitou dekoratívnou obrubou.
Na rube sa nachádza postava vcelku s vladárskou korunou, kopiou a štítom,
obkolesená zrkadlovým gréckym nápisom „Dimitrij“. kríž zo štyrmi bodkami na
prekrížení znamená zasiate pole, symbol plodnosti. Pečať č. tri bola nájdená
roku 1962 v Novgorode. Na rube je Dmitrij Solúnsky. Pečať č. 4 sa našla v dvoch
exemplároch. Na rube sa nachádza ľudská postava v korune s insígniami v rukách.
Svedčí o tom podobnosť pečatí č. 4 a 5 s pečaťami č. 6 až 9 patriacimi
Izjaslavovým bratom Svjatopolkovi a Vsevolodovi. Datácia pečate vychádza z
hypotetického predpokladu Izjaslavovej vlády v Novgorode v rokoch 1052 ‐ 1054.
Existujú rôzne možnosti. Keďže sa prvýkrát vyskytuje počas Jaroslavovho
námestníctva v Novgorode, nie je vylúčená možnosť nápodoby všemocného
novgorodského vodného jaštera. Nový vládca tak prevzal atribúty vládcu starého.
Symbolika kniežacieho znaku. Znak potom môžme vykladať ako zobrazenie vtáka s
roztiahnutými krídlami a hlavou vysunutou dopredu. Možno tu rozlíšiť viacero
sfragistických typov A. Ľudská postava vcelku s kniežacou čiapkou, alebo korunou
držiacou atribúty moci. Bol prvým z nového tzv. „druhého“ typu posadnikov v
Novgorode. Podľa zoznamu posadnikov, uvedených v novgorodskom prvom letopise
mladšieho vydania sa nazýval Zavid. Pečate so vzývajúcou formulou v staroruštine
Zlý stav pečate znemožňuje podrobnejšiu analýzu. Časť druhá Pramene celoruskej
proveniencie. Kvôli nutnosti ich lepšieho uchopenia je potrebné vopred určiť, z
akého hľadiska budeme pramene skúmať. Túto úlohu by mali zabezpečiť názvy
jednotlivých kapitol. V prvých troch kapitolách sa teda pokúsime o prieskum
problematiky v celoruskom rámci, odhliadnuc od jemnejších miestnych odlišností.
Kapitoly vytvoria protiváhu hlboko miestne ukotveného archeologicko ‐
historického prehľadu a predkladajú nový zorný uhol na skúmanú tému. Prvky
prírodného polyteizmu v Pateriku kyjevsko ‐ pečerského kláštora. Vznikol okolo
rokov 1220 — 1230. List Polikarpa igumenovi Pečorského kláštora Akindinovi.
Zomrel roku 1226. Nikita sám, ako je v texte uvádzané, sa neskôr stáva
novgorodským biskupom. Pozostáva z krátkych pasáží o jednotlivých mníchoch, v
ktorých sa neopakovateľným spôsobom preplieta fantastika s reálnym videním
sveta. V správaní mníchov samých. Hra na hudobné nástroje, vozy ako prostriedok
na prekonávanie vzdialeností by mohli svedčiť i o narážke na potulných hudcov ‐
igricov, ktorí sú chápaní v celoeurópskom kontexte ako elementy, rušiace
zabehaný poriadok. Takýmito duchmi môžu byť medvede, vlky, zajace, jelene,
kačky, orly, sovy a vrany. Ako sprievodcovia do podsvetia Samojedov slúžia napr.
hranostaj a myš. Tieto funkcie sú nápadne podobné funkcii kléru na starej Rusi —
pri kláštoroch boli útulky pre chorých a existovali dokonca „kláštorní lekári“,
ktorí spadali do kompetencie cirkevného práva. Taktáto blízkosť funkcií vedie k
ľahkej zameniteľnosti šamana za mnícha. Dvojtvárnosť trickstera súvisí s
celkovým dualizmom, prítomným v systéme prírodného polyteizmu. Tak u mnohých
národov existujú tzv. bieli šamani, spájaní s nebeskými silami a svetom hore a
šamani čierni, zviazaní s podsvetím. Dôležitejším znakom oboch kategórií šamanov
je, že úspech ich činov nezávisí od toho, akú obetu bohu prinesú, ale od toho v
akom vzťahu sú oni sami s bohmi — tj. od ich schopností. Spomínaní suzdaľskí
volchvi sa zjavujú práve v čase neúrody, aby ju pomohli zahnať. Vznik a
charakter štatútu. Pôvodný text sa však nezachoval. Pre potreby rozvíjajúcej sa
cirkevnej organizácie bol na základe tohto štatútu okolo roku 1100 vytvorený
štatút nový, ktorý sa stal základným archetypom pre všetky neskoršie odpisy. Pre
novodobú vedu bola pamiatka objavená v roku 1773 v Archangeľsku V. V.
Krestininom v zborníku z prvej polovice 16 storočia. Pozrime sa, teraz, ktoré z
týchto statí sú relevantné pre našu tému. Ide o state č. 2, 17, 20 a 28.
Duchovné osoby boli ideálnymi parlamenármi, lebo podľa dobových predstáv majú
osobitnú ochranu boha pred nebezpečím. Zo Škandinávie je známe časté zamieňanie
toporov s poriskom čiastočne vysunutým nad čepeľ. Bojovne protipohanskú.
Duchovní v tejto funkcii sa netešia veľkej úcte, sú ohováraní svojimi
nevoľníkmi, mučení a zabíjaní. Ohlasy tohto splývania sa zachovali v
neoficiálnom podaní legiend a príbehov, tradovaných z generácie na generáciu a
neskôr zachytených v Pateriku. Nestoja totiž v opozícií voči sebe na rovine ideí
a ideológie, ale voči zástupcom orgánov svetských. V 11 storočí však tieto
vrstvy, stelesňujúce štátnu moc zastávali postoj výrazne odlišný — čoho
najpregnantnejším prejavom bol kódex svetského práva — Ruská Pravda. Základom
väčšiny dnes známych letopisov je tzv. Rozprávanie o dávnych časoch. Toto dielo
vznikalo postupne od konca 10 storočia do počiatku storočia 12. Tento letopis
bol paralelou cyklu bylín o Vladimírovi. Druhou vrstvou bol letopis z rokov 1037
— 1039. Skladal sa z dvoch odlišných častí. Čas — rok 1044. Bezprostredne za
skúmanou pasážou nasleduje zmienka o založení novgorodského chrámu sv. Sofie.
Miesto — Polock. Udalosť — smrť Briačeslava, nástup Vseslava / jeho syna / na
jeho miesto. Amulet teda posilňuje určité črty jeho charakteru do neobvyklých až
nadprirodzených polôh, Vseslav sa stáva vyvolencom — podľa kresťanského
kronikára — temných síl. Čas — 1071. Vsunuté medzi pasážami o volchvoch na
Beloozere a v Novgorode. Miesto — čudská oblasť, obývaná plemenom baltskej
proveniencie, predkami dnešných Estóncov. Duchovia sa však v tomto prípade
nechcú objaviť — boja sa kríža, ktorý má Novgorodec pri sebe. „Akže umierajú
vaši ľudia, sú do neba vynášaní, akže naši, idú k našim do priepasti...“ Čas —
1091. Po zázraku s ostatkami Feodosija a pred vpádom Polovcov. Miesto — Polock.
Mesto zrodu Vseslava volchva. Dom bol v predstave vtedajších ľudí akýmsi
mikrokozmom, svetom samým osebe s prepracovaným systémom magickej obrany pred
zlými silami vonku. Nasleduje objavenie sa volchva v Rostove, udalosti v
Polocku, sucho a Polovci. Priestor — krajný severovýchod oblastí vplyvu
Kyjevskej Rusi, obývaný ugrofínskym plemenom Samojedov. Udalosť — popis
Samojedov novgorodcom Gorjatom Rogovičom. A tak sa na Rusi v tomto období
stretávame s uctievaním pohanských bohov v novom rúchu. Prítomný je celý panteon
vladimírovej pohanskej reformy. Môže ísť o toporčeky s predĺženým poriskom,
ktoré boli v Škandinávií predmetom symbolizujúcim hromy vrhajúceho Thora.
Stotožňovaná s Mokošou ako s bohyňou viacerých funkcií nadobúdala i viacero
podôb. Z Velesa sa stal Vlasij, ochranca dobytka. Pritom je známe, že remeslo
kováčske bolo spájané s magickými šamanskými praktikami u mnohých národov —
kováč a šaman sú z jedného rodu hovorí jakutské príslovie. Jeho kult sa spájal s
kultom Poseidóna. O kulte jaštera svedčia už spomenuté rúčky čiaš. Vnútorný
zmysel kresťanstva zostal väčšine ľudí predmongolskej Rusi cudzí. Zároveň
svetská časť vládnúcej vrstvy prestáva mať záujem o monoteizmus vyjadrujúci
myšlienku — jeden boh, jeden panovník. Dochádza k revitalizácií pohanstva v
bojarských kruhoch. Pohanské povstania na Rusi v 11 storočí V prvej časti
kapitoly teda najprv načrtneme ich základný argumentačný potenciál, aby sme
mohli v časti druhej pristúpiť k pokusu o vlastnú interpretáciu. Teória „Smerd“.
Bola presadzovaná hlavne sovietskou marxistickou historiografiou. c / argumenty
„jazykové“, vychádzajúce s porovnania rôznych verzií rozprávania o volchvoch.
Teória „protorepubliikánskej decentralizácie“. Ak Tichomirov vidí v povstaniach
iba element sociálny, Frojanov na jeho úkor vyzdvihuje moment politický. Teória
etnicko ‐ ideová. Je pokusom o teóriu našu. Neúroda na Rusi. Fakt spomínaný
oboma bádateľmi. M. N. Tichomirov fakt jednostranné vykladá len ako príčinu
„hladových vzbúr“, Frojanov si všíma dôležitú okolnosť — volchovia sa zjavujú,
aby zabezpečili blahobyt, hojnosť, úrodu. Podľa N. M. Tichomirova ide len o
označenie ich sociálneho postavenia, my však vyslovujeme domnienku, že ide o
pozostatok matriarchátu, zvlášť silného u ugrofínskych plemien. 1. zázračné
vyberanie obilia a rýb spoza ženských pliec. Sám M. N. Tichomirov uvádza, že ide
o pozostatok starého rítu Mordovcov. 1. rozpory vnútri spoločenstva. Spory
spoločenstva a okolia. A uzlovým bodom všetkých právnych formúl, ktoré sa týkajú
rozoberaných hnutí, je vzťah tohto spoločenstva k štátnej moci, t. j. stret
sveta šamanistického dualizmu s predstaviteľmi kniežacej moci, zjednocujúcimi
krajinu. Prirodzeným dôsledkom takéhoto stretu je rozbíjanie vervi a úsilie o
znevoľnenie smerdov. V kapitole o Novgorode sme už rozobrali súvis tzv.
Najstaršej Pravdy s protivarjažskými nepokojmi. Miznú tak i zvyšky existencie
predkresťanskej náhrady za škodu, nahradzujúce prechodne krvnú pomstu. Vzniknutý
kódex sa stáva základom tzv. Krátkej redakcie pravdy / kým kódex, vzniknutý roku
1037 v Kyjeve sa stáva základom pravdy priestrannej /. Prvým príznakom jej
existencie je pasáž o stvorení sveta... I v našom rozprávaní ide o tvorenie — o
tvorenie človeka. Uvedená pasáž býva často vykladaná ako vplyv bogomilstva.
Takáto interpretácia stvorenia človeka diablom je zjednodušením. Bogomilstvo je
totiž iba jednou z nepreberného množstva náuk, obsahujúcich prvky dualizmu.
Pokúsime sa teraz vyčleniť takéto opozície v rozoberaných úryvkoch. Aktom
spojenia sa s takouto bytosťou sa šaman vlastne dostáva na úroveň božských
tvorcov. Symbolika fúza je v už spomenutom severoamerickom mýte spojená s
vyvolaním hmly. Hmla je vlastne len jednou z podôb pary, vznikajúcej v parnom
kúpeli, spomínanom v rozprávaní o vzniku sveta. V prvom prípade po vytrhaní
brady nasleduje vlečenie loďou a pomsta Janom najatých ľudí. Mediácii bráni
násilný zásah zvonku — Janova prítomnosť, narúšajúca tak prvotnú rovinu mýtu.
Jeho prítomnosť vnáša do útvaru už spomenuté prvky hrdinskej epiky — mýtický boj
za odstránenie chaosu sa mení na ochranu štátu a viery proti cudzím pohanom.
Prečo sa potom letopisec zaoberá ešte akýmsi medveďom? Všimnime si teraz
zaujímavú transformáciu. V úvode pasáže volchvi symbolizujú bielych šamanov,
vysporiadávajúcich sa s čiernymi šamanmi. Bieleho šamana — biskupa má na svojej
strane. Sily sú vyrovnané — a tak sa začína „mýtická súťaž“. Vseslav — vodca
kyjevského povstania je z Polocka a nepokoje sú i v Novgorode. Zdôraznený je
teda celoruský charakter zmätkov. Mesto s ním späté sa stáva dejiskom podivných
udalostí. Rozoberané nepokoje sa odohrávajú v Beloozere, Novgorode, Suzdali,
roku 1091 sa objavuje volchv i v Rostove. Títo Sosolci tiahnú proti Rusom,
plienia ruský oporný bod Jurjev a útočia na Pskov. Tento národ teda kládol
zúrivý odpor kolonizačným snahám ruských kniežat. Vystúpenie veľkého množstva
jeho bojových oddielov sa dalo chápať i ako pohanský nepokoj — prežitky
predkresťanskej viery sa u Estóncov udržali neobvykle dlho. V ich národnom epose
Kalevala nájdeme napr. starobylý výklad o pôvode sveta z vajca. Jednou z
hlavných postáv eposu je mýtický kováč lllmarillen. V estónskej rozprávke
Hromovládcové gajdy je zasa zachovaný obraz starobylého dualizmu v postavách
vládcu hromov Pikneho a vrchného čerta Vanatuhiho. Jan prichádza do kraja po
zvestiach o zabití žien volchvami. Po príchode „trestnej výpravy“ však nepokoje
už opadli a všetko bolo v poriadku — no príchodzích museli kolonisti živiť.
Zhrnutie a porovnanie, súvislosti. Robili tak skôr mocní šľachtici, usilujúci sa
o odtrhnutie časti krajiny / najpríhodnejším príkladom je tu uhorské povstanie
Vathu roku 1046 v Bekeszi /. Takéto zistenie zaujímavo dopĺňa a modifikuje
pohľad na najvyspelejšie mesto stredovekej Rusi, mesto majúce bohaté styky s
civilizačným okruhom západnej Európy. Pri analýze skúmaného javu v práci sme
použili viac vrstiev v úvode spomenutých prvkov. Prvým stupňom boli
archeologické vykopávky svojou uchopiteľnosťou zhmotňujúce rozplývavé symboly
starých povier a zároveň ich presne lokalizujúce. Tri uvedené stupne výskumu nás
vedú ku konštatovaniu, potvrdzujúcemu úvodnú tézu o tesnej prepletenosti oboch
systémov, obohatenému však poznaním vnútornej dynamiky jej vývoja. Zároveň
dochádza k postupnému vyprázdňovaniu symboliky pohanských obyčajov. Ruská cirkev
pozemkový majetok od panovníka nezískala. V nami sledovanom období ho nemala
vôbec, žijúc zo spomenutého desatinného systému dôb pohanských / pozri 2
kapitolu druhej časti /. Blúznivý prorok obrazov Spisovateľ. Pôvodným povolaním
právnik. Individualista, vzbúrenec, latentný terorista. Skvelý psychológ,
vyvolávač hrôzy, zaklínač šialenstva. Zradca. Smutný osud. Smrť vo Fínsku. Kto
je vinný? Literárne činný od roku 1898, jeho prvá kniha poviedok vyvolala roku
1903 senzáciu — bezpochyby spôsobom stvárnenia i výberom tém. Provokujúce,
dráždivé. Obratne podané. Kto je vinný? Ten, ktorý pod jagavosť tém hodnú
bestsellerov rozostavil pasce, v ktorých uviazol sám. Tyranizuje nás ťaživou
krásou obrazov. Nás i seba samého. Zostupujúc do hĺbok duševných priepastí,
(seba) obnažuje, bičuje (sa). Sú úprimné. Tak znie neodvolateľné proroctvo o
osude jeho umenia. Miloš Ferko “ Tu niekde mám bundu,“ zamrmlal. Napokon chytil
vak a hodil mi ho na kolená. Keď preberal znova volant, prikryl mi ruky, ktoré
ostali naspodu. Cítila som, aké má teplé dlane. Namáhavo som preglgla. Ďakujem,“
odvetila som a vymanila si studené prsty spod jeho rúk. Aj bol. Odhrnula som
mokré plavky, prázdne kokakolové plechovice, ceruzky, listy vytrhnuté z notesa a
knižku Kto chytá v žite so somárskymi ušami. Na tej stránke bolo moje meno. Amy
Wyseová. Cítila som, ako sa mi do hlavy hrnie krv. “ Našla si ju?“ spýtal sa
Chris. Čo? Tú bundu? Jachtala som, rýchlo som zavrela notes a strčila ho späť do
vaku. Keď som si naň spomenula, zakrútila sa mi hlava. To je úžasné!
Neuveriteľné! Páčim sa Chrisovi! 1. kapitola Inštinktívne som zavrela oči — a
vtom ma pobozkal. Zhíkla som a uhla sa, takže namiesto môjho líca Rick druhý raz
pobozkal vzduch. “ Rick!“ skríkla som a vyjavene naňho pozrela. “ Amy!“ zvolal
rozpačito. “ Zbláznila si sa? Zaskočil ma. Položila som mu ruku na plece.
Nezdalo sa mi však, že som ho presvedčila. “ Viem,“ povedala som a vystúpila z
auta,“ ale ak budem myslieť len na zábavu, môžem ísť zametať chodníky.“ Na takú
dokonalú odpoveď som sa vtedy nezmohla, napadla mi až na druhý deň. Nemohla som
pochopiť, ako to zo mňa vyletelo. Uvedomila som si, že som nevhodne zareagovala,
lenže ten bozk ma naozaj vyviedol z miery. Kedy sa zmenili Rickove city ku mne a
prečo som si to nevšimla? Rickovi som povedala pravdu. Naozaj som na chlapcov
nemala čas. Bol milý, vtipný, no to bolo všetko. Zavrtela som hlavou, aby som
tie myšlienky zahnala. Celý deň som snívala len o ňom. Doteraz som sa učila,“
odvetila som,“ a bojím sa, že mi to vyfučí z hlavy.“ Stalo sa niečo zvláštne,“
povedala som po chvíli. Pripadalo mi to trápne. Mama si sadla. Presne,“ odvetila
som a pokrčila plecami. Pobozkala som ju na líce a odišla do svojej izby. Pri
tom seriáli by som dnes nevydržala. Mozog mi pracoval na plné obrátky, keď som
zvažovala, ktorá z možností je správna a meravou rukou som úhľadne
zakrúžkovávala odpovede ceruzkou, úplne vlhkou od potu. Najviac ma rozptyľovalo,
že mi celý deň behal po rozume ten bozk. Čo to stváram? Dúfam, že to nezbabrem.
Zmätená som horúčkovito preletela zvyšok testu. Ako sme vychádzali z miestnosti,
nastal v triede všeobecný ruch. Po poslednej hodine, ktorá sa skončila o tretej,
som bežala na plaváreň. Ostatné decká mali prísť až o polhodinu, a tak som mala
celý bazén pre seba. Plávanie je môj najobľúbenejší šport. Rozbehla som sa a
skočila, pričom sa hladina rozbúrila ako po výbuchu. Voda bola chladná ako vždy,
a tak som si na zahriatie zaplávala niekoľko dĺžok. “ Si v poriadku, Amy?“
spýtal sa potichu chlapčenský hlas, keď som sa kašlúc vynorila. Chytil ma za
ruku, aby som sa spamätala. “ Videl som ťa v bazéne a mal som sa ti vyhnúť. S
obavami na mňa pozrel. “ Nič sa nestalo,“ odpovedala som hanblivo. “
Predstavujem si, ako prekonávam krajský rekord v prsiach,“ vysvetľoval mi. Chris
sa zasmial. Aj keď mi jeho správanie pripadalo čudné, obdivovala som jeho
odhodlanie. Chris je najrýchlejší plavec v Delfíne, ale rekord v prsiach doteraz
neprekonal. So záľubou som ho sledovala. Mal vysokú, štíhlu, ale svalnatú
postavu a pophyboval sa s nesmiernou ľahkosťou. Medzitým prišlo na plaváreň
zopár deciek z oddielu a ich hlasy sa ozývali po vykachličkovanom priestore.
Vládol tu čulý ruch, no Chrisa nevyrušil zo sústredenia. Uvažovala som, akú časť
pretekov teraz v duchu pláva. Uvedomila som si, že na mňa čaká, a rozbúchalo sa
mi srdce. Chytil ma za zápästie a ja som zacítila jeho mocné prsty. Bolo by to v
poriadku, keby si sa v duchu nestiahla, len čo sa dotkneš steny. Stále som v
duchu myslela na to, že si udriem päty. Priplával k okraju a stiahol
polystyrénovú dosku. Ležala som na doske a pozerala naňho. Myslela som na jeho
hlboké hnedé oči. Boli veľmi citlivé a milé. Tuho som ich zavrela a čakala.
Spočiatku som mala nepríjemný pocit, že sa na mňa všetci dívajú, ale trvalo to
len moment. “ Nesmieš sa udrieť, nesmieš sa udrieť, nesmieš sa udrieť. Otvorila
som oči a mimovoľne som si pošúchala pätu. Niekedy mi tak pripadá celý môj
život. V tej chvíli tréner Augustus zapískal, čím dal znamenie, že dráhy treba
uvoľniť na tréning. Skĺzla som z dosky a ponorila sa. “ Ďakujem,“ povedala som
ostýchavo. “ Kedykoľvek,“ odvetil Chris s úsmevom, zvrtol sa a plával k
trénerovi. Ako som vychádzala zo školy, zbadala so, že sedí na trávniku pri
zastávke môjho autobusu. Prekvapilo ma to. “ Čakám na teba,“ odvetil. “ Na mňa?“
vyjachtala som. S úsmevom vstal a oprašoval si zodraté, vyblednuté levisky. “
Mhm,“ zamrmlal. Tamten Mustang ročník šesťdesiatštyri. Dave mi ho nadnes
požičal. Obrátila som sa a zbadala som to prekrásne staré autíčko. “ Super,“
povedala som, keď sme kráčali ku kabrioletu. Snažila som sa potlačiť vzrušenie.
Chris mi otvoril a ja som nastúpila. Po očku som sledovala, ako vkĺzol za
volant. Zastali sme na červenú a Chris sa na mňa usmial. “ Ak to je dôvod na
oslavu, tak oslavuj častejšie,“ odvetila som. Premohla ma hanblivosť. Chcela som
zaplniť ticho, čo medzi nami zavládlo, a tresla som parádnu hlúposť. Chris
zažmurkal. “ Ale mňa to zaujíma,“ namietla som. “ Nepoznám nikoho, kto dosiahol
taký vysoký počet bodov. “ Hádam mi nechceš tvrdiť, že nezáleží na výsledkoch. “
Akú širokú perspektívu máš na mysli?“ spýtala som sa. “ Mne tiež!“ Zachytil ma,
aby som sa neudrela. “ Prepáč,“ povedal. Potrebujem finančnú podporu, ak chcem
študovať. Mám iba mamu. Nenávidím tie hodiny. “ Učme sa spolu,“ navrhol Chris. “
Dobre teda,“ mimovoľne som vyhŕkla. Na fyzike patril k najlepším žiakom. “
Myslím to vážne,“ povedal a začervenal sa. “ Hrozne sa na tých hodinách nudím.
Otočil sa ku mne a nedopovedal. “ Čo?“ spýtala som sa. Chris pokrútil hlavou,
akoby si to rozmyslel. Zasmiala som sa. “ Videla som ju zblízka. “ Veď vravím,“
zasmial sa aj Chris. “ Chcem ti niečo ukázať. Pozrela som na hodinky a zmocnili
sa ma obavy. Čo sa to so mnou deje? Oprela som sa o čalúnené sedadlo a vtom
Mustang zrýchlil. “ Prv ako som dopovedala, zmocnili sa ma výčitky, že som mala
byť inde a venovať sa učeniu. Má pravdu. Jasné, že má. Prestala som na to
myslieť. Hrabala som sa vo vaku a hľadala som bundu. “ Chyť volant,“ povedal a
otočil sa k zadnému sedadlu, kde mal športový vak. “ Hej!“ zvolala som a chytila
volant. “ Tu niekde mám bundu,“ zamrmlal. Napokon chytil vak a hodil mi ho na
kolená. Keď preberal znova volant, prikryl mi ruky, ktoré ostali naspodu. Cítila
som, aké má teplé dlane. Namáhavo som preglgla. Odhrnula som mokré plavky,
prázdne kokakolové plechovice, ceruzky, listy vytrhnuté z notesa a knižku Kto
chytá v žite so somárskymi ušami. Na tej stránke bolo moje meno. Amy Wyseová.
Cítila som, ako sa mi do hlavy hrnie krv. “ Našla si ju?“ spýtal sa Chris. Čo?
Tú bundu? Jachtala som, rýchlo som zavrela notes a strčila ho späť do vaku. Keď
som si naň spomenula, zakrútila sa mi hlava. To je úžasné! Neuveriteľné! Páčim
sa Chrisovi! Bála som sa, že ho tak ľahko znovu nezavriem. “ Ďakujem,“ odvetila
som rozpačito. Keď som mala bundu na sebe, zistila som, že ju nepotrebujem.
Telový gel, šampón? Pripadala mi veľmi známa a bola príjemná. Nemohla som si
spomenúť, odkiaľ ju poznám. Pri ceste postávali stopári a z fľašiek popíjali
osviežujúce nápoje. “ Ty chceš ísť na túru?“ spýtala som sa a pozrela na
hodinky. Na hrebeni sa otočil a zaparkoval autom celkom pri okraji cesty. Zrakom
som hľadala náš dom, ale všimla som si, že Chris sa na mňa díva. Zrýchlil sa mi
pulz a spomenula som si na sen, v ktorom ma bozkával. “ Amy,“ povedal a jemne ma
chytil za lakeť. I keď som mala na sebe jeho bundu, naskočila mi husia koža, ale
neuhla som sa. Vôbec nič. Videla som, že Chrisovi síce odľahlo, no po chvíli sa
zasa tváril vážne. “ Nechodím s Rickom. Vylúčené, aby sa Chris dozvedel, že ma
Rick pobozkal. Stalo sa to len včera večer a Rick sa určite pred chalanmi
nevyťahoval, ako vlažne som ho odbila. Určite bol nervózny, lebo hlas mu v tej
krátkej vete preskočil do fistuly ako rozladené rádio. Prečo nechodím na rande?
Neviem. “ Musíš vyslať signál,“ hovorieva mi. Až doteraz. Usmiala som sa na
Chrisa, a on sa uškrnul, ako keby mu naozaj odľahlo, že súhlasím. “ Fajn!“
odvetil. “ Hneď to bude,“ odvetil. Dievča sa zaľúbi ako moja mama, a vzdá sa
štúdia. Neobjal ma, nepriblížil sa ku mne, ani nezavrel oči. Bol to prekrásny
pohľad. Sedela som vedľa neho na vrchole Squaw Peaku a zmocnil sa ma pocit
šťastia. “ Uf!“ zamrmlala som. “ Uhádla si,“ povedal Chris a obrátil sa ku mne.
Usmiala som sa. Myslel si, že obdivujem západ slnka. 3. kapitola “ PÄŤ
TELEFONÁTOV!“ zvolala som, keď som zbadala, že doma v chodbe bliká svetielko na
odkazovači. Prvý, druhý, tretí aj štvrý odkaz mi nechala Blythe a zneli čoraz
rozčúlenejšie. Preboha!“ zvolala som a udrela som sa po čele. Celkom mi vyfučalo
z hlavy, že som sa s ňou mala stretnúť v knižnici. Pozrela som na hodinky. Dnes
ma šéf pustil skôr,“ povedala a započúvala sa. “ Mhm,“ zamrmlala som. Odjakživa
som bola mamin poklad. Odmalička mi napríklad šila. Keď som išla na strednú,
našla si ďalšie zamestnanie, aby ušetrila pre mňa na vysokú, a keď som jej
ďakovala, povedala mi:“ Poďakuješ sa mi tým, že získaš vzdelanie, ktoré ja
nemám.“ Mama sa pobrala do kuchyne, no na polceste zastala. “ Mami!“ zvolala
som. “ Sme kamoši. “ Vážne som chcela ísť po tréningu za tebou, ale vyfučalo mi
to z hlavy. “ Odkedy máš v hlave piliny? “ Prestaň zúriť, Blythe,“ šepkala som
do slúchadla, aby ma mama nepočula. “ Chris Shepherd?“ zvedavo vyhŕkla Blythe. “
To nemyslíš vážne? Chceš povedať, že Amy Wyseovej sa páči nejaký chalan?
Zasmiala som sa, keď vychrlila tie otázky. Chcela som jej povedať o Chrisovi,
ale nedokázala som sa zdôveriť so všetkým, čo cítim. Bolo to niečo nové. “
Neuveriteľné!“ zvolala Blythe. “ Odkedy?“ “ No moment,“ skočila mi do reči
Blythe. Na hlase som jej poznala, že ju to zaskočilo. Teba pobozkal Rick? Blythe
si vydýchla. Zasmiala som sa. “ Ricka zaujímajú vážne veci,“ namietla Blythe.
Blythe nesúhlasila. Vzdychla si. Blythe ostala chvíľu ticho, čo bol pre mňa
jasný signál. Blythe má dlhé lesklé plavé vlasy a bohovskú postavu. Vtom som si
uvedomila, že na druhý deň máme preteky. Odložila som knihu a otvorila zošit z
angličtiny. 4. kapitola Zmeravela som, keď na druhý deň Chris meškal celých
desať minút na hodinu astronómie. “ Trúfa si!“ pošepla som. Mlčky ho sledovala
celá trieda. Vtom si Chris všimol model vesmíru, ktorý učiteľ vytiahol na
ukážku, chytil sa za srdce a predstieral, že padá dozadu. V poslednej chvíli sa
chytil zárubne. “ Zastavte svet, nech sa prestane krútiť!“ zvolal. “ Fajn,“
odvetil Chris, ale keď prechádzal okolo modelu, rozkrútil prstence Saturna.
Zatiaľ čo sa Chris profesora na všeličo vypytoval, Rick si pedantne zapisoval
každé jeho slovo. Pokiaľ išlo o poznámky, Rick bol takpovediac profesionál. Mal
ohromnú prax zo školských novín Hrom. “ Pán Shepherd,“ povedal profesor Tayerle
a kývol rukou,“ nemyslite si, že som nevidel lístok, ktorý ste dali pred chvíľou
slečne Wyseovej. Hotová čierna mora. “ To je legálne?“ vykríkol ktosi a všetci
sa pustili do rehotu. “ Je to tradícia. Nevládala som naňho pozrieť. Jeho
monotónny hlas mi pripadal znesiteľný až dovčera, keď Chris povedal, že mu chýba
iskra. Usilujem sa počúvať, ale myslím pritom na Chrisa. Podchvíľou naňho
ukradomky pozriem bez toho, aby som pohla hlavou. Zrazu Tayerle stratil prehľad,
kde je, ale v triede bolo ticho. Snažili sa zachytiť každučké jeho slovo. Iba my
s Chrisom sme tak zúrivo nepísali a nehrbili sa nad lavicami. Ak mám byť
úprimná, ešte včera by som odušu písala ako ostatní spolužiaci. Chris sa obrátil
a zbadal, že naňho pozerám, akoby mi čítal myšlienky. Asi mal na mysli ten
lístok. Začervenala som sa, ale s úsmevom som pokrčila plecami. Škoda, že
Tayerle je taký nezáživný profesor, pretože astronómia, ktorú sme tento týždeň
preberali, mi pripadala nesmierne zaujímavá. Teraz som však pocítila akúsi
neznámu magnetickú silu. Nezdalo sa mi, že veštia nejaké zásadné zmeny. “
Prekvapil ma Tayerleho pokus o humor. Keď Tayerle povedal slovo dvojica, Chris
sa otočil a spýtavo na mňa pozrel, pričom nadvihol obočie. Prikývla som. Vzápätí
som to však oľutovala. Spomenula som si na Blythe. “ Mala by si sa dať dokopy s
Rickom,“ radila som jej šeptom. Blythe pokrútila hlavou. Vyspevovali sme
odrhovačky, občas sme lúštili krížovky alebo sa hrali slovné hry. Blythe dobre
vedela, že mama by ma pustila. Uvítala každú príležitosť, aby som vypadla z
mesta na čerstvý vzduch. “ Tento víkend ostanem doma. Chcem dokončiť prácu z
angličtiny. 5. kapitola “ S Rýchlikom,“ povedal. Tá prezývka mu prischla preto,
lebo sa v bazéne rútil ako rýchlik. “ To nič,“ odvetila som, ale pripúšťam, že
som bola sklamaná. Keď Shannon otvorila dvere, sprisahanecky ma objal okolo
pliec a vliezol na zadné sedadlo. “ Nejedz od nej nič,“ zašepkal. Smiala som sa,
akoby sme boli len kamoši, ale keď som si sadla do auta vedľa Shannon, naskočili
mi na ruke zimomriavky, keď sa ma Chris dotkol. “ Počkajte!“ zakričal niekto. “
Švihaj, Dean!“ zakričal Rýchlik. Trochu sme sa potlačili, aby sme mu urobili
miesto. Tak toto je ten pocit, ktorý znamená, že sú dvaja zaľúbení? O toto som
prišla? “ Všetci?“ zakričal Rýchlik. Páčilo sa mu, že je kapitánom nášho tímu. “
Dobre,“ povedal. Počas jazdy sa Rýchlik a Jill hádali, ktorú stanicu naladia.
Shannon s Waynom sa hrabali vo vreckách, aby dali dokopy drobáky na prvú pizzu.
“ Čo by si chcela robiť v sobotu?“ spýtal sa Chris a ja som na uchu zacítila
jeho dych. Tá otázka ma zmiatla. “ Kino?“ navrhla som nepresvedčivo a uprene som
sa dívala na sedadlo pred sebou. Nevládala som naňho pozrieť. Nedýchala som,
lebo skúmavo na mňa pozeral. Začervenala som sa a zľahka som ho plesla po
kolene. Zasmial sa a ja som si uvedomila, že napätie pominulo. “ Vezmi ju na
preteky chrtov,“ navrhol Wayne Dean. Netušila som, že počúvajú, ale zrazu všetci
hýrili nápadmi. “ Radšej choďte na večeru ku Kojotovi,“ pokračovala Shannon.
Určite, pomyslela som si. Ani jeden návrh ma nechytil za srdce. Vtom mi Chris
stisol ruku. Našťastie sme zastali pri obrubníku pred pizzeriou Rajské slasti a
všetci náhle stratili o nás záujem, keďže snívali o pizze. “ Zaplaťte,“ povedal
Rýchlik, ktorý dal kolovať plaveckú čiapku. “ Veľká vegetariánska stojí deväť
dolárov. “ Mám len dvadsiatku,“ povedala Jill, keď čiapka prišla až k nej. “
Môžeš si dať za mňa,“ povedala som. “ Máš žalúdočné problémy, Amy?“ spýtala sa
Jill s predstieraným záujmom. “ Nie,“ odvetila som a žmurkla na Chrisa. Jill
chvíľu rozmýšľala. “ Klobáska,“ povedala Shannon. “ Na tú som alergický,“
zastonal Wayne. “ Podľa mňa by mal mať šofér právo veta,“ navrhol Rýchlik. “
Nehovor,“ zahlásila Jill. Otvorila okienko, akože naňho zakričí, ale vzápätí si
to rozmyslela. Vybrala peňaženku a znova ju dala do plecniaka. “ Môžem si to
ešte rozmyslieť?“ spýtala sa. “ Šesť,“ povedala Shannon. “ Asi tri,“ odvetil
Rýchlik. Boli sme najedení až po krk, keď Rýchlik vyhlásil, že sa ide na
tortilly, po ktorých Delfíni zaručene zvíťazia. Na príjazdovej ceste pred Taco
Villa stál dlhočizný rad áut, v ktorých sedeli decká z našej školy. “ Tú šóru v
žiadnom prípade nezvládneme,“ povedal Rýchlik a začal cúvať. “ Idem,“ podujala
som sa. Mala som pocit, že potrebujem vypadnúť na čerstvý vzduch. Chvíľu sme
stáli vo dverách, pretože nás ovalil svieži závan klimatizovaného vzduchu. “
Absolútna,“ odvetil Chris. Podišli sme k pultu, kde som objednala tortillu so
syrom. “ Ešte by som si niečo dal,“ povedal Chris, keď pozrel na jedálny lístok.
“ Ty žartuješ!“ odvetila som. Chris sa zasmial. “ Odmlčala som sa. Cítila som,
že sa červenám. “ My?“ spýtala som sa. My dvaja. Tie slová akoby viseli medzi
nami vo vzduchu. Pozrela som na jedálny lístok vyvesený nad pultom, potom na zem
a do výkladu. “ Fajn,“ povedal so sileným smiechom. “ Ja snívam o tebe, a ty o
vysokej. Chabo som sa zasmiala a zadívala sa do zeme. Naozaj tu niečo nesedí? “
Ďakujem,“ odvetila som a zrazu som znervóznela. Sadla som si na lavičku a
zavrela oči. “ Modlíš sa?“ vyrušil ma akýsi hlas. “ Niečo na ten spôsob,“
povedala som. Zamračila sa. Je ťažké nenávidieť niekoho, kto si natoľko neverí,
že sa opičí po druhých. Prišlo mi jej tak trochu ľúto. Pretekáme s tromi dobrými
plavkyňami z Octilla, a mňa tu deptá vlastná kolegyňa. “ Nech ti nelepí, vyhnem
sa ti, ak sa vyhneš ty mne! Keď som ho zazrela, usmial sa. Vtedy sa ma zmocil
čudný, nepríjemný pocit. Nevyzerám v plavkách smiešne? Zaznel zvonec a všetko
stíchlo. Počula som tikanie nástenných hodín a vlastný dych. Nato zaznel
výstrel, odrazila som sa a vyrazila ako šíp. Hladko som vkĺzla pod vodu a
vynorila sa na hladine. Do toho, do toho, do toho, povzbudzovala som sa v duchu,
cítiac, ako mi pulzuje celé telo. Odraz sa, povedala som si na konci dráhy po
prvej dĺžke a hladko som to zvládla. Buch! Tretiu dĺžku som začala nešťastne. Po
známej zrážke s okrajom bazéna ma boleli päty a prestala som si veriť. Vyhrala
som! Jill a tri plavkyne z plaveckého oddielu Žralokov otvárali vo vode oči, keď
som sa vyšvihla hore. Chris sa na mňa usmieval, a tak som sa usmiala i ja naňho.
Bol to fantastický pocit. “ Ešte raz blahoželám,“ povedal Chris, keď si cestou
späť sadol v autobuse vedľa mňa. “ Ďakujem,“ povedala som, lebo nič lepšie mi
nenapadlo. Pokrčila som plecami. Nahol sa ku mne a odhrnul mi z tváre mokré
vlasy. Cítila som na pokožke nežný dotyk jeho prstov. Ešte chvíľu na mňa skúmavo
s úsmevom hľadel. Bol to nádherný okamih: sedeli sme vedľa seba v prítmí
autobusu a žlté pouličné osvetlenie ožiarilo Chrisovi tvár. Usmiala som sa na
Chrisa. Naozaj mi šťastie prialo. Zvíťazila som v najdôležitejších pretekoch. 6.
kapitola Nechcela som, aby niekde zablúdil. Nezvoň, mama bude spať. Len nedávno
mali v banke celoročné hodnotenie a dnes sa dozvedela, že jej riaditeľ zvýšil
plat. “ Blahoželám, mami! To je fantastická novina!“ zvolala som a objala ju.
Pozrela som na ňu a napravila som si zelenú košeľu, ktorú som si dala na rande.
“ Na oslavu tvojho úspechu,“ dodala som nepresvedčivo. Pochybovačne zdvihla
obočie, pozrela na mňa a ďalej vykladala nákup. Zaspíš, kým sa dopečie,“
vyhlásila som neisto. “ Čo je s tebou, Amy? Keď sa raz rozhodla piecť v takú
nezvyčajnú hodinu, nikto jej v tom nezabráni. Ak prirátam hodinu na pečenie,
bude trištvrte na jedenásť. “ Aha,“ odvetila som nemastno ‐ neslano. Podišla som
ku kuchynskej doske a zapla rádio. Zasmiala sa. Keď sme všetko spratali,
odšuchatala som sa do obývačky a prepínala kanály na televízore. Hľadala som
niečo, čo mamu uspí. Usadili sme sa na pohovke a z kuchyne sme počuli tikanie
hodín na rúre. Opatrne som vstala, aby som ju nezobudila a išla som vypnúť
televízor. V šere som vybrala deku a pozakrývala ju. Potom som sa po špičkách
odkradla do kuchyne a potichu som vypla hodiny. 7. kapitola Spokojne som sedela
na trávniku pred domom, vdychovala eukalyptovú vôňu a chladnejší vzduch i
sledovala som, ako nado mnou vetrík povieva palmovými listami. Čakala som na
Chrisa. Videla som, ako zabočil na našu ulicu. Odviazal kôš a podal mi ho.
Závidela som chalanom, tí sa majú. Aby ma Chris nepovažoval za decko pretože,
nemám mamin súhlas, nič som mu nevravela. Usadili sme sa pripravení sledovať
oblohu. Sadla som si vedľa neho a rukami som si objala kolená. Cítila som
zvláštny pokoj. Tayerle nám povedal, že o 00. 08 sa mesiac začne postupne
pohybovať do tieňa zeme. “ Nastavme si rovnako hodinky,“ povedal Chris. “ Štvrť
na dvanásť,“ povedala som a Chris odvetil:“ Správne.“ Chris sa zasmial a pomrvil
sa na tvrdých hranatých škridlách. Chris sa oprel o lakeť. “ Neviem si ťa v
uniforme predstaviť,“ povedala som. “ Čakali, že aspoň jeden z nás pôjde v ich
šľapajach. “ Mhm,“ odvetila som. I ja mám občas dojem, že môj život riadia
mamine nesplnené sny. Chris otvoril kôš a vybral dve koly. “ Vieš, minulé leto
som mal fantastický džob. Pokrčil plecami a podal mi Colu. “ Možno spolu na
niečo prídeme. Chrisova mama zabalila chlebíčky po štyroch do plastovej fólie a
ešte do alobalu. Chris roztrhol jedno balenie, ale veľmi sa s ním nemaznal.
Poďakovala som sa mu, keď mi kúsok podal. “ Nepiekla to,“ odvetil. “ Nemá čas.
Zmĺkla som, lebo som si spomenula, ako sa moja mama pustila do pečenia aj po
dvoch šichtách. A teraz ti poviem niečo, čo ti vyrazí dych,“ začal Chris.
Presne,“ povedal Chris. O dvadsať minút nastalo úplné zatmenie. “ Neuveriteľné!“
zvolala som. “ No a? “ Tak tú mágiu sledujme. “ Kam ideš?“ spýtal sa Chris.
Prikrčená som vyliezla na vrchol strechy, chvíľu som balansovala a opatrne som
zliezla na opačnú stranu. “ Poď sem, Chris,“ zašepkala som. Keď prišiel ku mne,
ukázala som na bazén. Na pokojnej hladine plával medený odraz mesiaca. “ Aha!“
zvolali sme dvojhlasne. “ Amy,“ zašepkal. Cítila som, že sa pohybujú, ako keby
mi chceli prezradiť nejaké tajomstvo. Chris pootvoril ústa a zľahka mi hrýzol
pery, ako keby ich ochutnával. Okolo nás pulzovala noc a ozývali sa známe zvuky
okolia: tlmený hukot čerpadiel v okolitých bazénoch. Možno to, čo sa potom
stalo, zvalím na mesiac. Vtom sa odraz mesiaca rozbil na črepy, no zakrátko sa
zasa zjavil na hladine. Voda špliechala o okraje a zamočila ležadlá pri bazéne.
“ Poď aj ty!“ zavolal pološeptom a šliapal vodu. Potom som oči otvorila a
ponorená v tme som smerovala k odrazu mesiaca. “ Je studená. Chris šliapal vodu
a ako psík krúžil okolo mňa. “ Padajme, kým nás tu zbadá správca,“ zašepkala
som. Keby ste tu vyrastali, pripadalo by vám to normálne. “ Tak poď,“ zašepkal
Chris. Až teraz som si všimla, že je obutý. “ Počkaj,“ povedal, vyzul si tenisku
a vylial z nej vodu na trávnik. Najprv sme sa pomaly a opatrne zakrádali k ich
domu, ale potom sme prebiehali od lampy k lampe. Ako zlodeji sme sa vyhýbali
osvetleniu a snažili sa skrývať v bezpečí noci. Prebehli sme okolo nich a
prešmykli sa dozadu k dvojmetrovému múru. “ Tu je diera,“ zašepkala som a
vybrala trs trávy, ktorý zakrýval vyčnievajúci stupienok z palmového dreva. Sú
tam psi?“ spýtal sa ma, kým sa vyšvihol na múr. “ To je bomba!“ povedal udivene.
Chris na mňa pozrel, či mi nešibe. “ Asi som ho zabudol u vás na streche!“ V
podstate som blufovala. Ponáhľala som sa, lebo ak pozrú z okna, uvidia, ako
sedíme na múre. Nechcela som Chrisa znepokojiť, ale čím dlhšie tu ostaneme, tým
skôr nás zbadajú. Majú nás ako na dlani. Zoskočili sme do mäkkej trávy. Schuti
som sa zasmiala, keď šaškoval na trávniku. Potom sa vrhol do vody a rozpleštil
sa na člne, až ma od smiechu rozbolelo brucho. Od smiechu som takmer nevládala
chodiť. Po chvíli sme sa spamätali a uháňali preč. Chichúňali sme sa ako
pojašení, prebehli sme cez trávnik a smerovali k múru. Spojil ruky a ja som sa
na ne postavila. “ Ty,“ odvetil. Drž!“ povedal. Snažila som sa zachovať rozvahu,
ale u Favatovcov sa zažínalo jedno svetlo za druhým. Ruky ma zúfalo boleli a na
krátky, ale nepríjemný okamih som nadobudla dojem, že spadnem na nesprávnu
stranu. “ Čo sa deje?“ spýtal sa Chris, hoci sme to obaja vedeli. Zoskočili sme
naraz. Smiali sme sa, až sme lapali dych, a držali sa za ruky. “ Si super,“
povedal Chris. “ Radšej padajme.“ Pred naším domom sme sa zvalili do trávy.
Zadychčaní od behu sme sa smiali. Po chvíli Chris vyliezol na strechu. Vzal kôš
a deku, do ktorej sme sa spolu zabalili. “ Myslíš, že nás spoznal?“ spýtal sa
Chris, keď sme sa prestali triasť. Pokrútila som hlavou. “ Nemyslím,“ odvetila
som. “ Asi ho viac zaujímal mesiac.“ Mlčky sme sedeli a dívali sa, ako medená
žiara pomaly bledne. Nevyháňala som ho. Napokon sme z kríkov vybrali Chrisov
bicykel a pomaly sme vyšli na ulicu. Poskladali sme vlhkú deku, napchali ju do
koša, ktorý sme pomaly uväzovali o korman. Vedela som, že obaja túžime, aby táto
čarovná noc trvala večne. “ Amy,“ zašepkal Chris, objal ma okolo krku a hladkal
ma po vlasoch. Nato ma pobozkal. Bez problémov našiel moje pery, akoby dôverne
poznal moju tvár. Váhavo sme sa od seba odtrhli a Chris ma odprevadil k nášmu
oknu. Potichučky som vyliezla hore a prešmykla sa dnu. “ Chcel by som,“ začal
Chris, ale umlčala som ho. Nesmie zobudiť mamu. Vyklonila som sa a pobozkala ho
na ucho. Mala som dojem, že som sa vrátila z cesty okolo sveta. 8. kapitola
Nemohla sa dočkať, kedy preberieme moje citové záležitosti, a tak prišla k nám.
“ Ako bolo včera večer?“ vyhŕkla nahlas, keď som otvorila kuchynské dvere. “
Psst,“ umlčala som ju a ukázala na obývačku, kde mama čítala noviny. Potlačila
som zívnutie. “ Dobrý deň,“ zakričala veselo Blythe mame. Mám tam po niečo
zájsť.“ Prekvapene som na ňu pozrela. Mama zdvihla oči od novín a usmiala sa. “
Tak rozprávaj,“ súrila ma Blythe, keď sme nastúpili do jej džípu. Zabočila za
roh a pridala plyn. “ Strachopud,“ nafučala sa, ale pretože bola zvedavá,
spomalila. “ Zatmenie bolo fantastické,“ povedala som. “ Samozrejme,“ zvolala
netrpezlivo. “ Sledovala som ho na chate.“ “ Veľmi smiešne,“ odvetila som.
Skočili sme do bazéna Joea Favatu.“ Od radosti sa rozosmiala, lebo niečo podobné
by urobila i ona. “ Voda bola určite ako ľad.“ “ A tam ťa pobozkal?“ “ Nie,“
odvetila som. Blythe sa zatvárila sklamane. Blythe plesla rukou po sedadle a
otočila sa ku mne. “ Tak predsa ste sa bozkávali!“ zvolala. Videla som to na
tebe!“ Teatrálne si vzdychla. “ Uf,“ vzdychla si. “ Slušne,“ zopakovala. “
Človek nikdy nevie, čo ako vypáli.“ “ To je zbytočné,“ namietla som. Vchádzala
na parkovacie miesto, kde trhane zastala. Blythe vypla motor a kľúče si hodila
do kabelky. “ Poďme najprv do Bula,“ navrhla. Poslušne som sa za ňou vliekla a
zaháňala myšlienky na matematické rébusy, čo ma doma čakajú. Uži si trocha,
prikázala som si. V Bullocku nás ovalil závan chladného klimatizovaného vzduchu
a lákavá vôňa novučičkých šiat. Preleteli sme cez oddelenie topánok, kozmetiky,
vyhli sme sa nápadne namaľovaným predavačkám, ktoré ponúkali masky, líčidlá a
vzorky kolínskej. Blythe tu bola ako doma, veď napokon aj ona dostala pozvanie
na ples debutantiek (ale odmietla naň ísť). Blythe sa zasmiala. “ Presne,“
povedala a zadívala sa na mňa. Smiala som sa. “ Tá farba naozaj pripomína
požiarnické auto.“ “ Nádherne ti pristane k vlasom,“ dodala Blythe. Vyzerala
staršie a veľmi intelektuálsky. Sú nápadné, vyzývavé a slušné dievča sa v nich
môže odviazať a vyvádzať ako divoška. Zvŕtala som sa pred zrkadlom a spomínala
na Chrisov bozk. Vzápätí som sa však vrátila do skutočnosti. “ Sú ukrutne
drahé,“ povedala som ľútostivo a pohladila mäkkú látku. “ Toľko peňazí neminiem
na oblečenie za celý rok.“ “ Možno,“ povedala som pochybovačne, pretože sme mali
úplne rozdielne názory na ceny. Vezmeš si tie Finneganky?“ Predavačka sa silene
usmievala, aby dala najavo, že ju to pobavilo. Tuším je všetko naruby. Už sa
nemôžem vrátiť. Svätá pravda. Nemôže vziať späť ani bozk. 9. kapitola “ TUŠÍM
MÁŠ DOBRÚ NÁLADU,“ podozrievavo povedala mama, keď som sa ponúkla, že jej umyjem
auto, kým pôjde do práce. “ Nie, ale vonku je tak krásne,“ odvetila som, i keď v
hlave som mala len Chrisa. Na dvore som hadicou napustila slnkom zohriatu vodu a
začala som šampónovať auto. Obrátila som sa v očakávaní, že to bol prelud.
Natoľko ma zaskočil, že som ho skoro ostriekala. “ Dúfal som, že ťa tu nájdem,“
povedal a zosadol z bicykla. Ona je Turnerová a ja Wyseová.“ “ Musel som ťa
vidieť.“ Pustil bicykel a vbehol na rozmoknutú trávu. Mami, toto je Chris
Shepherd.“ “ Veľmi ma teší.“ O chvíľu som späť.“ Vlastne som Chrisa pred mamou
ešte nikdy nespomenula. “ V utorok máme veľký test z fyziky.“ “ Ospravedlníte ma
na chvíľu?“ spýtala sa. “ Musím sa porozprávať s dcérou.“ “ Isteže,“ povedal
Chris, keď ma odtiahla nabok. Zvolila som nesprávne slová. “ A čo sa stalo?“
spýtala sa zvýšeným hlasom. “ Nič,“ odvetila som a pozrela na Chrisa. Chvíľu
mlčala. “ Môže tu ostať do desiatej.“ Obávala som sa, že dám najavo priveľké
nadšenie, ak sa otočím ku Chrisovi celá naradostená. Vtom ma mama pred Chrisom
pobozkala na líce. “ A správaj sa slušne, srdiečko,“ zašepkala. “ Verím ti.“
Verím ti. Dobre som vedela, čoho sa tá dôvera týka. Verila, že neurobím to čo
ona. V tom okamihu bolo po vysokoškolských plánoch. “ Bola si prekrásne
bábätko,“ vravela mi. Neznášala som tieto slová. “ Ja som vedel, že som niečo
zabudol!“ zvolal a neodolateľne sa usmial. “ Prečo nie,“ odvetil Chris, keď
chvíľu snoril v knižnici a prezeral si farebné obaly kníh. Chris na mňa spoza
knihy pozrel. Tak čo si o mne vypátral?“ “ Skoro všetky sú mamine,“ opravila som
ho rýchlo. Sviečky som vložila do mosadzných svietnikov a postavila ich na stôl.
Z kuchyne som vzala dva vínové poháre a veľkú fľašu malinovky. “ Dám príbor,“
ponúkol sa Chris,“ ak mi povieš, kde ho nájdem.“ Nakoniec sme priniesli z
kuchyne taniere, šalát a fašírku. Keď zbadal, že mám poloprázdny pohár, hneď mi
dolial. V noci sme sa hodiny rozprávali, hovorili sme o všetkom, čo nám napadlo.
Teraz sme boli mlčanlivejší. Keď na mňa pozrel a usmial sa, pripadala som si
krásna, zbožňovaná a múdra. Mala som pocit bezpečia a veľmi sa mi to páčilo. “
Vynikajúce jedlo,“ povedal Chris, keď dojedol. Človek by si myslel, že som mu
ponúkla sviatočný obed. U nás jeme to, čo sa objedná cez donášku alebo mrazené
jedlá,“ povedal Chris. Po večeri sme odpratali zo stola a vytiahla som fyziku. V
utorok píšeme test z astronómie. “ Musím si to prečítať odznova,“ povedala som,
zúfalo listujúc v učebnici. “ Roku 1543,“ odvetil Chris a opäť sa venoval
kresbe. Medzi Slnkom a Zemou je vzdialenosť 149, 6 miliónov kilometrov. “ Musíš
mať fotografickú pamäť.“ “ Asi mám,“ odvetil Chris a pokračoval v kreslení.
Vytieňoval lícne kosti a tmavé obočie. “ Keď napríklad zavrem oči, vidím teba,
Amy.“ “ Musím sa učiť.“ “ Mám ťa vyskúšať?“ Normálne som sa vykašlala na fyziku.
Musím s tým niečo robiť. Váhala som. Neuľahčuje mi to. “ Mám odísť?“ Chris sa
zatváril urazene. Vstal a usmial sa. Podal mi ruku. “ Odprevadíš ma?“ “
Samozrejme,“ povedala som a chytila ho za ruku. Potom som sa vrhla na
astronómiu. Začala som s kapitolou o zatmení a snažila sa spomenúť na to, čo som
videla. Hľadala som v zásuvke nejaký papier na poznámky, keď som zbadala
formulár na udelenie finančnej podpory počas štúdia na vysokej, ktorý mi dal
ešte pred niekoľkými týždňami výchovný poradca pán Hatch. Ak nedostanem z fyziky
jednotku, nemôžem so štipendiom rátať. “ Takže musím zavolať tvojmu otcovi,“
povedala. Na moje prekvapenie sa mama zasmiala. Už sa zberala preč, ale vo
dverách sa otočila. “ Ako to myslíš?“ 10. kapitola “ O siedmej prídem po teba.“
“ Neviem,“ povedala som váhavo. Sľubujem, že všetko preberieme,“ presviedčal ma
Chris. Vážila som si tie slová, snívala o tom, že mi ich raz povie. Ako som
mohla teraz odmietnuť? “ Sľubujem,“ naradostene odvetil. “ Naozaj sľubujem.“
Zhodil ma na trávu a veľmi dlho sme sa bozkávali. Mohli si nás všimnúť a
vyjavene sa na nás dívať. “ Najprv si prečítam celú astronómiu od začiatku do
konca,“ hovorila som Chrisovi, keď sme v Saabe jeho matky uháňali do verejnej
knižnice. Uvedomila som si, že ma nepočúval. “ Čo je?“ Chris sa zrazu nadšene
zatváril a prešiel do ľavého pruhu. “ Čo je?“ zopakovala som. “ Kam ideme?“ “
Amy, toto bude stáť za to!“ “ Čo bude stáť za to!“ skríkla som. Chris sa držal
vľavo, šiel v pruhu, ktorý rozhodne neviedol ku knižnici. Cez parkovisko ma
viedol na prašnú cestičku. “ A teraz zavri oči,“ prikázal. Viedol ma ešte asi
dvadsať metrov a tam zastal. Počula som neznáme vrčanie a z diaľky sem doliehala
hudba. Otvorila som oči. Obrovský vysvietený lunapark s kolotočmi, kľukatými
dráhami, hudbou, zábavnými hrami a množstvom vykrikujúcich ľudí. Nočným ovzduším
sa nieslo vzrušenie. “ Bomba!“ Prichádzali sme zozadu, a tak sme sa vyhli
autobusom, autám a nápisom nad vstupom. Chytil ma za ruku a bežali sme dolu
kopcom až k svetlám. Začali sme na kolotočoch, kde sme vyliezli na koňa. Kým sme
sa dostali k ruskému kolesu, boli sme unavení, presladení a vysmiati. Koleso sa
krútilo a náš vozík pomaly stúpal na vrchol. Na vrchole koleso chvíľu postálo a
náš vozík sa knísal zboka nabok. Pozrela som pod seba a zacítila v žalúdku
šteklivé vzrušenie. To bola výška! 11. kapitola NA DRUHÝ DEŇ RÁNO som sa
prebudila do skutočnosti. Chrisovo miesto bolo prázdne. “ Držím ti palce, Amy,“
povedal s úsmevom, ktorý by roztopil i ľad. Vliali mi iskierku nádeje. Vystrela
som sa a poďakovala mu. V Tayerleho teste nemala romantika miesto. Všetci okolo
mňa pokojne písali odpovede, kým ja som ich horúčkovito čmárala. Keď profesor
Tayerle zahlásil:“ Koniec!“ odložila som ceruzku. “ Bolo to ťažké,“ povedala som
Blythe. “ Naozaj?“ Zbadala som jej prekvapený výraz. Zrazu sa ma zmocnilo
presvedčenie, že som to zbabrala, ani kytička sedmokrások ma nemohla utešiť.
Zničená som si prisahala, že si cez obedňajšiu prestávku zaplávam a budem
trénovať obrátky dovtedy, kým ich nezvládnem. Čoskoro som však zapochybovala o
svojom odhodlaní, lebo pred školou ma dobehol Chris a chytil za ruku. “ Máš cez
obed voľno?“ spýtal sa. Nemala som najmenšiu chuť rozoberať pred ním svoje
zmätené pocity a zbabraný test. “ Myslím na dnešné preteky,“ zaklamala som. “ Aj
ja,“ odvetil Chris a pohrával sa mi s vlasmi. Pripadalo by mi znesiteľnejšie,
keby kvôli nemu nespal ani Chris. “ Strach z fyziky?“ spýtal sa, akoby som
povedala najväčšiu hlúposť. Zďaleka nie. “ Čo sa s tebou deje, Amy?“ vypytoval
sa ma po pretekoch tréner August a odviedol ma nabok, kým ostatní nastupovali do
autobusu. “ Bola si tretia. Tvárila si sa na štarte ako spiaca krásavica.
Pokrútil hlavou. Zažmurkala som pri tých slovách. Sľubujem. “ Nemôžem to
počúvať!“ zamrmlala som a pohodlne sa oprela. “ Čo?“ spýtal sa, akoby pristál z
Marsu. Nečudujem sa, že výborne urobil záverečné ročníkové testy. Keď chcel,
úplne vypol a okolie preňho neexistovalo. Na rozdiel odo mňa. 12. kapitola Jeden
večer sme išli na pizzu, ďalší do kina na horor a potom zasa do obchodného
centra na capuccino. Spolu sme sa potichučky vyšplhali na studenú strechu, a ako
dvaja námesačníci sme vyliezli až hore. Raz si u mňa zabudol baseballovú čiapku.
Od tých čias bola mojím najvzácnejším pokladom, i keď miestami zodratým, ale na
okrajoch som cítila šampónovú vôňu jeho vlasov. Bol starý, maličký, zvláštny a
trochu zodratý. Už dávno sa s nimi nehrám, ale ani vo sne by mi nenapadlo, aby
som ich vyhodila. Chris pokrčil plecami. “ Ale veď sú ako dobrí priatelia,“
namietala som. Chris ma chytil za ruku a kľúčik sme zvierali medzi dlaňami. “
Samozrejme,“ odvetila som. Neviem vysvetliť, prečo sme nechodili na rande ako
iní. Nemala som chuť rozlúčiť sa. Nahol sa cez otvorené okno a pobozkal ma. “
Nemôžem,“ čo znamenalo, že ho nemôžem pozvať dnu, a nie bozkávať sa. Obaja sme
začuli mamino zlostné vzdychnutie. Mamina silueta stála vo dverách a obaja sme
vycítili, že sa hnevá. “ Čo tam robíš, Amy? Vychrlila tie otázky tak rýchlo, že
som nestačila reagovať. “ Zaklopal som Amy na okno. Mama rázne podišla k oknu. “
Prečo si to spravila?“ skríkla som na ňu. Silno som ho zovrela, akoby ma mal
ochrániť. “ Ja to zvládnem,“ odvetila som trochu tichšie, lebo som nebola o tom
stopercentne presvedčená. “ Viem, si o tom presvedčená,“ povedala mama. “ To je
nespravodlivé!“ namietla som. “ Nemôžeš mi nič zakazovať! Mama vybehla naštvane
na chodbu. 13. kapitola Dúfala som, že sa nápadne zablyští na slnku, ale, žiaľ,
v ten deň bolo zatiahnuté. Kov ma príjemne chladil. Pravdu povediac, nemala som
to v úmysle. “ Prečo nie,“ zakričala som a zamierila k dverám. Dvakrát sa mi pod
vodou omotal okolo krku a prehodil sa na chrbát. Pri štvrtej obrátke sa mi
stužka s kľúčikom z krku vyvliekla. Keď som v dráhe zastala a šliapala vodu,
zabrzdila som ostatných plavcov. Šmátrala som okolo seba a hľadala môj poklad. “
Máš nejaký problém?“ spýtala sa Jill, keď plávala popri mne. Ty si ten problém,
pomyslela som si. Vtom som pozrela hore a zbadala pri bazéne Chrisa. Sledoval
ma. “ Toto hľadáš?“ spýtal sa s úsmevom, keď sa po chvíli vynoril aj s kľúčikom.
Zatiaľ čo silnejšie uviazal stužku a zavesil mi ju na krk, stála som na mieste.
“ Dúfam, že si nemala problémy, Amy,“ zašepkal. Videla som mu na očiach, že to
berie vážne. Práve vtedy tréner August zapískal. Mali sme sa zaradiť na miesta,
aby sme začali s tréningom. “ To ti vo vode vrátim,“ povedala som. TRESK! “ Tu
som, Amy!“ zakričala škodoradostne. Odpočívala na kraji bazéna a hompáľala
nohami. Nedokázala som urobiť jedinú slušnú obrátku. Chrisov autobus zarachotil
v zákrute a zabočil na HLavnú ulicu. Bola špička a cez okienka som videla, že
všetky sedadlá obsadili ľudia, čo pracujú v centre. Podľa mojich predstáv sa
vracali do pekných domov s vyhrievanými bazénmi. “ Poď k nám, Amy,“ navrhol
Chris, keď autobus zastal pri obrubníku. Po večere v lunaparku sme išli zopár
ráz po škole do knižnice. Na okraje slohového zošita mi písal ľúbostné odkazy,
alebo ma chcel bozkávať, kým som čítala. Samozrejme, že som mu nepovedala, že
mám domáce väzenie. Shepherdovci bývali v luxusnej štvrti, kde boli samé honosné
domy. Spomenula som si na mamu, ktorá pracovala na dvoch miestach, aby vládala
platiť účty. Potom otvoril sklené dvere na terasu. Nežartoval. “ Keby som
nevedela, že máte bezpečnostný systém,“ doberala som si Chrisa,“ preliezla by
som plot a skočila dnu.“ Plesk! Hodil ma do vody. Oblečenú! Chcel byť vtipný,
ale rozzúrilo ma to. Zrazu mi napadlo, že vtedy nás to zblížilo, keď bral vážne
môj problém s obrátkou. On sa smial a ja som bola čoraz zúrivejšia. Vyzliekol si
košeľu a skočil za mnou. Čím dlhšie som tam šliapala vodu, tým väčšia zlosť ma
chytala. “ Z očí mi vyhŕkli slzy. Priplávala som ku kovovým schodíkom a s
námahou som vystupovala von, keď ma striaslo. Znova som vliezla do vody. Nemala
som veľmi na výber, a tak som ostala vo vode. Chris vyliezol von a cez terasu
prebehol do domu. Ostávala po ňom mokrá stopa. Príjemne ma hrial. Aj on sa
medzitým prezliekol. Preglgla som. “ Vitajte. Vy ste asi Amy,“ povedala
prívetivo. Teší ma,“ jachtala som. Videla som ju zopár ráz na plaveckých
pretekoch, lenže nikdy nás nikto nepredstavil. Pani Shepherdová sa zasmiala, no
mala som nepríjemný pocit, že mi neverí. Chris, skutočný vinník, sa tváril
pokojne ako Angličan. Náhlila som sa do kabínky pri bazéne, napchala som mokré
veci do vaku, obula si mokré tenisky a vybehla von. Napokon prišiel autobus.
Celou cestou domov som sa dívala z okna do tmavej prázdnoty. 14. kapitola “
Myslela som, že robíš v El Rancho,“ vyhŕkla som bez rozmyslu. “ Ja som
inteligentná osoba,“ povedala mama. Namiesto toho urobila večeru, ako na
zmierenie, a celú večnosť čakala, že sa vrátim. “ Nechcela som ťa nahnevať,“
vravela som rozpačito. V tej chvíli mi bolo všetko jasné, vedela som, v čom je
problém. Mama by sa nepotešila, keby som sa správala podľa vlastných predstáv.
Ani najmenej. Predpokladala som, že hovorí o Chrisovi. “ Ty si bola uňho doma?“
prekvapene sa spýtala Blythe. S čím som mala súhlasiť?“ nechápala som. “ S čím?“
zvolala zúfalo. “ Asi nikam nepôjdem. “ Rick?“ spýtala som sa prekvapene. Tuším
mi to lichotilo. Aké milé od neho. Asi sa dopočul, že chodím s Chrisom. Blythe
sa však nesmiala. Keď som zložila, mama na mňa zhrozene pozrela. “ Prekvapuješ
ma, Amy. Rýchlo som upratala zo stola a ponáhľala sa do svojej izby. Mala som
tie najlepšie úmysly. Takto ten projekt naozaj nikdy nedokončím. “ Mhm,“
zamrmlala som. Môj problém bol oveľa väčší. Za celé tie roky som ani raz
neodovzdala prácu po termíne. “ Ďakujem, pani Hutchinsonová,“ odvetila som
naradostene. Prepáčila by mi to, aj keby vedela, že som to odkladala kvôli
nočnému astronomickému klubu s Chrisom? Prvý otras som zažila na fyzike.
Začiatkom týždňa sme písali ďalší test a profesor Tayerle nám ho dnes priniesol
opravený. Nemohla som tú otázku zodpovedať ani pánu Tayerlemu, ani sebe. Po
hodine na mňa Chris čakal pred triedou. “ Ako si sa včera dostala domov? Dobre?“
spýtal sa. Nemohla som tomu uveriť. Správal sa, akoby sa nič nestalo. Chris šiel
za mnou ako prítulný psík. Chris sa poškriabal na hlave a rozpačito na mňa
pozrel. “ No... napísal som ho dobre. Zlostne som kráčala preč. Mlčky som sedela
v autobuse, keď sme sa viezli na preteky. “ Nemôžem! Nemám čas,“ odvrkla som.
Bol adresovaný mne. Bála som sa to povedať mame, ktorá prišla na polhodinu
domov, aby sa prezliekla, kým pôjde do ďalšej práce. Mama mi oznámila, že chceš
ísť na vysokú a samozrejme, chcem ti podľa svojich možností pomôcť. Keď som
čítala posledné riadky, myslela som na mamu, ktorá robila zázraky, aby sme
dajako vyšli. “ Nie,“ odvetila som. Pokrčila som list a zahodila ho v kuchyni do
koša. “ Tuším si našla otcov list,“ povedala mama. “ To je zbytočné,“ odvetila,
prišla za mnou a objala ma okolo pliec. “ Poznám tvojho otca veľmi dobre a viem,
že sa nikdy nezmení. “ Nejak to vymyslíme. Bála som sa, že keby som naznačila,
po čom túžim, mama by si našla aj tretie zamestnanie. V ten večer som štyri
hodiny písala prácu o intimite. Keď som to dokončila, odľahlo mi a bola som so
sebou spokojná. Zrazu som začula klopkanie na okno, no neposkočilo mi srdce ako
inokedy. Mama sa každú chvíľu vráti z práce. Otvorila som okno a zazrela na
Chrisa. “ Čo tu robíš? “ Prosím ťa, Amy. Jeho bezstarostný pohľad ma však
varoval. “ Pomôžem ti,“ povedala Chris, keď som sa snažila udržať rovnováhu na
okennom parapete. “ Zima?“ spýtal sa. Prikývla som a tuhšie ma privinul. “ O
chvíľu príde lejak. “ Je to riskantné,“ odvetila som. “ Musím ti niečo povedať.
“ Ja ťa ľúbim. Boli to prekrásne slová, ale zároveň ma vystrašili. Neviem, či
som na ne pripravená. Držal ma za ruku. Chvíľu som naňho uprene hľadela a
uvedomila si, že hoci to myslel úprimne, nebola to pravda. Keby bola,
nezdržiaval by ma, keď som sa zúfalo snažila vrátiť do izby. “ Tak ma pusť,“
vyhŕkla som. “ Ak ti na mne naozaj záleží, tak mi nerob zle! Skry sa!“ zvolala
som a zatiahla Chrisa pod oleander. Ihneď som spoznala zvuk maminho auta. “
Počkám ťa!“ zvolal Chris, bežiac pri mne. “ Choď domov!“ zašepkala som zúfalo. “
Odíď a daj mi pokoj! Chris zaprotestoval, ale zavrela som okno. Mama nazrela do
izby, aby sa presvedčila, či spím. Srdce mi bilo ako zvon, no odľahlo mi, len čo
za sebou zavrela. Ležala som v posteli a po tvári mi stekali slzy. Nechcela som
sa s Chrisom rozísť. 15 kapitola NASLEDUJÚCI TÝŽDEŇ som sa Chrisovi v škole
vyhýbala. Ak chcem niečo dokázať, musím sa Chrisa zriecť. Blythe bola úžasná,
odpustila mi, že som na ňu nakričala kvôli plesu. Sústredila som sa na plávanie.
Po tréningoch som ostávala v bazéne a trénovala som sama. Prišiel na preteky ako
skokan. Na povrchu hlainy sa ukázali špinavé bublinky a obecenstvo tlieskalo.
Uprostred pretekov som prestala plávať a šliapala som vodu až k miestu, kde sa
ponoril. Chvalabohu, nič sa mu nestalo. Pri raňajkách som mame vyrozprávala ten
sen. Neveriacky som sa na ňu dívala, cítiac, ako ma zadúša od hnevu. “ A to
hovoríš ty!“ zvolala som. Vrelo to vo mne. “ Podľa teba nemám právo na vlastný
život! “ Nemôžem sa správať, ako ty chceš!“ kričala som zachrípnuto. “ Nemôžem
mať samé jednotky! Zrazu ma hnev pominul a nahradil ho smútok. Kým som si to
stačila uvedomiť, po tvári mi tiekli slzy a potichu som vzlykala. “ Nemôžem žiť
tvoj život, mami,“ šepkala som. Na tvári som jej videla, že ju to vzalo, a keď
vstala zo stoličky, bála som sa, že odíde z kuchyne. Neodišla. Prišla za mnou,
objala ma a hojdala v náručí. Zasa som bola malé dievčatko v bezpečí maminho
náručia. “ Chcela som ťa uchrániť pred chybami, ktorých som sa kedysi dopustila
ja. Uvedomila som si, že to, čo vravela, mohlo pokojne platiť aj na Chrisa. Ako
s kamošom. “ Naozaj?“ spýtal sa Rick. “ Výborný nápad,“ súhlasila som. “ Slávna
trojka opäť v akcii. Sedela som pri telefóne a usmievala sa. “ Hneď som u teba.
Neprezradila som jej, o čom sme sa rozprávali s Rickom, bála som sa, že sa
nazúri, ak zistí, že som sa ich snažila dať dokopy. Kým sa obliekala, v chodbe
zazvonil telefón. “ Vezmem ho,“ zvolala som a letela k nemu,“ určite je to pre
teba.“ “ Haló?“ ozvala som sa a moje podozrenie sa potvrdilo. Išla som k dverám
jej izby:“ Volá Rick,“ zašepkala som. “ No dovoľ!“ vyhŕkla som. “ Ide sa. “
Super!“ vykríkla som. Nevinne som prikývla. Blythe mi požičala prekrásne
hodvábne modré šaty a v trojici sme sa zjavili v piatok večer na plese. Mám z
toho večera fotku. Všetci traja sme sa hystericky rehotali na pozadí čudných
tropických rastlín v plastových črepníkoch. Blythe stála v strede a vystrúhala
na Ricka grímasu, aby si ju všimol. Okrem toho som mala zo seba hrozný pocit,
pretože Rick sa len mierne knísal zboka nabok a meravo mi držal prsty. “ To je
idiotský nápad!“ zvolal, ale videla som, že sa mu to páči. Napokon som sa
pridala aj ja. Bol to riskantný nápad, lebo nemusel vyjsť. Rad sa predlžoval a
čoskoro poskakovala po telocvični polovica študentov. “ Som smädná,“ povedala
som Rickovi a bosá som vyskočila z radu. Zvládnem to,“ povedala som mu. V
podstate som nedúfala, že príde, no keď som ho zbadala na opačnom konci
preplnenej a zadymenej telocvične, myslela som si, že sa mi marí. Keď opätoval
môj pohľad, vedela som, že je to naozaj on. Zovrelo mi žalúdok a zrýchlil sa mi
pulz. Uprene sa na mňa díval a do líc mi stúpala červeň. Hrozne mi chýbal a
pocítila som priam fyzickú bolesť. Keď zazneli prvé tóny pomalej skladby,
rozhodla som sa, že za ním pôjdem. Heather mu niečo zašepkala do ucha. Ak mám
byť úprimná, dojalo ma to. Veľmi som chcela, aby ostali spolu, no cítila som sa
pri nich trochu navyše. “ Porozprávame sa inokedy,“ zavolala Blythe a veselo mi
zakývala, keď odchádzali. Tešila som sa, ale zároveň mi chýbali tie chvíle, keď
sme po večierkoch spolu posedeli a rozoberali každý detail. Vošla som do tichého
bytu. Na bielizníku mi nechala odkaz:“ Dúfam, že si sa dobre bavila, srdiečko.“
Trávniky sa premenia na oceány bahna a autá uviaznu pred domami. Bol to
neuveriteľný pohľad a pripomínal skôr fatamorgánu. “ Takto to vyzerá na
Mesiaci,“ povedala som Cheryl Wagnerovej, maturantke, čo sedela vedľa mňa. Chris
sedel pred mnou. Obrátil sa dozadu a usmial sa. Rozbúchalo sa mi srdce. Po
chvíli však medzi nami zavládlo napäté ticho a obaja sme sa otočili k oknu.
Rozprávali sme sa až po pretekoch. Mnohých som už predtým veľakrát videla na
štartovacích blokoch. Snažila sa premáhať slzy. Najprv som sa rozprávala s
ostatnými dievčatami, tváriac sa, že si ju nevšímam. Lenže svedomie mi nedalo, a
musela som jej niečo povedať. “ Zatvor oči,“ kázala som jej. “ Zhlboka sa
nadýchni. Napla svaly na nohách, vystrela plecia, pozbierala odvahu a slabo sa
na mňa usmiala. “ Odkedy sa vy dve kamarátite?“ neveriacky sa spýtala. Otočila
som sa a medzi divákmi som zazrela Jilliných rodičov. Jillina mama s otcom tam
zamračení meravo sedeli, ako keby chceli silou vôle dotlačiť dcéru na stupienok
víťazov. Keď ma zbadala, usmiala sa a zakývala mi. Ja som urobila to isté. “
Jill potrebovala pomoc,“ povedala som Shannon. Pomyslela som si, že sa stal
zázrak. Usmiala som sa. V ten deň som zaplávala osobný rekord. Zvíťazila som! “
Mala som pocit, že sa vznášam!“ vravela som mame, keď za mnou pribehla a objala
ma. “ Bola si úžasná, Amy! Som na teba pyšná,“ zvolala. Naozaj sa snažila vyjsť
mi v ústrety. O chvíľu prišiel za mnou Rick. Vytrhla som Blythe fotoaparát a
odfotila som ich. Neodolala som. “ Bude tam titulok: Slávna rekordérka
fotografuje reportérov,“ povedala Blythe. “ Nijaké záhady sa nekonajú,“ odvetil
Chris. Pozrela som naňho a šťastne sa usmiala. Hneď nás pribehla spolu odfotiť.
Chris sa obrátil ku mne, v očiach mal hrdosť, ale aj ospravedlňujúci výraz. Rick
na chvíľu prestal písať. Preglgla som. “ Dúfam, že získam štipendium na niektorú
vysokú školu,“ vyhlásila som, ale nespomenula som, že by som chcela ísť na
menšiu, no o to prestížnejšiu univerzitu. Znervóznela som. Povie niečo? Na
chvíľu zavládlo trápne ticho, ale potom mu mama podala ruku. “ Blahoželám,
Chris,“ povedala srdečne. Usmiala sa naňho a potom odišla. Odľahlo mi. Moja mama
sa mi naozaj snaží vyjsť v ústrety. 17. kapitola Pozvala na ňu Blythe a Ricka a
podávala moje obľúbené jedlá: zemiakovú kašu, pizzu, celozrnný chlieb,
španielske chimichangas, makaróny so syrom a orechový koláč. Pri pohľade na
obidvoch som si spomenula na Chrisa. Veľmi mi chýbal. Usmiala som sa na mamu a
štrngli sme si. O dva dni ma v škole čakali samé dobré správy. Cez obed som
zavolala mame do práce. Chris už dva dni neprišiel do školy. Túžila som ho
vidieť. Bola som hrdá na to, čo som za posledné týždne dokázala a chcela som sa
s ním o tú radosť podeliť. Najprv som začula, ako čosi v kríkoch zašumelo.
Vzápätí niečo vrzlo. “ Blahoželám!“ zvolal. Odtiahla som sa. “ Veľmi si mi
chýbala, Amy,“ vyhŕkol. “ Ty žartuješ,“ zvolala som a prekvapene vyvalila oči.
Chris pokrútil hlavou. “ To je super!“ zvolala som. “ Presne,“ odvetil Chris.
Chcela som, aby bral život trocha vážnejšie. Chris mi stisol ruku. Musím sa
priznať, že sa mi ten nápad ohromne páčil, hoci znel neuveriteľne. Zhlboka som
sa nadýchla. “ Áno,“ prerušil ma. “ Bol som sebecký a viem to. “ Ak chceš,
môžeme začať od začiatku,“ povedal. Chytila som ho za ruku. Vážne prikývol.
Chris vystrúhal grimasu a potom znovu prikývol. Opäť prikývol. Chris síce
prikývol, ale šibalsky mu sem ‐ tam myklo kútikmi úst. Obaja sme sa usmiali,
lebo nám obom bolo jasné, že naše rande nikdy nebude len také obyčajné. Ten bozk
znamenal nové prísľuby. Predkladaná publikácia je doplneným a čiastočne
prepracovaným textom dizertačnej práce, ktorú som v odbore Všeobecné dejiny
obhájil na jar roku 2000 na pôde Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v
Bratislave. Tá za desaťročia sústredeného výskumu vyprodukovala stovky
monografických a časopiseckých spracovaní danej témy. Súčasnému vedúcemu katery
doc. M. Danišovi patrí okrem toho aj moje srdečné poďakovanie za vytrvalú a
všestrannú podporu pri vydaní tejto knihy. Poďakovanie patrí aj posudzovateľom
rukopisu – pánovi prof. PhDr. Richardovi Marsinovi, DrSc. a pánovi PhDr. Jánovi
Steinhübelovi, CSc., ktorí mi pomohli vylepšiť text svojimi cennými postrehmi.
Rád by som v tomto poďakovaní spomenul všetkých, ktorí akoukoľvek radou či
pomocou prispeli ku zrodu predkladanej publikácie. Im všetkým však patrí moja
srdečná vďaka. Na úplný záver dlžím ešte jedno poďakovanie. V Bratislave v
októbri 2004 Isté výhrady voči Závodszkého dielu sme pojali aj my. Tento komplex
otázok – teda vzťah uhorskej cirkvi ku tzv. gregoriánskej reforme tvorí širší
rámec našej práce. O nich, ako aj o charakteristike ranoarpádovských zákonníkov
a synodálnych uznesení hovoríme konkrétnejšie v samostatných kapitolách. Z
týchto vzájomných kontaktov totiž vyplývajú isté indície o tom, do akej miery
mohli byť myšlienky rímskych reformátorov recipované uhorskou cirkvou a jej
zákonodarstvom. Vo Francúzsku už počas panovania posledných Karolovcov zanikla
silná ústredná panovnícka moc. Vďaka tomu sa tu až do obludných rozmerov
rozrástlo uplatňovanie tzv. práva vlastníckej cirkvi. Navyše, koniec 9. a veľká
časť 10. storočia predstavujú aj vrchol úpadku stredovekého pápežstva. V
reformnom hnutí v 10. a 11. storočí musíme zreteľne odlíšiť dve základné línie –
staršiu reformu monastickú a mladšiu reformu rímsku, resp. pápežskú. Monastická
reforma mala viacero od seba nezávislých stredísk. Za opáta Odona, Bernonovho
nástupcu, sa potom vytvorili predpoklady, aby sa Cluny stalo strediskom skupiny
kláštorov. Toto pápežské privilégium bolo vlastne uznaním, že Cluny sú centrom
okolo neho vytvorenej skupiny kláštorov, teda právnym podkladom existencie
takéhoto spoločenstva rehoľných domov. Spomínaní clunyjskí opáti boli
osobnosťami s mimoriadnymi osobnostnými kvalitami a veľkou morálnou autoritou.
Podstatou clunyjskej reformy bolo spočiatku (za Bernona) obnovenie bezvýhradného
dodržiavania princípov Regule sv. Benedikta. V dôsledku toho sa druhá zložka
benediktínskeho mníšskeho života – fyzická práca – dostala úplne do úzadia.
Dolnolotrinská reforma sa viaže predovšetkým k pôsobeniu Gerharda. Jeho kláštor
musel mať dobrú povesť, lebo ako lotrinský vojvoda, tak aj flámsky markgróf mu
odovzdali viaceré kláštory, aby v nich obnovil rehoľný život podľa reformných
princípov. Šance na zachovanie výsledkov tunajších reforiem boli lepšie ako v
Dolnom Lotrinsku, lebo tieto reformné strediská požívali citeľnú podporu
svetskej aristokracie. Samo Gorze sa na začiatku 11. storočia dostalo vďaka
zásahu svojho diecézneho biskupa do rúk clunyjského reformátora Viliama z
Dijonu. Nilus bol skôr predstaviteľom východného typu mnícha, v osobe ktorého sa
spájala vysoká miera asketizmu s rovnako vysokou úrovňou vzdelanosti a kvality
duchovného života. Hľadajúc osamotenosť založil niekoľko pustovní, no pod
vplyvom Ota III. prevzal vedenie rímskeho kláštora Tre Fontane. Bol rehoľníkom v
niekoľkých kláštoroch v Itálii i Hispánii, no oveľa viac ho priťahoval eremitský
spôsob života. Konkrétnym formám tohto boja za slobodu cirkvi počas reformy sa
budeme venovať neskôr. Zároveň však Cluny urobilo veľký krok na ceste k
libertas, lebo vytvorilo spoločenstvo (zväčša) úplne slobodných kláštorov, ktoré
nepodliehali laikom. Ako sme už spomenuli, clunyjská reforma sa dostala aj do
Lotrinska. V tom čase bol taký postoj niečím úplne novým. Nemecký kráľ Henrich
III. sa v lete nasledujúceho roku vydal do Ríma, aby sa dal korunovať za cisára.
V Piacenze sa stretol s novým pápežom (Gregorom VI.) a prijal ho s náležitými
poctami. Budúci pápež však podmienil svoj nástup do úradu – a to bolo v súdobých
podmienkach niečím úplne novým – vykonaním regulárnej voľby klérom a ľudom Ríma.
Nimi vysvätení kňazi teda nie sú právoplatne vysvätenými a nemôžu teda veriacim
sprostredkovať dary Ducha Svätého. V konečnom dôsledku je takto ohrozené
spasenie veriaceho ľudu. Tento spor nemal priamy dopad na reformu. Tým výrazne
prispeli ku vzniku učenia o transsubstanciácii. Dosadzovanie duchovných do
úradov laikmi bolo bežnou praxou raného stredoveku. Súviselo to jednak s už
spomenutým rozvinutým fungovaním systému vlastníckych kostolov a kláštorov a
jednak s existenciou otónsko - sálskeho ríšskeho cirkevného systému v Nemecku. Z
hľadiska reformátorov bol tento fakt jednou z najvážnejších prekážok na ceste k
dosiahnutiu slobody cirkvi. Našla ho v novo poňatom úrade pápeža. Už sme
spomenuli, že pápežský úrad bol v desaťročiach pred reformou v hlbokej kríze.
Lev IX. a jeho nástupcovia sa teda snažili cirkev už skutočne riadiť. Plnenie
týchto nových úloh vyvolalo viacero závažných zmien. Títo reformne naladení
klerici sa stali najbližšími pápežovými spolupracovníkmi a poradcami.
Zdôrazňoval pritom výsadné postavenie apoštolom Petrom založenej rímskej cirkvi
a Apoštolského stolca. Kráľ nebol v očiach súčasníkov obyčajným laikom. Žiaden z
pápežov pred Gregorom VII. nešiel do priamej konfrontácie s najvyšším
reprezentantom svetskej moci. Rímska cirkev a jej biskup na základe tohto
výnimočného postavenia disponovali autoritou, ktorej bol každý povinný
preukazovať absolútnu poslušnosť. Účinok exkomunikácie bol nevídaný. Prirodzene,
udalosti okolo Canossy boli len začiatkom úsilia o presadenie takéhoto
usporiadania sveta. Žiadne údaje o prípadných ďalších tunajších aktivitách Leva
IX., napríklad o snahách presadzovť refory, k dispozícii nemáme. V prvých
listoch reaguje na uhorskú vnútropolitickú situáciu, keď prebiehali boje medzi
Gejzom a Šalamúnom o uhorský trón. V Gregorovom ponímaní by to znamenalo
komendovanie Uhorska sv. Petrovi, ktorého nástupca by vládcovi krajiny udelil
kráľovskú korunu. Gregorove nádeje sa za Gejzovho panovania nesplnili. Je isté,
že v Ríme reformných pápežov žilo presvedčenie o podriadenosti Uhorska Rímu.
Gregor VII., aby toto presvedčenie ešte zdôraznil a aby mohol vyžadovať
poslušnosť od uhorských kráľov, vytvoril konštrukciu o Štefanovom komendovaní
krajiny sv. Petrovi. Chorvátsko sa totiž od Zvonimirovej komendácie považovalo
za pápežské léno. Z politického hľadiska Koloman pápežovi vyhovel. Koloman sa
teda chtiac - nechtiac dostal do pápežského tábora, kde vytrval až do konca
svojej vlády. Okrem spomínaných listov tomu totiž nasvedčuje aj fakt, že sa do
niektorých nových reformných kánonickoprávnych zbierok (o ktorých budeme
podrobnejšie hovoriť v nasledujúcej kapitole) dostali aj dokumenty, ktoré mali
doložiť oprávnenosť nárokov pápežstva na toto teritórium. Kresťanská cirkev
nemala v prvom storočí svojej existencie nejaký jednotný právny systém. Rímski
reformátori totiž potrebovali inštrumentárium, prostredníctvom ktorého by
zdokladovali oprávnenosť svojich požiadaviek. Najviac z nich vzniklo, resp.
začínalo vznikať, v rokoch pontifikátu Gregora VII. Tomuto cieľu bola podriadená
aj metóda ich spracovania. V dôsledku rímsko - centralistickej tendencie zbierok
prevzali do nich zostavovatelia i viaceré úplne alebo čiastočne sfalšované
texty, ktoré však svojím obsahom zodpovedali stanoviskám a snaženiam
reformátorov. Z cirkevnoprávnych zbierok, ktoré vznikli v období gregoriánskej
reformy, sa budeme venovať len niektorým. Je to chronologicky prvá zbierka,
ktorú zostavil neznámy autor z rímskych reformných kruhov. Vznikla v tretej
štvrtine 11. storočia (medzi rokmi 1050 – 1076) a bola určená na používanie v
rímskej kúrii a pre pápežských legátov. Zbierka uvádza pravé i nepravé dekretály
viacerých pápežov, ako aj početné dokumenty pojednávajúce o výnimočných právach
rímskeho biskupa. Iba na začiatku textu zbierky je akýsi tematický zoznam, pri
jednotlivých častiach ktorého sú uvedené čísla „kánonov”, vzťahujúcich sa k tomu
- ktorému tematickému okruhu. Z veľkej časti ich recipoval aj Gratian.
Ranoarpádovské právne pamiatky majú v porovnaní so situáciou v ostatných
krajinách strednej a východnej Európy výsostne špecifické postavenie. Ordinácia
je akt, ktorým kandidát svätenia (ordinand) získava istý stupeň svätenia. Každý
zo stupňov svätenia od ordinanda vyžadoval, aby spĺňal príslušné predpoklady na
jeho získanie. Ustanovenia o predpokladoch na získanie svätenia sú bežnou
súčasťou stredovekých zbierok cirkevného práva. Požiadavka primeraného vzdelania
klerika nepotrebuje obšírnejší komentár. Ostrihomská synoda tiež zakázala, aby
bol za kňaza vysvätený otrok (sluha). Rovnakého problému sa týka i posledný z
ostrihomských kánonov, ktorý sa venuje vlastnému ordinačnému právu. Reformátori
11. storočia však už dospeli k precíznejšej formulácii, ktorá, podľa nás,
reprezentuje nimi presadzovanú snahu o čo najpresnejšie vymedzenie sfér vplyvu
svetskej a cirkevnej moci. Rozvinutie tohto nariadenia nachádzame v prvom
Kolomanovom zákonníku. Podľa nich klerici sa nielenže nesmeli opíjať, ale mali
aj povinnosť brániť veriacim v prehnanom požívaní opojných nápojov. Medzi tieto
nedovolené zamestnania patrilo i krčmárstvo, ktorého vykonávanie zakázali aj
ostrihomskí synodálni otcovia. Prísnosť uhorských „protialkoholických“ kánonov a
aj ich početnosť svedčia o Kolomanovej snahe vykoreniť z klerických kruhov neduh
nadmerného požívania alkoholu. Druhou činnosťou, ktorú v Ostrihome klerikom
zakázali, bolo úžerníctvo. (O tom bude reč v jednej z nasledujúcich kapitol).
Tí, ktorí by to odmietli, mali byť degradovaní. Dva ostrihomské kánony
ustanovujú záležitosti okolo biskupov. Najťažší trest postihuje opäť kňazov,
ktorí sa dopustili bigamie. Oba tieto kánony zodpovedajú dávnej praxi latinskej
cirkvi. Nová však bola energia, s akou tieto požiadavky nastoľovali a nová bola
aj prísnosť trestov za nerešpektovanie týchto požiadaviek. Posledný kánon II.
kolomanovskej synody o celibáte sa svojím obsahom vymyká prísnejšiemu tónu
uznesení tohto cirkevného snemu. Máme tu teda ďalší argument pre to, aby sme
kánony o celibáte z druhej kolomanovskej synody nepovažovali za prejav úplného
príklonu k normám reformného pápežstva. Do tejto kapitoly sme zahrnuli
problematiku vzájomných vzťahov a kompetencií medzi laikmi a cirkvou. V ich
rámci budeme na prvom mieste hovoriť o výnimočnom postavení uhorského kráľa voči
domácej cirkvi. V ďalšom potom budeme identifikovať odraz tejto jeho pozície v
sledovaných právnych normách. Táto výsada zahŕňa najmä, stručne povedané,
právomoc uhorského panovníka zriaďovať vo svojej krajine nové diecézy a právomoc
dosadzovať biskupov a ďalších vyšších cirkevných hodnostárov do svojich úradov.
V období vzniku uhorskej cirkevnej organizácie problém, či si uhorský kráľ
uzurpoval práva prináležiace Apoštolskému stolcu, ešte nehral rozhodujúcu úlohu.
Hlavnými aktérmi tohto procesu boli cisár Oto III. a pápež Silvester II. Za
pôvodcu Otovej politiky Renovatia, ako aj jeho politiky voči krajinám ležiacim
na východ od ríšskych hraníc sa pokladá Gerbert z Aurillacu. Štefan bol
prinajmenšom od kanonizácie roku 1083 uctievaný ako apoštol svojho ľudu. Jeho
kult mal okrem rozmeru spontánneho ľudového uctievania aj rozmer „štátneho“
kultu a panovnícky dvor ho vedomo šíril. Delikvent, ktorý tento zákaz poruší, má
byť exkomunikovaný. Väčšina neskorších bádateľov sa uspokojila s jednoduchým
reprodukovaním tohto zistenia. V širších súvislostiach to zasa podľa nás
poukazuje na podobnosť postavenia franských panovníkov a Štefana I. vo svojich
štátnych cirkvách. V sledovaných zbierkach kánonického práva nachádzame celý rad
podobných ustanovení. Formulácia „Volumus, ut episcopi habeant potestatem...“
implikuje interpretáciu, že biskupi, vykonávali svoj úrad z vôle panovníka, že
on im udeľoval mandát na reálne pôsobenie v ich úrade. Toto, spolu s
predchádzajúcou svätoštefanskou právnou normou, dobre korešponduje s popisovaným
výnimočným postavením uhorského kráľa v krajinskej cirkvi. V prípade, že klerik
žaluje laika, má sa spor prerokovať pred svetským sudcom. V „našich“ zbierkach
kánonického práva máme doslova záľahu ustanovení, ktoré hovoria o tom istom.
Viac ich je, pochopiteľne, v zbierkach z reformného obdobia. K tejto
problematike patria podľa nášho názoru i právne normy, ktoré upravujú niektoré
procesné záležitosti. Tieto právomoci platili i v nami sledovanom období. Po
skončení vlády prvého stredovekého západného cisára totiž v krajine ochabli
štátne garancie dodržiavania zákonnosti. Zároveň sa ale postupne menilo aj
ponímanie zločinu a trestu. Tu ide vlastne len o zhutnené zopakovanie už
citovaného Kolomanovho zákona, teda opäť o určenie prvostupňového odvolacieho
súdu. Aj reformný kánonista Anselm uvádza vo svojej zbierke viacero nariadení o
konaní synod. V ranoarpádovských zákonníkoch nachádzame aj ustanovenia o Božích
súdoch, iracionálnom dôkaznom prostriedku, ktorý sa v stredovekom súdnom konaní
hojne aplikoval. Tento spôsob vyšetrovania viny či neviny podozrivých osôb je
vlastný mnohým archaickým kultúram a do cirkevného súdnictva sa dostal
prostredníctvom germánskeho práva v období jeho výraznejšieho vplyvu na cirkevné
právo, teda v období od prvej polovice 8. storočia do začiatku 11. storočia. V
sledovaných cirkevnoprávnych zbierkach sme pendanty k uhorským úpravám nenašli.
V tom prípade však ide o veľmi zaujímavý príklad prenosu archaických právnych
zvyklostí do uhorského práva a ich pretrvania aj v podmienkach reforiem. Táto
téma by si preto iste zaslúžila samostatné obšírnejšie spracovanie. Ide v nich
napospol o reglementovanie podmienok azylu pre zlodejov, ktorí utečú do
kostolov. Na druhej strane je zaujímavé, že v sledovaných cirkevnoprávnych
zbierkach sme nenašli žiadne ustanovenia o podmienkach využívania azylu. Táto
imunita (nenarušiteľnosť) sa potom vzťahovala aj na všetkých ľudí, ktorí sa v
objekte zdržiavali. Tak je to i vo viacerých ranoarpádovských právnych normách.
Nimi sa budeme zaoberať podrobnejšie. Vo svätoštefanských zákonoch je prítomná
už spomínaná kombinovaná sankcia za tento zločin. Sankcia teda obsahuje v sebe
ako hľadisko trestné, tak aj hľadisko náhrady škody pozostalým. Medzi
Ladislavovými zákonmi máme cirkevnú sankciu doloženú v prípade zabitia nevernej
ženy a znásilnenia. Rovnakú spoluprácu so svetským sudcom predpokladajú v
citovaných ustanoveniach aj sledované súdobé cirkevnoprávne príručky. Jeho
zbierka totiž, podľa nás, predstavuje prechodný typ cirkevnoprávnej zbierky,
ktorý stojí medzi cirkevnoprávnymi zbierkami vzniknuvšími v období dominancie
germánskeho práva a zbierkami reformnými, ktoré sú predstupňom diel klasickej
kánonistiky. Porušenie tohto zákazu sa trestá odňatím ťažného zvieraťa a
náradia. Svätoštefanské zákony okrem toho nariaďujú aj povinnú nedeľnú návštevu
kostola. Cirkevnoprávne zbierky naproti tomu obsahujú iba všeobecne formulované
zákazy nedeľnej práce bez udania sankcií. Na rozdiel od svätoštefanskej
legislácie sú tí, ktorí v nedeľu neprídu do kostola, potrestaní prísnejšie –
telesným trestom. Cirkevný trest spočíva v pokání. Ide vlastne o stanovenie
uhorského cirkevného kalendára. Prvý z apoštolov patril v celom kresťanskom
svete k mimoriadne uctievaným svätcom. V uhorských zákonníkoch sa stanovenie
týchto pôstnych období objavuje už u sv. Štefana. Kántrové pôstne dni sa
spomínajú aj v Ladislavových a Kolomanových zákonoch. Najväčším pôstnym obdobím
cirkevného roka je predveľkonočný štyridsaťdňový veľký pôst – Quadragesima.
Svätoštefanská legislácia predpokladá, že veriaci budú v nedeľu chodiť do
kostola. Presne takúto podobu, teda jednoduché príkazy či predpisy, majú i
príslušné nariadenia v sledovaných kánonickoprávnych zbierkach. Skupina kánonov
I. ostrihomskej synody sa venuje stanoveniu obsahu bohoslužieb a príbuzným
kultovým predpisom. Kláštory a ich opáti sú tu podriadení diecéznym biskupom,
ktorých povinnosťou je kláštory často vizitovať. Posledný szabolcsský kánon,
ktorý sa venuje kláštornému životu nariaďuje opátom a mníchom, aby sa
nezúčastňovali na kalendových sedeniach, ale aby prijímali oblácie ich
účastníkov v kláštoroch. Všetky ďalšie uhorské právne normy, ktoré reglementujú
život kláštorných spoločenstiev nachádzame potom až medzi kánonmi I.
ostrihomskej synody. I. ostrihomská synoda rieši sčasti aj otázku práv a
povinností opáta. Táto výsada pannonhalmského opáta mohla byť už súčasťou
originálej listiny. Z Odilonovho listu Štefanovi I. sa dozvedáme, že clunyjský
opát a prvý uhorský kráľ boli vo vzájomnom styku už pred odoslaním tohto listu
vzniknuvšieho medzi rokmi 1031 – 1038. Okrem toho sa v ňom môžeme dočítať, že
Odilo, vyhovejúc Štefanovej žiadosti, zaslal do Uhorska relikvie a požiadal
uhorského kráľa, aby prijal pod ochranu jeho mníchov, ktorí mu list donesú a aby
im poskytol všetku podporu. Akékoľvek doklady o Fulbertovom ideovom vplyve na
Boniperta však chýbajú. Hugovi životopisci nás informujú o dobrom výsledku
účinkovania opáta v Uhorsku. Zdalo by sa teda, že Somogyvárske opátstvo bude
vďaka zväzku so svojím materským opátstvom súčasťou clunyjskej „kongregácie“.
Preto predpokladáme, že žili pomerne izolovane od ostatného uhorského mníšstva.
Pri Hahótskom kódexe je to trochu inak. Na prvý pohľad je tu zrejmá podobnosť so
znením kánonov, ktoré sa týkajú rehoľníkov. Regula metského biskupa podrobne
ustanovuje i podmienky prijatia do spoločenstva kanonikov a v rámci nich
predpisuje pre kandidáta povinnosť odovzdať všetok majetok kostolu, pri ktorom
mieni pôsobiť. Ide o ustanovenie o používaní latinčiny v kapitule. Už sme
spomenuli, že za Ladislavovej vlády prichádza k postupnej konsolidácii pomerov v
krajine. Preto szabolcsská synoda schválila niekoľko kánonov, ktoré ich mali
brániť pred takouto ujmou. Napriek tomu to však neplatilo bezvýhradne.
Nedokážeme uspokojivo vysvetliť, prečo uhorský kráľ takto postupoval. Osobitne
by sme si chceli povšimnúť právne normy, v ktorých ide o odvádzanie desiatku
klérom. Táto povinnosť sa však nevzťahovala na produkty, ktoré sa jednak priamo
a jednak symbolicky týkali základných prejavov kresťanského kultu. Z obilia sa
robila múka a z nej sa piekol chlieb. V pivniciach bolo uskladnené víno. V tejto
kapitole budeme hovoriť o cirkevnoprávnych normách, ktoré reglementujú podmienky
pre vznik, obsah a zánik manželstva. Strata slobody na platnosť uzavretého
manželstva podľa všetkého vplyv nemala a manželstvo zostalo právoplatné. Tento
delikt poznali oba hlavné zdroje cirkevného práva – Biblia i rímske právo.
Kvalifikovanú odpoveď na tuto otázku však budeme môcť priniesť až po dôkladnej
komparácii s dobovými východnými právnymi pamiatkami. Svätoštefanský zákon
pripúšťa, aby sa žena, ktorú manžel za istých okolností opustí, znovu vydala.
Čosi podobné nariaďujú i uhorské právne normy. (Cirkevnú sankciu teda zákon
neobsahuje.) I. ostrihomská synoda nariaďuje, že únosca je povinný poskytnúť
postihnutým majetkovú kompenzáciu a navyše má vykonať aj pokánie. V oblasti
manželského práva je teda uhorské ranoarpádovské zákonodarstvo, ak ho
porovnávame s dobovým kánonickým právom, nejednoznačné. Najstaršie z nich sa
objavujú v I. zákonníku sv. Ladislava. Svedčia o tom súdobé udalosti späté s I.
križiackou výpravou. Koloman mal v súvislosti so svojimi hospodárskymi reformami
akiste zámer profitovať z potenciálu oboch týchto skupín obyvateľstva. Sledované
cirkevnoprávne zbierky uvádzajú v tejto súvislosti celý rad predpisov. Právne
normy prijaté počas Kolomanovho panovania predstavujú vrchol ranoarpádovského
cirkevnoprávneho zákonodarstva. Všetky tieto ich snahy mali aj svoju právnu
dimenziu, vďaka čomu sa v okolí reformných pápežov vytvorilo „nové“ reformné
kánonické právo. Je veľmi pravdepodobné, že uhorskí zákonodarcovia formulovali
príslušné právne normy o celibáte pod vplyvom výziev reformátorov. Pri stanovení
termínu veľkého pôstu siahli uhorskí zákonodarcovia k jeho starej východnej
podobe ešte spred 7. storočia, ktorá sa v 11. storočí nepoužívala už ani na
kresťanskom východe ani na západe. Žiadne z nich nevykazujú nejaké reformné
vplyvy. Uhorskí zákonodarcovia vytvárali zákony a kánony v prvom rade s ohľadom
na konkrétne domáce podmienky a snaženia reformátorov boli pre nich druhoradé.
Stiahol páku. Bolesť povolila len nepatrne. "Koľko je teda tých prstov,
Winston?" Ručička vyskočila na šesťdesiat. Zastav to, zastav! Päť! Klameš. Stále
si myslíš, že sú štyri. Päť! Štyri! Koľko chceš. Z ničoho nič opäť sedel s O
'Brienom a mal ruku na jeho ramene. Dva a dva sú štyri." Niekedy je päť. Niekedy
sú tri. Položil Winstona na lôžko. Bolesť zaplavila Winstonovo telo. Tentoraz
zavrel oči. Bolesť opäť ustúpila. Otvoril oči. Podľa mňa štyri. Snažím sa vidieť
päť." Za jeho stiahnutými mihalnicami sa pohyboval celý les prstov v akomsi
tanci, vykrúcal sa a skrúcal, strácal sa jeden za druhým a znova sa objavoval.
Bolesť opäť pominula. "Koľko prstov zdvíham, Winston?" "Neviem. Neviem.
Winstonovi sa zapichla do ruky ihla. Otvoril oči a s vďakou sa zahľadel na O
'Briena. Keď prehovoril, bolo to v ľahkom, konverzačnom tóne. "Neviem. "A vieš,
ako dlho si tu?" "Neviem. Hádaj znovu." Stranu nezaujímajú konkrétne činy: my si
potrpíme len na myšlienky. Skláňal sa nad Winstonom. Nateraz však sa O 'Brien
odvrátil. V stredoveku jestvovala inkvizícia. Zlyhala. Nemeckí nacisti a ruskí
komunisti. Rusi prenasledovali kacírstvo ešte krutejšie, než inkvizícia. My
takéto chyby nerobíme. My z nich robíme pravdu. A predovšetkým, nedovoľujeme
mŕtvym, aby povstali proti nám. Potomstvo sa o tebe nikdy nedozvie. Z dejinného
procesu ťa načisto odstránime. O 'Brien sa zastavil, akoby Winston vyslovil tú
myšlienku nahlas. Jeho veľká, odporná tvár sa priblížila, oči sa mu trochu
zúžili. Si škvrna, ktorú treba zotrieť. Neničíme kacíra preto, že nám odporuje;
pokým nám odporuje, neničíme ho. Obraciame ho, zmocňujeme sa jeho myslenia,
pretvárame ho. My však každému ponaprávame mozog do dokonalosti, kým mu ho
vystrelíme. Každý sa očistí. V čase, keď sme s nimi skoncovali, boli to už len
ľudské škrupiny. A Winstona najviac deprimovalo vedomie jeho vlastnej
intelektuálnej menejcennosti. O 'Brien bol v každom ohľade väčší, než on. Jeho
hlas opäť sprísnel. Nikoho, kto raz vybočil, neušetríme. Budeš dutý. Winston
poznal, že mu za hlavu prisúvajú akýsi ťažký prístroj. Dva mäkké, tak trochu
navlhnuté vankúšiky, prikvačili Winstonovi sluchy. Aj keď vo chvíli, keď sa to
stalo, ležal na chrbte, mal čudný pocit, že ho do tejto polohy niečo zrazilo. S
ktorou krajinou je Oceánia vo vojne?" Od tvojho príchodu na svet, od vzniku
Strany, od začiatku dejín trvá stále tá istá vojna bez prestávky. Nijaký taký
papier neexistoval. Spomínaš si na to?" "Áno," prisvedčil Winston. Zhovára sa mi
s tebou dobre. Páči sa mi tvoja myseľ. Strana jestvuje. Opäť ho premohol pocit
bezmocnosti. Narodil som sa a zomriem. Mám ruky i nohy. Winston ležal mlčky.
Odvetil stroho: Do Winstonovej ruky sa zapichla ihla. Nemôžu sa. Vláda Strany
potrvá navždy. Opantal ho pocit únavy. Má to vpísané do tváre. Pálčivá bolesť mu
preletela celým telom. Stiahol páku a pokračoval: Otroctvo je sloboda. Na chvíľu
Winston ignoroval ciferník. "To nie je dôležité. Môžeme ich pripraviť o
existenciu. Niektoré sú vzdialené milióny svetelných rokov. "Niekedy to,
samozrejme, neplatí. Tu nejde o solipsizmus. Poslušnosť nestačí. V budúcnosti
však nebudú ani manželky, ani priatelia. Deti sa budú matkám odnímať už pri
pôrode, ako vajce sliepke. Sexuálny pud vyklčujeme. Odstránime orgazmus. Naši
neurológovia pracujú na tom už teraz. Nebude jestvovať umenie, literatúra, veda.
Nebude jestvovať rozdiel medzi krásou a ošklivosťou. Nebude jestvovať zvedavosť,
radosť zo života. Všetky pôžitky sa zničia. Goldstein a jeho kacírstva budú žiť
naveky. Každý deň, každú chvíľu budú porážaní, diskreditovaní, vysmievaní,
opľuvaní -- a napriek tomu vždy prežijú. Takýto svet pripravujeme, Winston. Svet
víťazstva za víťazstvom, triumfu za triumfom: nekonečný nátlak, nátlak, nátlak
na nervy moci. Je to len sen. "Vybudovať civilizáciu na strachu, nenávisti a
krutosti nemožno. Nepretrvá." "Nebude životaschopná. Spácha samovraždu."
"Nezmysel. A prečo by? Nechápeš, že smrť jednotlivca nie je vôbec smrť. Strana
je nesmrteľná. "Neviem -- mne už je to fuk. Niečo vás porazí. Život vás porazí."
"My však na všetkých stupňoch život ovládame, Winston. Ostatní sú mimo --
nezáleží na nich." "Mne je to jedno. "Nie. Ja tomu len verím. Viem, že raz
padnete. "Nie." "Áno." Tvoj druh vyhynul a my sme jeho dedičia. O 'Brien nič
nepoznamenal. Zazneli dva iné hlasy. Počul, ako sľubuje klamať, kradnúť,
falšovať, vraždiť, rozširovať drogy, prostitúciu, a pohlavné choroby, liať deťom
vitriol do tváre. Potom otočil ktorýmsi vypínačom a hlasy zmĺkli. Putá sa
uvoľnili. Winston spustil nohy na podlahu a neisto sa postavil. "Si posledný
človek," poznamenal O 'Brien. "Si ochranca ľudského ducha. Vyzleč sa!" Zips sa
mu už dávnejšie odtrhol. Keď ich spustil na zem, zazrel na vzdialenom konci
miestnosti trojstranné zrkadlo. Vykročil k nemu, potom zastal ako vrastený do
zeme. Uvidíš sa aj zboka." Približovala sa k nemu zohnutá, popolavo sivá
postava, ktorá pripomínala kostlivca. Už jej vzhľad mu naháňal hrôzu, a nielen
vedomie, že je to on. Pristúpil k zrkadlu bližšie. Zakrivenosť jeho chrbtice
bola ohromujúca. Uchopil Winstona za rameno a obrátil ho tak, aby si hľadeli
tvárou v tvár. Vidíš to? Tvoj biceps by som obopol palcom a ukazovákom. Krk by
som ti zlomil ako mrkvu. I vlasy ti vypadávajú v celých chuchvalcoch. Zostalo ti
deväť, desať, jedenásť zubov. Sem sa pozri!" Schmatol jeden z Winstonových
zostávajúcich predných zubov palcom a ukazovákom. Winstonovu čeľusť zovrela
bodavá bolesť. Uvoľnený zub vytrhol O 'Brien aj s koreňom. Kôpka hnoja. Je to
posledný človek. Winston sa začal obliekať pomalými, strnulými pohybmi. Až
doteraz vlastne nepostrehol, aký je chudý a slabý. O 'Brien mu položil ruku na
rameno takmer priateľsky. Všetko závisí len od teba." To všetko obsahoval už
tvoj prvý počin. "Porazili sme ťa, Winston. Zlomili sme ťa. Winston donariekal,
aj keď slzy mu ešte stále stekali z očí. Zdvihol zrak na O 'Briena. "Ale Júliu
som nezradil," poznamenal. Každý iný na tejto Zemi by ihneď odvetil, že zradil
Júliu. Veď čo už zvýšilo z toho, čo z neho mučením nevypáčili? Aj bez ďalšieho
vysvetľovania O 'Brien vedel, ako to myslí. "Môže to trvať dlho," odvetil O
'Brien. "Ty si ťažký prípad. Nakoniec ťa, pravda, zastrelíme." Dostal novú
spodnú bielizeň a čistú súpravu kombinézy. Holeňový vred mu natreli hojivou
masťou. Zvyšné zuby mu vytrhli a dali mu nové protézy. Zrejme uplynuli týždne a
mesiace. Strava bola prekvapujúco dobrá, každý tretí deň mäso. Raz dokonca
dostal balíček cigariet. Spočiatku ich nepoužil. Naučil sa spať s prudkým
svetlom na tvári. Tentoraz oveľa viac sníval a vždy to boli príjemné sny. Bolo
to beznádejné, nedokázal sa zdvihnúť ani o centimeter. Kapituloval, to bolo
jasné. Zdravý rozum je záležitosť štatistiky. SLOBODA JE OTROCTVO DVA A DVA JE
PÄŤ Napísal: BOH JE MOC Pravda môže byť čokoľvek. Nebolo to ľahké. Jedno však
bolo isté: smrť nikdy nepríde v očakávanú chvíľu. Kráčal po chodbe a očakával
guľku. Telo má zdravé a silné. Vtom ním mocne zalomcoval záchvat hrôzy. Na
chrbtici mu vystúpili kropaje potu. Onedlho začul dupot čižiem niekde mimo cely.
V minulosti zakrýval kacírsku myseľ maskou konformizmu. Nálože jeho nenávisti
explodujú. Zatvoril oči. Na chodbe zadupotali ťažké čižmy. "Tak ty ho nenávidíš.
Musíš Veľkého brata milovať. Pustil Winstona a zároveň ho postrčil dozorcom.
Pozná ju každý. Vstúpil tam dozorca. Položil to na vzdialenejší stôl. Odvahy a
zbabelosti sa to netýka. Ty ich neznášaš. Opatrne ju položil na zelené súkno.
Winston počul v hlave klokotanie krvi. Potkany by ho určite napadli a zakrátko
by ho obžrali na kosť. Niekedy zaútočia najprv na oči. Zúrivo odrážal nápory
paniky. Všetko očernelo. Jestvuje len jeden a jediný spôsob, ako sa zachrániť.
Medzi seba a potkany musí postaviť inú ľudskú bytosť, telo inej ľudskej bytosti.
Drôtené dvierka delila od jeho tváre len šírka niekoľkých dlaní. Potkany vedeli,
čo bude nasledovať. Opäť ho pochytila temná panika. Kukla mu padla na tvár.
Príliš neskoro, asi príliš neskoro. "Urobte to Júlii! Urobte to Júlii! Júlii! Je
mi fuk, čo jej urobíte. Roztrhajte jej tvár, roztrhajte jej ju až na kosť. Mne
nie! Júlii! Mne nie!" Lúče slnka, ktoré pretínali okno priečne, dopadali na
zaprášené dosky stolov. Bola hodina osamotenosti -- tretia hodina. Z televíznych
obrazoviek zaznievala tuctová hudba. Winston sedel na svojom mieste a civel do
prázdneho pohára. Winston počúval obrazovku. Správy z afrického frontu boli
mimoriadne znepokojujúce. Po celý deň ho chvíľami znepokojovali. Ktorási
euroázijská armáda (Oceánia bola vo vojne s Euroáziou, Oceánia od nepamäti bola
vo vojne s Euroáziou) sa neuveriteľne rýchlo presúvala na juh. Ohrozené boli
mestá Brazzaville a Leopoldville. Človek sa nepotreboval pozrieť na mapu, aby
vedel, čo to znamená. Prestal myslieť na vojnu. V posledných dňoch sa dokázal
sústrediť len nakrátko. Zdvihol pohár a obrátil ho do seba. Bola to príšerná
gebuzina. Winston si tu nemusel objednávať nič. Teraz mal kopu peňazí. Winston
zdvihol hlavu a počúval. Preštudoval šachovú úlohu a rozostavil figúrky. Biely
vždy dáva mat. Výsostne dôležitú správu. Nezabudnite si ju vypočuť. Kŕč povolil.
2 + 2 = Niečo v jeho vnútri bolo zabité, vypálené a vyrezané. Ihneď ho ohúrila
jej zmena k horšiemu. Neprehovorila. Vietor hvízdal v konároch a trápil
sporadické, ufúľané krókusy. Objal ju okolo pása. Videl, že chce niečo povedať.
Svoju neforemnú topánku presunula o pár centimetrov a naschvál dodrúzgala
konárik. "Zradila som ťa," povedala bez okolkov. "Zradil som ťa," povedal.
"Niekedy," poznamenala, "pohrozia človeku niečím -- niečím, čomu nedokáže
vzdorovať, na čo nedokáže ani pomyslieť. "Záleží mu iba na sebe," opakoval po
nej. Vietor im prilepil tenké kombinézy na telo. Opäť mlčali. Bola jeho životom,
jeho smrťou, jeho zmŕtvychvstaním. Džin ho každý večer otupoval a džin ho každé
ráno znovu oživoval. Obrazovka načas zmĺkla. Winston opäť zdvihol hlavu. Správy!
Pred očami mal mapu Afriky. Jeho záujem opäť ochabol. Vypil ďalší dúšok džinu,
vzal bieleho jazdca a pokusne ním tiahol. Šach! V mysli mu mimovoľne naskočila
ďalšia spomienka. Ešte teraz cítil pach tej vlhkej lepenky. Bola to klamlivá
spomienka. Chvíľami ho prenasledovali klamlivé spomienky. Vzduch preťal
prenikavý hlas trúbky. Sú tu správy! Víťazstvo! Keď pred správami zaznela
trúbka, vždy to znamenalo víťazstvo. Kaviareň preťal akýsi elektrický náboj.
Hlas trúbky rozpútal mohutný huriavk. Opäť zdvihol zrak na portrét Veľkého
brata. Kolos, ktorý celkom ovládol svet! Vo svojom blaženom sne Winston
nevenoval nijakú pozornosť tomu, že mu nalieva pohár. Už nebežal, ani nejasal.
Stál pred verejným súdom, priznával všetko, každého obviňoval. Kráčal chodbou s
bielymi kachličkami a mal pocit, že sa prechádza na slnku, v pätách mu kráčal
ozbrojený dozorca. Dlho očakávaná guľka mu vnikla do mozgu. Pozdvihol zrak nahor
k tej obrovskej tvári. Ako len tvrdohlavo a zaťato hľadal úkryt pred tou
láskavou náručou! Miloval Veľkého brata. Princípy newspeaku Newspeak bol
oficiálnym jazykom Oceánie, vytvorený kvôli ideologickým potrebám angsocu, teda
anglického socializmu. Uveďme jeden príklad za všetky. Odstránili sa odtiaľ
všetky dvojvýznamy a významové odtiene. Slovná zásoba A sa vôbec nedala použiť
na literárne účely a na politické a filozofické dišputy. Ďalším
charakteristickým znakom gramatiky newspeaku bola jej pravidelnosť. Množstvo
ďalších slov, ako napríklad honour (česť), justice (spravodlivosť), morality
(mravnosť), internationalism (internacionalizmus), democracy (demokracia),
science (veda) a religion (náboženstvo) jednoducho prestali existovať. Nahradilo
ich niekoľko všeobecných slov, čím sa zlikvidovali. Od straníkov sa vyžadoval
podobný názor, aký mali starovekí Židia, ktorí síce vedeli, že všetky iné národy
uctievajú nepravých bohov, ale to bolo všetko, čo o nich vedeli. Na druhej
strane niektoré slová poukazovali úprimne a s pohŕdaním na skutočný charakter
oceánskej spoločnosti. Na druhej strane slovo Kominterna vnuká predstavu prísne
štruktúrovanej organizácie a dobre zoštylizovanej ideologickej doktríny. Ak sa
raz oldspeak nahradí, posledné puto s minulosťou sa pretne. Pravdepodobne to
teda bol cudzinec. "A čo sa stalo s tým mužom?" opýtal sa Winston. "Ja len, že
je vojna," poznamenal Parsons. Tentoraz to však nebolo hlásenie o vojenskom
víťazstve, ale iba oznámenie Ministerstva hojnosti. Máme pre vás slávnu správu.
Víťazne sme vybojovali zápas o zvýšenie výroby. Tu sú niektoré súhrnné údaje.
Fráza "za nový, šťastný život" sa tam objavila niekoľkokrát. V poslednom čase ju
Ministerstvo hojnosti veľmi obľubovalo. Nateraz sa uzavrel pred vzdialenejšími
zvukmi a počúval len kvákanie, ktoré sa valilo z obrazovky. Parsons to s
hlúposťou zvieraťa zhltol ľahko. Znamená to teda, že on je jediný, komu ešte
zostala pamäť? Z obrazovky sa ďalej valila riava vymyslenej štatistiky.
Podráždene meditoval o materiálnych stránkach života. Bolo to takto vždy?
Chutilo jedlo vždy takto? Oznam Ministerstva hojnosti zakončilo ďalšie sólo na
trúbku, ktoré potom vystriedala dychovka. Parsons, ktorého to bombardovanie
číslami priviedlo až do akéhosi nedefinovateľného nadšenia, si vytiahol fajku z
úst. "Ľutujem," podotkol Winston. Pani Parsonsovú vyparia. Syma vyparia.
Winstona vyparia. O 'Briena vyparia. Nateraz ho však z jeho filozofovania
vytrhlo prudké trhnutie. Bolo to to dievča s tmavými vlasmi. Winstonovi začal na
chrbte vystupovať pot. Jeho telom zalomcoval ukrutne bolestivý záchvat hrôzy.
Ten takmer ihneď ustúpil, ibaže zanechal po sebe akýsi zvierací nepokoj. Prečo
ho pozorovala? Vari ho špehuje? Najmenšia drobnosť vás mohla prezradiť. Dofajčí
ju po smene, ak ju dokáže nevytrúsiť. Vtedy však zaznelo z obrazovky prenikavé
pískanie. Straníčky sa nikdy nefarbili. Chcela dva doláre. Prešiel... Smrteľne
nebezpečné bolo predovšetkým to, ak niekto rozprával v spánku. Prešiel som s ňou
vchodom a cez dvor do suterénnej kuchyne. Pri stene bola posteľ, na stole lampa
s hlboko stiahnutým tienidlom. Hodila... Zaťal zuby. Najradšej by si odpľul.
Winston bol ženatý a pravdepodobne ešte stále je ženatý, lebo pokiaľ vie, jeho
žena nezomrela. Aj keď to bolo nebezpečné, nebola to otázka života a smrti.
Neodpustiteľným hriechom však bola promiskuita medzi straníkmi. Cieľom Strany
nebolo len to, aby medzi mužmi a ženami nevznikali vzťahy vernosti, nad ktorými
nemala moc. Jediným uznávaným zmyslom manželstva bolo splodiť deti, ktoré mali
slúžiť Strane. Opäť pomyslel na Katharine. V prípade, že z manželstva nevzišli
deti, Strana nepovoľovala rozvod, zato podporovala odlúčenie. Winston si nečujne
povzdychol. Prečo to vždy musí byť takéto. Lenže ozajstný ľúbostný vzťah bol
takmer nemysliteľný. Všetky straníčky boli na jedno kopyto. Každý pohlavný styk,
ktorému nič nechýbalo, bol vzburou. Túžba bola ideozločinom. Lenže ten príbeh
musel dopísať. Prvý raz vôbec mohol si tú ženu prezrieť. Je celkom možné, že ho
pri odchode hliadka chytí; možno už teraz naňho vonku čakajú. Nemala jediný zub.
Terapia nezabrala. Srdce mu poskočilo. Vzbura! Boli to mizerné, chatrné rárohy,
ale akékoľvek hrnce sa vždy ťažko zháňali. Chvíľu sa preťahovali, až napokon
odlomili panvici rúčku. Winston ich zhnusene pozoroval. Strana, samozrejme,
vyhlasovala, že oslobodila proletov z jarma. Nebolo ťažké udržať ich pod
dozorom. Nepovažovalo sa za žiaduce, aby proleti mali silné politické cítenie.
Väčšie zlá sústavne unikali ich pozornosti. Sexuálne puritánstvo Strany im nikto
nevnútil. Do minúty zhorí na popol. Stalo sa to pred desiatimi či jedenástimi
rokmi. Rozumiem AKO, nechápem PREČO. Hypnotizujúce oči civeli do jeho vlastných.
Kacírstvom nad kacírstva je zdravý rozum. Jeho odvaha akoby sa zrazu sama od
seba zakalila. V mysli mu naskočila O 'Brienova tvár, aj keď ju nevyvolala
nijaká konkrétna asociácia. Strana vyzýva jedinca, aby poprel svedectvo
vlastných očí a uší. Hmotný svet existuje, jeho zákony sa nemenia. Rovno nad
hlavou! Winston si zopäl ruky nad hlavou. Zaburácal silný výbuch, ktorý akoby
zodvihol vydláždený chodník; na chrbát mu dopadla spŕška ľahkých predmetov.
Kráčal ďalej. Zrejme čítali nejakú veľmi dôležitú správu. Už štrnásť mesiacov
nijaké číslo so sedmičkou na konci nevyhralo. Pravidelne ako hodinky. A tvrdím,
že nijaké číslo so sedmičkou na konci. Vo februári, druhý februárový týždeň.
"Figu borovú vo februári! A vravím ti, že nijaké číslo. Winstona sa zmocnil
pocit nemohúcnosti. Starcova pamäť bola len kopa bezcenných detailov. "Možno som
sa nevyjadril celkom presne," poznamenal. Keby ste si mohli vybrať, žili by ste
radšej vtedy či teraz? Zamlada ste zdravý a silný. Zdalo sa mu, že to tu pozná.
Samozrejme! "Reku nazriem k vám. Nechcem nič konkrétne. Po štyroch dolároch
starec zjavne pookrial. Pridrahá. Zbombardovali ju -- no, pred mnohými a mnohými
rokmi. Clement Danes. "Svätého Martina? Nevládal by bežať, nevládal by uderiť.
Roztvoril denník. Musel niečo napísať. Človek očakával, že ho zabijú. VOJNA JE
MIER SLOBODA JE OTROCTVO NEVEDOMOSŤ JE SILA. II. 1 Z druhého konca dlhej, jasne
osvetlenej chodby sa k nemu blížila osamelá postava. Bola to tmavovláska. Zrejme
padla na poranenú ruku. Dievča sa pozviechalo na kolená. Vo Winstonovi zápasili
zvláštne pocity. "To nič nie je. Rozprávala, akoby jej vynechávalo srdce. "Nie.
Som v poriadku. Vystrela k nemu zdravú ruku a on jej pomohol na nohy. Bezpochyby
to urobila zámerne. Bolo to niečo malé a ploché. Zrejme obsahoval nejaký písomný
odkaz. Srdce mu v prsiach búchalo hrôzostrašne hlasito. A síce, že vôbec nejde o
odkaz od Ideopolície, ale od nejakej ilegálnej organizácie. Možnože dievča je
jeho členkou! Vyhladil ho. Ľúbim ťa. Celý zvyšok predpoludnia sa mu pracovalo
veľmi ťažko. Mal pocit, že ho v žalúdku páli oheň. V jednom kuse táral o Týždni
nenávisti. Winstona predovšetkým dráždilo, že v tom rámuse hlasov sotva počul
Parsonsove slová, takže ho musel sústavne žiadať, aby svoje nezmysly opakoval.
Dnes večer mal ísť do Spoločenského strediska. Vedel, že to tak nie je, jej
vzrušenie, keď mu podávala odkaz, bolo príliš skutočné. Bola nefalšovane na smrť
vystrašená, čo sa dalo pochopiť. Iba pred piatimi dňami sa pohrával myšlienkou,
že jej rozbije hlavu dlažobným kameňom, lenže čo tam teraz po tom? Nebolo
tajomstvom, že odoslané listy sa bežne otvárajú. Napokon usúdil, že
najbezpečnejším miestom je kantína. Celý ďalší týždeň jeho život pripomínal
nepokojný sen. Nič sa nedalo robiť. Wilsher, blondiak s nasprostastým výrazom na
tvári, ktorého takmer nepoznal, ho s úsmevom pozýval na voľné miesto pri svojom
stole. Nepostupoval by bezpečne, keby odmietol. Priveľmi by to kričalo. Hlúpa
tvár pod svetlými vlasmi ho vítala s rozžiareným úsmevom. Určite však videla,
ako k nej zamieril a hádam aj pochopila, že jej niečo naznačoval. A naozaj, bola
pri rovnakom stole a opäť sama. Jeho nádej opäť zhasínala. A vtedy zaznel
prenikavý treskot. Inak bolo všetko v poriadku. O päť sekúnd sedel Winston s
rozbúchaným srdcom pri stole dievčiny. Winston i dievča vytrvalo jedli. Winton
začal šepotom. Na Námestí víťazstva bol Winston ešte pred stanoveným časom.
Winstona sa zmocnil hrozný strach. Winston ju nasledoval. Bol pri dievčati.
Winston vedel, že tam sú, ale zazrel ich iba podchvíľou. "Tak dobre počúvaj.
"Áno." "Zahneš doľava, potom doprava a napokon ešte raz doľava. "Áno. Možno
budeš musieť čakať. Ja ta pôjdem inokade. "Áno." Nákladné autá ešte stále
prechádzali okolo a ľudia ešte stále na ne hladovo civeli. Pocitom, ktorý tam
prevládal, bola číra zvedavosť. Preskúmal jej dlhé prsty, pekne vytvarované
nechty, dlaň zatvrdnutú ťažkou prácou s množstvom mozoľov, hladkú pokožku pod
zápästím. Asi hnedú, lenže tmavovlasí ľudia mávajú aj belasé oči. Vlak bol plný
proletov so sviatočnou náladou, ktorú v každom vyvolávalo letné počasie.
Neprestal zvončeky trhať. Nič lepšie robiť nemohol. Na plece mu zľahka doľahla
čiasi ruka. Zodvihol zrak. Bola to ona. Miatla ho vôňa povetria i zeleň lístia.
Zišlo mu na um, že až doteraz ho zrejme nevidela na voľnom priestranstve v plnom
dennom svetle. "A sme tu," oznamovala. Hľadel jej do tváre zo vzdialenosti
niekoľkých krokov. Vždy môže niektorá z tých sviní identifikovať tvoj hlas. Tu
je to v poriadku." "Áno. Zvončeky popadali na zem ako vodopád. Uchopil ju za
ruku. "Mám tridsaťdeväť rokov. Mám kŕčové žily a päť umelých zubov." Objala ho
okolo krku, nazývala ho miláčikom, zlatkom, láskou. "Nič to, drahý. Máme celé
popoludnie. Nie je toto skvelá skrýša? "Júlia. Nemal najmenšie pokušenie jej
klamať. Prinesie na oltár lásky obeť tým, že odpoveď začne najhorším. Len pred
dvoma týždňami som ti chcel rozbiť hlavu dlaždicou. "To hádam nie, Ideopolícia?!
To si nemyslel vážne." "To robí táto pliaga," povedala, strhla si šarlátovú
šerpu Antisexuálnej ligy mládeže a odhodila ju na konár. Rozlomila ju na dve
polovice a jednu dala Winstonovi. Než si ju vzal, vedel podľa vône, že je to
veľmi netypická čokoláda. Vo Zvedoch som robila vedúcu oddielu. Na
manifestáciách vždy nesiem jednu časť transparentu. Len tak môže byť človek
bezpečný." Chutila výborne. Dokážem dobre vytipovať nezaradených ľudí.
Prekvapovala ho predovšetkým drsnosť jej jazyka. Práve došli na okraj malého
lesíka. Zastavila ho. "Nechoď na voľné priestranstvo! Pokým nás kryjú tieto
konáre, sme v bezpečí." Postávali v tieni lieštiny. Slnečný svit, ktorý prenikal
nespočetným lístím, ich ešte stále pálil na tvárach. Ten pohľad poznal. "Je to
druhá Zlatá krajina, alebo takmer," zašuškal. Možno ich nevidel. Bol na slnku,
oni v tieni. V popoludňajšej tíši prekvapovala hlasitosť jeho zvuku. Winston ho
pozoroval s akousi úctou. Ani družka, ani sok ho nesledujú. Čo ho núti vysedávať
na konári osamoteného stromu a vyludzovať hudbu do prázdna? Postupne mu však ten
príval hudby vyhnal z mysle všetky špekulácie. Prestal premýšľať a iba vnímal.
Na slnku jej telo žiarilo. Pokľakol pred ňou a vzal jej ruky do svojich.
"Samozrejme. Mnohí z nich by chceli, keby mali možnosť. Srdce mu poskočilo.
Stiahol ju nadol, takže kľačali tvárou v tvár. Rozumieš tomu?" "Iste. Dokonale."
"Nenávidím mravnú čistotu, nenávidím dobrotu! Nepýtam sa, či len so mnou. Bolo
to viac, ako dúfal, že sa dopočuje. Tentoraz nemal nijaké ťažkosti. Slnko akoby
pripekalo teraz ešte silnejšie. Obom sa chcelo spať. Takmer ihneď usnuli a
driemali asi polhodinu. Zišlo mu na um, že ešte stále nepozná jej priezvisko,
ani jej adresu. Stiahol kombinézu nabok a prezeral si jej hladký, biely bok.
Dnes však človek nemôže mať čistú lásku alebo čistú zmyselnosť. Nijaký cit nie
je čistý, pretože všetko je zmiešané so strachom a nenávisťou. Bol to politický
akt. Ona odíde prvá a po polhodine ju Winston bude nasledovať. Nie je to na
porazenie?! Nemám náhodou vo vlasoch nejakú vetvičku? Určite? Rovnako
prekvapujúco dobre vedela rozprávať bez pohybovania perami. Je mŕtva! Zovrel ju
v náručí a vtedy zistil, že bozkáva živú, teplú tvár. Zato na perách mal akýsi
poprašok. Bolo oslňujúce popoludnie. Júlia mala dvadsaťšesť rokov. Na nič spred
začiatku šesťdesiatych rokov sa nepamätala a (zo všetkých známych) jediný
človek, ktorý často rozprával o rokoch pred Revolúciou, bol jej starý otec.
Zmizol, keď mala osem rokov. V škole bola kapitánkou hokejového družstva a dva
roky po sebe získala trofej v gymnastike. Vždy mala vynikajúcu povesť.
Vysvetľovala to takto: Lenže oni neznesú, aby sa človek cítil takto. Rodina sa
tak v skutočnosti stala predĺženou rukou Ideopolície. Inštitúciou, ktorej človek
vďačí za to, že ho vo dne i v noci obklopujú dôverne informovaní špicli.
Tentoraz mu ju však pripomenula najmä dusná horúčava toho popoludnia, keď mu na
čele vyrazili kropaje potu. Od ich svadby ubehli tri či štyri mesiace.
Nenatrafili na nikoho, koho by sa mohli opýtať na cestu. Jeden výhonok bol
fuksiovej, druhý tehlovej farby, hoci zrejme vyrastali z jediného koreňa. Nikdy
nič podobné nevidel. Nože sa pozri na tie rastliny! A vtedy ho omráčila tá
myšlienka... "Ľutuješ, že si to neurobil?" "Áno. Pritiahol si ju k sebe. Hlavu
si oprela o jeho rameno a príjemná vôňa jej vlasov zahnala zápach holubieho
trusu. Hru, ktorú hráme, nemôžeme vyhrať. Vždy mu odporovala, keď povedal niečo
podobné. "Sme mŕtvi," povedal. Smrti sa, samozrejme, bojím. Netešíš sa, že
žiješ? Cez kombinézu cítil jej prsníky, zrelé, ale pevné. Jej telo akoby doňho
prelievalo časť svojej mladosti a elánu. Neboli sme tam už dosť dlho. Obaja si
uvedomovali, že je to bláznovstvo. Do izby sa vrútila Júlia. Ako inak? Pod nimi
bolo viacero vkusných papierových balíčkov. "Ozajstný cukor. Odtrhol rožtek
balíčka. "Pravý čaj. Presadni si na druhú stranu postele. "V internáte o
jedenástej. "A to už bolo čo?" opýtal sa prekvapene. "Potkan. Zazrela som ho,
keď vystrkoval z obloženia svoj odporný rypák. Tamhľa, dole, je diera. Na
niektorých uliciach metropoly sa matky ani na chvíľku neodvážia nechať svoje
bábätká samotné. "Môjtybože! Veď ty si biely ani krieda. Čo ti je? Neotvoril oči
ihneď. Vždy to bolo takmer rovnaké. V tom sne najsilnejší bol pocit sebaklamu,
lebo v skutočnosti vedel, čo je za tým temným múrom. Pred odchodom upchám dieru
kusmi vrecoviny. Na temnú chvíľu hrôzy už sčasti zabudol. Je to kúsok histórie,
ktorú zabudli zmeniť. "Ešte starší. Dejiny sa zastavili. "Veľa asi nie.
Považovala to za skvost vtipnosti a s potešením ho vzala do náručia. Napokon sa
to stalo. Prišiel očakávaný odkaz. Srdce mu divoko bilo. Winstona bolestne bodlo
pri srdci. Stáli pred obrazovkou. Posledný krok urobí na Ministerstve lásky.
Prijal to. Koniec je obsiahnutý v začiatku. "Nezabil som ju. Raz dostali prídel
čokolády. "Winston! Sestrička, ktorá si uvedomila, že ju o niečo okradol, tíško
zanariekala. Niečo v jej posunku mu naznačilo, že sestrička umiera. Dodnes s
určitosťou nevedel, či je matka mŕtva. Možno ju poslali do tábora nútených prác.
Porozprával Júlii, ako mu matka zmizla. "Iste. Jej oddychovanie prezrádzalo, že
opäť usína. Nikdy by jej nezišlo na um, že bezvýsledný čin nemá význam. Proleti
si zachovali ľudskosť. Neskôrnateli vnútorne. Si mladá. "Nie. Uvedomuješ si, aká
osamotenosť nás potom čaká? Ak sa priznám, zastrelia ťa, ak sa priznať
odmietnem, aj vtedy ťa zastrelia. Každý sa napokon prizná. Priznanie nie je
zrada. Nezáleží na tom, čo povieš či urobíš; záleží jedine na tom, čo cítiš.
Pomyslel na obrazovku s uchom, ktorá nikdy neusne. O 'Brienov sluha ich však
oboch vpustil dnu bez jediného protestu. Chodbu, po ktorej ich viedol, pokrýval
jemný koberec, na stenách boli krémové tapety, biele drevené obloženie, všetko
neskutočne čisté. Aj to mu naháňalo strach. Zhruba dvadsať sekúnd sedel nehybne.
Niečo ostro cvaklo. Hlas sa odmlčal. Júlia tíško zapišťala, v jej hlase sa
ozvalo prekvapenie. Nik neprehovoril. Po vypnutí obrazovky nastalo v miestnosti
hrobové ticho. Ubiehali sekundy, nekonečne dlhé. Vtom však zamračenú tvár
vystriedal náznak budúceho úsmevu. Svojím typickým gestom si O 'Brien upravil na
nose okuliare. "Prišli sme, lebo..." Sme nepriatelia Strany. Neveríme princípom
angsocu. Sme ideozločinci. A sme aj cudzoložníci. Winston videl, že na podnose
prináša karafu a poháre. Postav ho na okrúhly stôl. Toto je služobná záležitosť.
Winston ho pozoroval kútikom oka. Voňala sladkokyslo. Videl, ako Júlia zodvihla
pohár a privoňala k nemu s úprimnou zvedavosťou. Naozaj existuje? Iste chápete,
že najprv vám musím položiť zopár otázok. Na chvíľu privrel viečka. Akoby na
chvíľu stratil reč. Niekedy je to nevyhnutné. Nezazrel na nej nijaké jazvy.
Zahundrala akýsi súhlas. Na stole ležala strieborná tabatierka. Bez slova a bez
pozdravu Martin odišiel, ticho zatvoril za sebou dvere. To je nevyhnutné. Na
chvíľu zabudol na nezreteľnú Goldsteinovu postavu. Svojim členom nikdy
nepomáhame. Sme mŕtvi. Náš jediný ozajstný život je v budúcnosti. Kolektívne
postupovať nemôžeme. "Tá nateraz postačí. Neskôr vám zaobstaráme niečo iné.
"Zvyčajne áno." Na chvíľu zavládlo ticho. Winston sa zamyslel. u Martina nemám
čo do zvonca. Príhoda sa skončila. Euroázia je spojenec. Bola noc a biele tváre
a šarlátové transparenty zalievalo zlovestné svetlo. Najdivokejšie vrieskali
školopovinné deti. V nasledujúcej chvíli nastal obrovský rozruch. To je sabotáž!
Vtedy ho však zamestnávali iné veci. Celý personál ministerstva postupoval
rovnako. TEÓRIA A PRAX Nevedomosť je sila Do tváre sa mu opieral príjemný letný
vzduch. Euroáziu chráni jej obrovská rozloha. Newspeak nemá pre vedu výraz. Tým
sa vysvetľuje skutočnosť, že na niektorých miestach nie sú hranice medzi
superštátmi prirodzené. Okrem zajatcov priemerný občan Oceánie nikdy nezočí
občana Euroázie alebo Východoázie a zakazuje sa ovládať cudzie jazyky. Svoje
životy zasvätili dobytiu sveta, ale vedia aj to, že vojna má sa viesť do
nekonečna a nemá ju korunovať víťazstvo. Vtedy bola zároveň jedným z hlavných
nástrojov, vďaka ktorému udržiavali ľudské spoločnosti kontakt s hmotnou
skutočnosťou. Winston na chvíľu prestal čítal. To bude najlepšie. Nevedomosť je
sila Nové skupiny stredu však vyhlásili svoju tyraniu vopred. Nerovnosť bola
cenou za civilizáciu. Rovnako bolo zrejmé, aký druh ľudí ovládne tento svet.
Týchto ľudí, ktorí pochádzali zo strednej triedy zamestnancov a z vyšších
vrstiev robotníckej triedy, sformoval a zoradil jalový svet zmonopolizovaného
priemyslu a scentralizovanej vlády. Bohatstvo a privilégiá sa najľahšie
ochraňujú, keď majú spoločného vlastníka. V druhej polovici tohto storočia prvé
nebezpečenstvo vlastne pominulo. Ide teda, takpovediac, o problém výchovný.
Vedomie más treba ovplyvňovať len negatívnym spôsobom. Na vrchole pyramídy stojí
Veľký brat. Ešte nikto nikdy Veľkého brata nevidel. Veľký brat je zovňajšok, v
ktorom sa Strana ráči ukazovať svetu. V zásade príslušnosť k týmto trom skupinám
sa nededí. Dieťa rodičov Vnútornej strany sa nenarodilo do Vnútornej strany. Jej
vládcov nespájajú pokrvné zväzky, ale príslušnosť k spoločnému učeniu. Pohyb z
jednej skupiny do druhej je oveľa vzácnejší, než bol v kapitalizme či dokonca v
predindustriálnom veku. Tento stav vecí však nebýva ani trvalý, ani zásadný.
Straník žije od narodenia po smrť pod dozorom Ideopolície. V ničom nemá slobodu
voľby. Na druhej strane jeho činy neupravuje nijaký zákon, ani nijaký jasne
sformulovaný kódex správania. V Oceánii právo nejestvuje. Toto každodenné
falšovanie minulosti, ktoré robí Ministerstvo pravdy, je pre stabilitu režimu
rovnako nevyhnutné ako represálie a špicľovanie, ktoré robí Ministerstvo lásky.
Premenlivosť minulosti je podstatou angsocu. Strana má vždy patent na absolútnu
pravdu a je jasné, že absolútno nemohlo byť nikdy iné, než je teraz. V oldspeaku
sa tomu celkom priamo vraví 'ovládanie reality'. Najracionálnejší prístup k
vojne majú podrobené národy sporných území. Systematicky podrýva súdržnosť
rodiny, zato svojho vodcu označuje pomenovaním, ktoré priamo vyvoláva pocity
rodinnej vernosti. Ministerstvo mieru sa zaoberá vojnou, Ministerstvo pravdy
lžami, Ministerstvo lásky mučením a Ministerstvo hojnosti hladomorom.
Nereagovala. Nereagovala. Spala. A predsa, po prečítaní vedel, že nie je blázon.
Privrel oči. Usnul šepkajúc: "Zdravý rozum sa nedá zaznamenať štatisticky" a s
pocitom, že táto jeho poznámka obsahuje hlbokú múdrosť. Prežil Pieseň nenávisti.
Došľaka! "Je to zvláštne, nazdala som sa, že je plný. Neúnavný hlas ďalej
vyspevoval: lež 'aj po rokoch pri tej spomienke "Je krásna," pošepol. "To je jej
druh krásy," poznamenal Winston. Hravo obopínal jednou rukou celý Júliin pružný
pás. Z ich tiel nikdy nijaké dieťa nepovstane. A hoci tú knihu ešte nedočítal,
vedel, že práve toto je konečné Goldsteinovo posolstvo. Budúcnosť patrí
proletom. Nakoniec precitnú. Vtáky spievajú, proleti spievajú, Strana nespieva.
My sme mŕtvi, im patrí budúcnosť. "My sme mŕtvi," povedal. "My sme mŕtvi,"
opakovala Júlia verne. Odskočili od seba. Zazrel bielko okolo dúhoviek Júliiných
očí. Niečo cvaklo, akoby niekto uvoľnil príchytku, a zarinčalo rozbité sklo.
Akoby dvor bol plný ľudí. "Dom je obkľúčený," povedal Winston. "Dom je naozaj
obkľúčený," povedal ten hlas. Počul, ako Júlia zaťala zuby. "Asi by sme sa mali
rozlúčiť," poznamenal. Niečo dopadlo na posteľ za Winstonovým chrbtom. Koniec
rebríka preťal okno a prelomil rám. Niekto vliezal do okna. Na schodisku
dupotali čižmy. Zaznel rachot. Ešte stále stál stuhnuto. Nikto ho zatiaľ
neuderil. Rád by vedel, či dostali pána Charringtona. Rád by vedel, ako naložili
so ženou na dvore. Do izby vstúpil pán Charrington. Jeho zrak padol na úlomky
skleného ťažidla. Ktosi vystúpil, aby splnil rozkaz. Bol v cele bez okien, s
vysokým stropom a so stenami z lesklého bieleho porcelánu. V bruchu cítil tupú
bolesť. Mal, samozrejme, aj hlad, vlčí, odporný hlad. Od zatknutia nemal v
ústach nič. Nadovšetko túžil po krajci chleba. Zväčša to boli obyčajní zločinci,
ale našla sa tam aj hŕstka politických väzňov. Na druhej strane všetky špinavé
práce robia politickí väzni. Jednostaj prichádzali a odchádzali všakovakí väzni:
distribútori drog, zlodeji, banditi, šmelinári, opilci, prostitútky. Aj ja som
Smithová. Nik iný ho neoslovil. So zábleskom nádeje častejšie myslel na O
'Briena. Tu dnu, to vedel inštinktívne, sa svetlá nikdy nevypínajú. Ministerstvo
lásky nemalo okná. Vonku opäť zaznel dupot čižiem. Nemal topánky, veľké špinavé
prsty mu vyčnievali z dier na ponožkách. Musí osloviť Amplefortha aj za cenu
okríknutia z televíznej obrazovky. Z televíznej obrazovky ho nik neokríkol.
Pomaly zacielil pohľad na Winstona. Pripravovali sme definitívne vydanie
Kiplingovho básnického diela. Nie, táto zvláštna myšlienka nikdy Winstonovi na
um nezišla. Zopár minút preskakovali z témy na tému, keď vtom ich rev z
televíznej obrazovky vyzval, aby držali jazyk za zubami. Vonku opäť zaznel dupot
čižiem. Winstonovi stuhli vnútornosti. Do cely vošiel mladý dôstojník s chladnou
tvárou. Do cely vošiel Parsons. Mal na sebe krátke nohavice farby kaki a
športovú košeľu. Viem, že človeka spravodlivo vypočujú. Nijako nie som zlý. "A
si vinný?" opýtal sa Winston. V spánku. Áno, taká je pravda. A potom som začal
rozprávať v spánku. Stlmil hlas ako človek, ktorý z odborných dôvodov musí pred
lekárom povedať niečo hrubé. "A kto ťa udal?" opýtal sa Winston. Začula ma a
hneď na druhý deň mastila k hliadke. A svoje veľké zadosťučinenie strčil do
záchodovej misy. Odkry si tvár! Winston si odkryl tvár. Parsons použil záchod
hlučne a vrchovate. Parsonsa odviedli. Prichádzali a záhadne odchádzali ďalší
väzni. Pripomínala lebku umrlca. Napokon vstal, tackavo a hojdavo prešiel celou,
hlboko ponoril ruku do vrecka na kombinéze a s rozpačitým výrazom podal mužovi s
umrlčou tvárou ufúľaný kúsok chleba. Z televíznej obrazovky zaznel zúrivý,
ohlušujúci rev. Muž bez brady spustil chlieb na podlahu. Muž bez brady počúvol.
Chvíľu tam ležal akoby omráčený, pričom mu z úst a z nosa stekal pruh tmavej
krvi. V prúde krvi a slín mu z úst vypadli dve polovice zubnej protézy. Chvíľami
mu na náprsenku kombinézy kvapol pramienok krvi. Rozhodne a bezpochyby
ozelenela. Odstreľte ma! Obeste ma! Mám ženu a tri deti. Vystrelil vychudnutú
ruku. Násilne ho postavili na nohy. Ak muža s tvárou umrlca odviedli o polnoci,
bolo ráno, ak ráno, bolo popoludnie. Kúsok chleba ešte stále ležal tam, kam ho
odhodil muž bez brady. V ústach cítil lepkavú a odpornú pachuť. Niekedy s chabou
nádejou myslel na O 'Briena a žiletku. Winston vyskočil na rovné nohy. Ten
pohľad ho tak ohúril, že zabudol na akúkoľvek opatrnosť. Prvý raz po mnohých
rokoch zabudol na všadeprítomnú televíznu obrazovku. Ustúpil stranou. Ty si to
vedel -- odnepamäti si to vedel." Áno, teraz videl, že to odnepamäti vedel.
Lakeť! Od chvíle, keď ho uväznili, nepoznal, čo je tma a čo denné svetlo.
Navyše, jeho spomienky neboli súvislé. Priznanie bolo len formalitou, zato
mučenie bolo ozajstné. Musím vydržať dovtedy, keď sa bolesť nebude dať vydržať.
Niekedy mu dali aj dlhšie pokoj na zotavenie. Navyše, do istej miery to bola
pravda. Vonku zaznel dupot ťažkých čižiem. Bol mučiteľ, bol ochranca, bol
inkvizítor, bol priateľ. Nastal bod obratu. Winston neodvetil. Si nepríčetný.
Máš poškodenú pamäť. Nevládal odtrhnúť oči od ciferníka. Boli sme spojenci.
Vojnu sme viedli s Euroáziou. V náprotivnej stene bol pamäťový otvor.
Nejestvuje. "Práveže jestvovala! Jestvuje! Jestvuje v pamäti. Winstona sa
zmocnila úzkosť. Winstona sa opäť zmocnil pocit bezmocnosti. Vrhol pohľad na
ciferník. Vyslovím sa presnejšie. Položil ruku na ciferník. Koniec slova zanikol
v záchvate bolesti. Ručička ciferníka vystrelila na päťdesiatpäť. Preklad: Juraj
Vojtek V chodbe páchla varená kapusta a staré handrové rohožky. Tieto hliadky
neboli dôležité. Dôležitá bola iba Ideopolícia. Nemalo nijaké okná. Prešiel z
izby do stiesnenej kuchynky. Nateraz sa uzavrel pred vzdialenejšími zvukmi a
počúval len kvákanie, ktoré sa valilo z obrazovky. Podráždene meditoval o
materiálnych stránkach života. Bolo to takto vždy? Chutilo jedlo vždy takto?
"Ľutujem," podotkol Winston. Do dvoch rokov ju tie jej decká udajú Ideopolícii.
Syma vyparia. Winstona vyparia. O 'Briena vyparia. Bolo to to dievča s tmavými
vlasmi. Vari ho špehuje? Parsons sa opäť rozrečnil. Winston si zaznamenával do
denníka: Straníčky sa nikdy nefarbili. Chcela dva doláre. Bližšie pozri Dodatok.
Ponoril pero do atramentu a potom chvíľu váhal. V útrobách pocítil zamrazenie.
Nadýchol sa a písal ďalej. Hodila... Zaťal zuby. V jeho mysli sa vôňa spájala
neoddeliteľne so smilstvom. Aj keď to bolo nebezpečné, nebola to otázka života a
smrti. Opäť pomyslel na Katharine. Len čo sa jej dotkol, myklo ňou a akoby
zmeravela. Označovala to dvojako. Túžba bola ideozločinom. Opantal ho pocit
absolútnej bezmocnosti. Nemala jediný zub. Rýchlo písal, čmáral: Terapia
nezabrala. Vzbura! Ukázalo sa, že v jednom stánku predávali plechové panvice.
Väčšie zlá sústavne unikali ich pozornosti. Sexuálne puritánstvo Strany im nikto
nevnútil. Ponášalo sa to na rovnicu o dvoch neznámych. Ako možno komunikovať s
budúcnosťou? Chvíľu len tak posedával a hlúpo zízal na papier. Výzorom na
Winstona najsilnejšie zapôsobil Rutherford. Rutherford mal mohutnú postavu,
hrivu mastných, sivých vlasov, zjazvenú tvár s vačkami pod očami a hrubé
negroidné pery. Bez vyzvania im čašník priniesol ďalšie poháriky s džinom. Do
minúty zhorí na popol. Vzal pero a napísal: Sekundy ubiehali. Chodíš tadiaľto
domov pravidelne? atď. "Parník! "vykríkol. Kráčal ďalej. "radil tretí. V
skutočnosti sa vyplácali iba malé sumy a výhercovia veľkých výhier neexistovali.
On a zopár jemu podobných boli poslednými živými spojovacími článkami so zašlým
kapitalizmom. Roztvoril dvere a odporný kyslastý zápach zvetraného piva mu
vrazil do nosa. Keď vošiel, hluk hlasov zoslabol na polovicu. Na chrbte cítil,
ako ich zraky priťahuje jeho belasá uniforma. "Ahaho! Pinta je predsa polovica
štvrtky a štyri štvrtky idú do galóna. V mojej mladosti sme litre nepoznali. Pod
bielym strniskom starcova tvár očervenala. Winston ho jemne uchopil za ruku.
Zrejme nepostrehol Winstonovu belasú kombinézu. "Pintu! "okríkol agresívne
hostinského. "Pintu tekutého moku! "Polliter nie je dosť. Vedel dôvod. Šírila
okolo seba atmosféru hokejového ihriska, studených kúpeľov, spoločného
stopovania a akejsi všeobecnej čistoty mysle. "Vy ste zrejme od svojho
mládenectva zažili ohromné zmeny," opáčil Winston. "Pivo bolo lepšie,"
poznamenal napokon. Bolo to, rozumie sa, pred vojnou. "Pred ktorou vojnou?
Zodvihol pohár a opäť vystrel ramená. Starec zrejme zabudol na predsudky, ktoré
mal proti celému litru. "Zrejme ste dospeli ešte pred mojím narodením. V
učebniciach dejepisu stojí, že život pred Revolúciou bol celkom iný, ako je
dnes. Polovica z nej nikdy nespoznala topánky. Starec ihneď pookrial.
"poznamenal. "Už dlho som to slovo nepočul. Lokaji! Ten im teda dával zabrať!
Pacholkovia vládnucej triedy! Paraziti! "to bol ďalší výraz. "Máte dojem, že ste
slobodnejší, než ste boli vtedy? To, pravda, nebolo veľmi pravdepodobné. Zamlada
ste zdravý a silný. "Len prechádzam," odvetil neurčito Winston. "Reku nazriem k
vám. Nechcem nič konkrétne. Miestnosť bola priveľmi stiesnená, lebo všetky steny
dookola podopierali nespočítateľné množstvo zaprášených rámov naukladaných jeden
na druhý. Tmavovlasé dievča sedelo ihneď za nimi. "opýtal sa očarený Winston.
Kedysi ich zalievali do skla. Winston ihneď vyplatil štyri doláre a zasunul si
vysnívanú vecičku do vrecka. "Niežeby som tam mal veľa vecí. Pridrahá. "začal
opatrne. "Správne. Začala sa Nenávisť. Drobná žena s pieskovými vlasmi zakvičala
a v jej hlase sa miešala hrôza s odporom. Winstonovi sa zovrel žalúdok. To
miesto Winston dobre poznal. Vypáči z pamäte pána Charringtona zvyšok tej
riekanky. Tá ulička bola slepá. Ale neotvoril ho ihneď. Roztvoril denník. Človek
očakával, že ho zabijú. Ak raz človek spáchal ideozločin, určite ho raz čaká
smrť. VOJNA JE MIER SLOBODA JE OTROCTVO NEVEDOMOSŤ JE SILA. Bola to tmavovláska.
V Oddelení umeleckej literatúry to bol bežný úraz. Nahlas vykríkla od bolesti.
Zrejme padla na poranenú ruku. Vo Winstonovi zápasili zvláštne pocity. "To nič
nie je. Rozprávala, akoby jej vynechávalo srdce. "Nie. Som v poriadku. Vystrela
k nemu zdravú ruku a on jej pomohol na nohy. Bezpochyby to urobila zámerne.
Zrejme obsahoval nejaký písomný odkaz. Pokiaľ mohol predvídať, jestvovali dve
možnosti. Možnože dievča je jeho členkou! Po niekoľkých minútach mu však
naskočilo ďalšie, pravdepodobnejšie vysvetlenie. Vyhladil ho. Ľúbim ťa. Vždy
povstali noví a noví zadubenci, ktorí sa mu dali zviesť. Nemala názov. Drobná
žena s pieskovými vlasmi zružovela a ústa otvárala a zatvárala ako ryba na
suchu. Celý zvyšok predpoludnia sa mu pracovalo veľmi ťažko. Mal pocit, že ho v
žalúdku páli oheň. V jednom kuse táral o Týždni nenávisti. Popoludnie už bolo
znesiteľnejšie. Už neuvažoval o tom, že by mu mohla nastavovať pascu. Podobalo
sa to pokusu o ťah v šachovej partii, keď už má človek mat. Nebolo tajomstvom,
že odoslané listy sa bežne otvárajú. Napokon usúdil, že najbezpečnejším miestom
je kantína. Celý ďalší týždeň jeho život pripomínal nepokojný sen. Pravdepodobne
ju zaradili do ďalšej smeny. Nič sa nedalo robiť. Priveľmi by to kričalo. Hlúpa
tvár pod svetlými vlasmi ho vítala s rozžiareným úsmevom. Jeho nádej opäť
zhasínala. So srdcom, ktoré mu tuhlo, kráčal Winston v jeho pätách. Ak nenájde
dievča samo, nebude to mať zmysel. Inak bolo všetko v poriadku. Sedel na
stoličke neprirodzene vzpriamene a jeho mocné prsia sa nadúvali a zachvievali,
akoby mal čeliť nárazu vlny. Odporná extáza strachu a pomstychtivosti, túžba
zabíjať, mučiť, drúzgať tváre kováčskym mlátom akoby preskočila sťa elektrický
prúd na všetkých a premenila každého aj proti jeho vôli na vrieskajúceho
pomätenca s pokrivenou tvárou. Winston i dievča vytrvalo jedli. Winton začal
šepotom. A nehľaď na mňa. Winston ju nasledoval. Bol pri dievčati. "Áno. Ja ta
pôjdem inokade. Nákladné autá ešte stále prechádzali okolo a ľudia ešte stále na
ne hladovo civeli. Na plece mu zľahka doľahla čiasi ruka. Zodvihol zrak. "A sme
tu," oznamovala. "Mám tridsaťdeväť rokov. Máme celé popoludnie. Winston --
Winston Smith." Nemal najmenšie pokušenie jej klamať. Transparenty,
manifestácie, heslá, hry, spoločné výlety -- a podobné gebuziny. Než si ju vzal,
vedel podľa vône, že je to veľmi netypická čokoláda. Nenávisť vyvrcholila.
Veľkého brata nepočul nikto. VOJNA JE MIER Vo Zvedoch som robila vedúcu oddielu.
Hodiny a hodiny zabíjam vylepovaním tých ich gebuzín po celom Londýne. Na
manifestáciách vždy nesiem jednu časť transparentu. Vždy hulákaj s davom, to je
moja zásada. Prvý štvorec čokolády sa Winstonovi rozpustil na jazyku. Chutila
výborne. Dokážem dobre vytipovať nezaradených ľudí. Práve došli na okraj malého
lesíka. Zastavila ho. "Nechoď na voľné priestranstvo! Pokým nás kryjú tieto
konáre, sme v bezpečí." Postávali v tieni lieštiny. Slnečný svit, ktorý prenikal
nespočetným lístím, ich ešte stále pálil na tvárach. Ten pohľad poznal. "Pozri!"
pošepla Júlia. Možno ich nevidel. Bol na slnku, oni v tieni. V popoludňajšej
tíši prekvapovala hlasitosť jeho zvuku. Winston ho pozoroval s akousi úctou.
Postupne mu však ten príval hudby vyhnal z mysle všetky špekulácie. Pod jeho
lakťom bol dievčí pás mäkký a teplý. Je to tam bezpečnejšie." Keď sa našli
uprostred mladiny, obrátila sa k nemu tvárou. Obaja rýchlo dýchali, ale okolo
kútikov úst sa jej znovu objavil úsmev. Chvíľu stála a pozerala sa naňho, potom
nahmatala zips na jeho kombinéze. Na slnku jej telo žiarilo. Srdce mu poskočilo.
SLOBODA JE OTROCTVO NEVEDOMOSŤ JE SILA. Drobné žieňa s pieskovými vlasmi sa
vrhlo na operadlo stoličky pred ňou. Potom si ukryla tvár do dlaní. Zrejme
odriekala modlitbu. Stiahol ju nadol, takže kľačali tvárou v tvár. Rozumieš
tomu?" "Nenávidím mravnú čistotu, nenávidím dobrotu! Tentoraz nemal nijaké
ťažkosti. Postupne sa zdvíhanie a klesanie ich hrudí spomalilo a prešlo do
normálneho rytmu a s príjemným pocitom bezmocnosti sa od seba oddelili. Prvý sa
zobudil Winston. Ak ste sa na ňu pozreli zblízka, okolo očí mala zopár vrások.
Jej krátke, tmavé vlasy boli neobyčajne husté a jemné. Stiahol kombinézu nabok a
prezeral si jej hladký, biely bok. Bol to úder zasadený Strane. Zrejme mala
akúsi praktickú ostrieľanosť, ktorá Winstonovi chýbala a podľa všetkého vďaka
nespočítateľným spoločenským výletom výborne poznala okolie Londýna. Určite? Je
mŕtva! Winston mal dojem, že mu tuhnú vnútornosti. Práve zachytil O 'Brienov
pohľad. Vždy mala vynikajúcu povesť. Nikdy nepočula o Bratstve a odmietala veriť
v jeho existenciu. O prípadnom sobáši nedebatovali. "Asi by som to vydržal,
nebyť jednej veci," povedal. Sexuálne debaty pre všetkých nad šestnásť. V
mnohých prípadoch to zaberie. Júlia merala všetko vlastnou sexualitou. Tentoraz
mu ju však pripomenula najmä dusná horúčava toho popoludnia, keď mu na čele
vyrazili kropaje potu. Na spoločnom výlete niekde v Kente zablúdili. Vtedy však
Winston spozoroval výhonky vrbiny, ktoré vyrastali z prasklín brala pod nimi.
Slnko na nich pražilo, pot ho svrbel na tvári. "Áno. Vcelku ľutujem, že som to
neurobil." "Vlastne by to na veci nič nezmenilo," poznamenal. "Len preto, že
uprednostňujem klad pred záporom. Pocítil, že na znak nesúhlasu pokrčila ramená.
"Sme mŕtvi," povedal. "Ešte mŕtvi nie sme," poznamenala Júlia prozaicky. Smrti
sa, samozrejme, bojím. Cez kombinézu cítil jej prsníky, zrelé, ale pevné. Jej
telo akoby doňho prelievalo časť svojej mladosti a elánu. Mohutná posteľ pri
okne bola zastlaná dotrhanými prikrývkami a na poduške chýbala obliečka. Na
kozubovej rímse tikali starodávne hodiny s dvanásťhodinovým ciferníkom. V rohu
na sklápacom stole v pološere sa jasne lesklo sklené ťažidlo, ktoré tam kúpil na
poslednej návšteve. Winston zapálil horák a postavil naň kanvicu s vodou. Mala
prísť o pol ôsmej. Tá myšlienka mu v skutočnosti v mysli skrsla v podobe vidiny,
skleného ťažidla, ktoré sa zrkadlilo na povrchu sklápacieho stola. Ako
predpokladal, pán Charrington nerobil s prenájmom izby nijaké drahoty. Winston
vyzrel von spoza mušelínovej záclony, ktorá ho bezpečne skrývala. Keď práve
nemala v ústach štipec na bielizeň, mohutným kontraaltom spievala: o sny ten môj
prečudesný milý. Slová týchto popevkov písal bez akéhokoľvek ľudského zásahu
prístroj známy pod názvom "veršovač". Bláznovstvo, bláznovstvo, bláznovstvo,
pomyslel si znovu. Také niečo by bolo nepredstaviteľne nebezpečné, aj keby
vedel, ako to uskutočniť. Tentoraz to prišlo skôr." Chvíľu zúril ako tiger. Keď
to navrhol Júlii, súhlasila neočakávane horlivo. Vtom sa na schodoch ozvali
rýchle kroky. Do izby sa vrútila Júlia. "Nie je to náhodou cukor?" opýtal sa.
"Je to káva Vnútornej strany. Máme jej celé kilo, "povedala. "To všetko patrí
Vnútornej strane. Winston si kvokol vedľa nej. Odtrhol rožtek balíčka. "V
poslednom čase je čaju hojnosť. Presadni si na druhú stranu postele. Zrejme
poznala ten sladiak naspamäť. Ona však nahá nebola. A premena, ktorá sa s ňou
odohrala, bola ešte prekvapujúcejšia. Mala namaľovanú tvár. Bola to rovnaká
vôňa, lenže tentoraz mu akosi neprekážala. Stiahli si zo seba šaty a vliezli do
mohutnej mahagónovej postele. Pohľad opäť sústredil na stranu. PREČ S VEĽKÝM
BRATOM! PREČ S VEĽKÝM BRATOM! PREČ S VEĽKÝM BRATOM! PREČ S VEĽKÝM BRATOM!
Nedokázal premôcť nápor paniky. Na chvíľu zadriemali. Niet pochýb, že nikdy
nemohlo jestvovať obdobie, keď to bolo celkom bežné. Kedy u vás vypínajú
svetlo?" Neotvoril oči ihneď. u Martina nemám čo do zvonca. Syme zmizol. Tak či
onak ho dostane Ideopolícia. To stačilo. Bolo horúco ako v rozpálenej peci.
Neskoro večer, keď bandy surových proletov vyvádzali na uliciach, vládla v meste
zvláštna horúčkovitá atmosféra. Keď ju vyvreskúvali stovky hrdiel za dupania
pochodujúcich nôh, zmocňovala sa človeka hrôza. Zo záhybov svojej pamäti
vydoloval niekoľko ďalších úryvkov zabudnutých riekaniek. Alebo spoločne
spáchajú samovraždu. V skutočnosti nebolo úniku. V niektorých ohľadoch bola
oveľa kritickejšia ako Winston a oveľa menej ochotná prijímať stranícku
propagandu. Niekedy jej rozprával o Oddelení záznamov a o nehanebných
falzifikátoch, ktoré v ňom fabrikuje. Na jeho dvere ktosi zaklopal. Patrili do
minulosti, do predrevolučných časov. Pokúšal sa jej to vysvetliť tak, aby
pochopila. "Toto bol výnimočný prípad. Dejiny sa zastavili. "Veľa asi nie.
Neverím, že by sme mohli niečo zmeniť za nášho života. Mňa zaujímame my."
Dôsledky učenia Strany ju ani trochu nezaujímali. Prišiel očakávaný odkaz. Zdalo
sa mu, že naň čakal celý život. Srdce mu divoko bilo. Nie je to môj odbor. Nikdy
som sa nezaoberal otázkami vlastnej tvorby jazyka." Winstona bolestne bodlo pri
srdci. Pokračovali v pomalej chôdzi po chodbe, keď vtom sa O 'Brien zastavil.
Zvláštnym, odzbrojujúco priateľským gestom, ktoré len on dokázal vyčarovať, si
na nose upravil okuliare a pokračoval: Ja jeden mám. "Niektoré z nových trendov
sú veľmi dômyselné. Počkaj! Stáli pred obrazovkou. Tá epizóda mohla mať len
jediný zmysel. Klopanie sa opakovalo. Posledný krok urobí na Ministerstve lásky.
Prijal to. V niekoľkých sekundách po prebudení sen i spomienka, ktorá ho
podnietila, splynuli v jeho mysli v jedno. "Nezabil som ju. Akoby stratila
akéhokoľvek ducha. Niekedy vzala do náručia Winstona a dlho ho bez slovíčka
tisla k sebe. Raz dostali prídel čokolády. "Winston! Vráť sestričke jej
čokoládu!" Na jeho tvári viseli matkine ustráchané oči. Niečo v jej posunku mu
naznačilo, že sestrička umiera. Ihneď ho zaliala teplá vlna úľavy. Winston
vykročil po chodbe za ňou. Takéto neodborné opravy boli príčinou takmer
každodenných mrzutostí. Neskôrnateli vnútorne. Si mladá. Vyzeráš normálne a
nevinne. "Nemám na mysli priznanie. Sčista - jasna sa mu videlo celkom možné, že
sa hlúpo mýlil. Niečo ostro cvaklo. Nik neprehovoril. Postav ho na okrúhly stôl.
Voňala sladkokyslo. Nie je to len výmysel Ideopolície?" Na chvíľu privrel
viečka. "Ste pripravení obetovať svoje životy?" "Ste pripravení vraždiť?" Naši
chirurgovia dokážu zmeniť ľudí na nepoznanie. Zahundrala akýsi súhlas. Na stole
ležala strieborná tabatierka. Budete mať tri či štyri kontakty, ktoré
príležitostne nahradíme novými. To je nevyhnutné. Zabudla na cigaretu, ktorá jej
zhorela, a pozorne ho počúvala. Nebudete poznať kamarátstvo, nebude mať čo vás
povzbudiť. Svojim členom nikdy nepomáhame. To sú jediné výsledky, ktoré
dosiahnete. Kolektívne postupovať nemôžeme. Na smrť Veľkého brata? Na ľudskosť?
Pani Parsonsová priniesla kľúč na matice. "Tá nateraz postačí. Neskôr vám
zaobstaráme niečo iné. Je dôležité často úkryt meniť. "Zvyčajne áno." "Ako
vyzerá?" Vrátiš ju do štrnástich dní." Na chvíľu zavládlo ticho. Niečo odkázať?
Príhoda sa skončila. Bola noc a biele tváre a šarlátové transparenty zalievalo
zlovestné svetlo. Najdivokejšie vrieskali školopovinné deti. V nasledujúcej
chvíli nastal obrovský rozruch. To je sabotáž! V tom majú prsty Goldsteinovi
agenti! A po ďalšej minúte sa opäť rozburácal divoký rev davu. Vtedy ho však
zamestnávali iné veci. Si euroázijský špión! Zastrelím ťa! Pošlem ťa do soľných
baní." Celý personál ministerstva postupoval rovnako. Na šiesty deň ráno príval
zvitkov ustal. Aj tlač bola akási rozhádzaná. Emanuel Goldstein: TEÓRIA A PRAX
OLIGARCHICKÉHO KOLEKTIVIZMU Prosím o pozornosť! Z malabarského frontu sme práve
dostali bleskovú správu. VOJNA JE MIER SLOBODA JE OTROCTVO NEVEDOMOSŤ JE SILA.
Vylovil z vrecka dvadsaťpäťcentovú mincu. O desať minút musí odísť. Odložil
denník do zásuvky. Obe upierali naňho zrak. Tvrdil som to stále. Oficiálne sa
partneri nikdy nezmenili. Strana vyhlásila, že Oceánia nikdy nebola spojencom
Euroázie. Odkiaľ však tento poznatok pramenil? Winston spustil ruky pozdĺž bokov
a pomaly nabral vzduch do pľúc. Mysľou zalietol do zamotaného sveta
doublethinku. Raz -- dva! Z jeho úvah vyprchal napoly príjemný pocit. Winstonovo
telo zalial razom na každom kúsku studený pot. Prezradiť ťa môže jediný záblesk
v očiach. Pozrite sa na mňa ešte raz. Do tej sa odhadzovala makulatúra. Z takého
či onakého dôvodu sa im vravelo pamäťové diery. Winston študoval štyri vyrovnané
zvitky papiera. Lenže skutočnosť bola 62 miliónov. Keď však Winston opravoval
pôvodný plán, znížil číslo na 57 miliónov, aby vyhovel bežným požiadavkám na
prekročenie kvóty. Pravdepodobne sa napokon nevyrobili vôbec nijaké topánky.
Všetci vedeli, že na papieri sa každý kvartál vyrobili astronomické počty
topánok, kým vari polovica obyvateľov Oceánie chodila bosá. Zamestnanci
Oddelenia záznamov nerozprávali o svojej práci radi. Okolo nej, nad ňou i pod
ňou boli ďalšie davy pracovníkov s nepredstaviteľným množstvom úloh. Bolo tu
pododdelenie televíznych programov s inžiniermi, producentmi a s celými tímami
špeciálne vybraných hercov, lebo dokázali imitovať hlasy. Boli tu velikánske
depozitáre na uskladňovanie opravených dokumentov a skryté pece na ničenie
pôvodných výtlačkov. A tu či inde sa v úplnej tajnosti nachádzali riadiace
mozgy, ktoré koordinovali toto úsilie a určovali politickú líniu: rozhodovali o
tom, že tento fragment minulosti sa zachová, tento sa sfalšuje a ďalší prestane
jestvovať. Toto ministerstvo však nemuselo uspokojovať mnohoraké potreby
straníkov, ale opakovať celú operáciu na nižšej úrovni pre blaho proletariátu.
Bola tu celá reťaz zvláštnych oddelení, ktoré sa zaoberali proletárskou
literatúrou, hudbou, dramatickým umením a vôbec zábavou. Najväčšiu životnú
záľubu nachádzal Winston v práci. V takýchto veciach bol Winston majster.
Rozvinul príkaz, ktorý predtým odložil stranou. Winston si prečítal nevhodný
článok. Winston sa zľahka poškrabal na nose sponkou na spisy. Na chvíľu zdvihol
hlavu; opäť ten nepriateľský záblesk. Winston nevedel, prečo Withers upadol do
nemilosti. Nejestvoval; nikdy nejestvoval. Winston usúdil, že nepostačí iba
zmeniť zmysel prejavu Veľkého brata. A vtedy mu v mysli naskočil, akoby tam bol
vždy preňho poruke, obraz istého súdruha Ogilvyho, ktorý nedávno padol v boji
ako hrdina. Tentoraz by mohol pripomenúť pamiatku súdruha Ogilvyho. Je síce
pravda, že nijaký súdruh Ogilvy nikdy neexistoval, ale zopár riadkov v tlači a
niekoľko vyfabrikovaných fotografií čoskoro splodia jeho existenciu. Ako
šesťročného (o rok skôr, než bolo zvykom) ho na základe zvláštnej výnimky
prijali medzi Zvedov a ako deväťročný sa stal vedúcim skupiny. Ako
sedemnásťročný sa stal okresným zakladateľom Antisexuálnej ligy mládeže, ako
devätnásťročný navrhol nový druh ručného granátu, ktorý zaradilo do výzbroje
Ministerstvo mieru a ktorý už pri prvej skúške jediným výbuchom zabil
tridsaťjeden euroázijských zajatcov. Ako dvadsaťtriročný zahynul v boji.
Miestnosť už bola preplnená a ohlušujúco hlučná. Možno "priateľ" nebolo správne
slovo. Vlastne patril do početného týmu odborníkov, ktorý pripravoval jedenáste
vydanie Slovníka newspeaku. Každý teraz prosil o žiletky. V posledných mesiacoch
žiletky patrili medzi nedostatkový tovar. V straníckych obchodoch každú chvíľu
niečo chýbalo. Raz to boli gombičky, potom vlnené handry na záplaty a raz šnúrky
od topánok; a teraz to boli žiletky. S očividným uspokojením dokázal rozprávať o
náletoch vrtuľníkov na nepriateľské dediny, o procesoch s ideozločincami, o ich
priznaniach a o popravách v katakombách Ministerstva lásky. Rád vidím, ako kopú
nohami. Tento detail pôsobí na mňa najsilnejšie." Winston i Syme postrčili svoje
podnosy k okienku. Džin im naliali do porcelánových šálok bez ucha. Winston
zdvihol šálku džinu, chvíľku naberal odvahu a potom obrátil do seba to tekuté
svinstvo, ktoré malo pachuť oleja. Keď po prižmúrení vytlačil z očí slzy, náhle
pocítil hlad. Pokým nevyprázdnili misky, ani jeden z nich už neprehovoril. Je to
vzrušujúca práca." Podľa teba zrejme našou hlavnou úlohou je tvoriť nové slová.
Kdeže! Otesávame jazyk až na kosť. Napokon, aké oprávnenie na existenciu má
slovo, ktoré je len opakom iného slova? Samozrejme, že autorom pôvodnej
myšlienky je VB, "dodal. Napriek tomu Syme odhalil uňho niečo ako nedostatok
nadšenia. Srdce ťa ešte stále ťahá k oldspeaku s celou jeho neurčitosťou a
zbytočnými významovými odtieňmi. Winston to samozrejme vedel. "Nechápeš, že
jediným cieľom newspeaku je zúžiť rozsah myslenia? Isteže, už dnes nejestvuje
dôvod či opodstatnenie na páchanie ideozločinov. Revolúcia sa zavŕši vtedy, keď
jazyk bude dokonalý. Syme však pochopil, čo chcel povedať. Celá myšlienková
klíma bude iná. Pravovernosť znamená nemyslieť -- nepotrebovať myslieť.
Pravovernosť je nevedomosť." Je priveľmi inteligentný. Vidí priveľmi jasne a
rozpráva priveľmi otvorene. Takých ľudí Strana neobľubuje. Winston dojedol
chlieb so syrom. Muž s prenikavým hlasom po jeho ľavici bezohľadne rozprával
ďalej. Z toho človeka nevravel mozog, ale hrtan. Je to jedno z tých zaujímavých
slov, ktoré majú dva protikladné významy. Niečo mu chýbalo: opatrnosť,
rezervovanosť, niečo ako sebazáchranná obmedzenosť. Povrávalo sa, že aj
samotného Goldsteina tam pred rokmi a desiatkami rokov niekoľkokrát videli.
Oduševnenie nestačí. Pravovernosť je nevedomosť. Syme zdvihol zrak. "Tam
prichádza Parsons," poznamenal. Môj mozog by na to asi nestačil. Však vieš, že
sa tá zbierka robí od domu k domu. Robíme, čo môžeme, aby z toho vyšlo
fantastické predstavenie. Obaja sú to len takí malí sopliaci, ale horliví.
Zobrala ďalšie dve dievčatá, ostatných nechala tak a celé popoludnie špehovali
dajakého čudáka. Parsons víťazoslávne pokračoval: Postrehla, že má akési čudné
topánky, vraj ešte nikdy predtým také topánky nevidela. Pravdepodobne to teda
bol cudzinec. Tentoraz to však nebolo hlásenie o vojenskom víťazstve, ale iba
oznámenie Ministerstva hojnosti. Máme pre vás slávnu správu. Víťazne sme
vybojovali zápas o zvýšenie výroby. V poslednom čase ju Ministerstvo hojnosti
veľmi obľubovalo. Začiatkom mája sme vstúpili do Európskej únie. Slávnostne, s
nádejou v lepšiu budúcnosť. Neskrývame však ani obavy a pochybnosti. Preto
neskrývame obavy, či sa nechytí aj nás táto nemoc. Bez Ducha Svätého nebudeme
schopní ničoho. Amen. "Kto vytrvá do konca, bude spasený. Milá cirkev! Nie je to
ľahké. Veď je to cesta plná rôznych prekážok, zvodov a pokušení. Nejedno dieťa
už vytklo s bolesťou svojim rodičom: Vy ste na vine, že som sa dostal na zlú
cestu, lebo vy sami ste nebrali Ježiša vážne a neviedli ste ma k Nemu.
Konfirmáciou sa začína skutočný boj s hriechom, diablom a vlastným telom.
Nevytrvali ísť za Pánom Ježišom. Prišli pokušenia, zvody a ony podľahli. Pekne
začali, ale zle skončili. Radšej zomreli, akoby mali Krista zradiť a zaprieť.
Preto Pán Ježiš vkladá do vás nádej. Nesklamte Ho. Cesta za Pánom Ježišom je
ťažká. Vyžaduje mnoho trpezlivosti, pokánia, sebazapierania a vernosti. Vytrváte
všetci? Pamätajte na Ježišove slová: Kto vytrvá do konca, bude spasený. Amen.
Svetové ríše, silné krajiny, politické systémy vznikajú a zanikajú, nič netrvá
večne. Pán Boh je ten istý včera, dnes i naveky. Milí konfirmandi, dnes sa
stanete dospelými členmi nášho cirkevného zboru. Zapojte sa aktívne do zborového
života, príjmite pozvanie mládeže, navštevujte tento chrám, prichádzajte k
Večeri Pánovej. Nech ich srdce stále viac a viac poznáva hodnotu tej blaženosti,
ktorú nám pripravil Tvoj jednorodený Syn. Zasadalo zborové presbyterstvo V
nedeľu 18. apríla sa konalo zasadnutie zborového presbyterstva. Zasadanie
otvoril a viedol predsedajúci zborový farár brat Bakalár. Ďalšie zasadnutie
zborového presbyterstva sa konalo dňa 16. 5. 2004. Zasadanie otvoril a viedol
predsedajúci zborový farár brat Bakalár. Seniorálny konvent Bratovi farárovi
prajeme v tejto funkcii múdrosť, vytrvalosť a Božie vedenie. Hospodársky výbor
Ing. Vladimír Ferenc Je to silná veta. Len spomedzi študentov náročnej školy
vzídu študenti, ktorí sa dokážu presadiť v silnej konkurencii. Svedčia o tom
výsledky viacerých súťaží. O tom, že si v nich počínajú veľmi dobre, svedčia
niektoré úspechy. Síce sme nevyhrali, ale verím, že aj to príde. Cieľom
Diskusného klubu je budovanie občianskej spoločnosti na kresťanskom morálnom
základe. Potrebujeme ľudí, ktorí budú ochotní počúvať svojho partnera, budú
dostatočne vzdelaní na to, aby dokázali zaujať jasné stanovisko k mnohým
problémom súčasnosti. Už tretíkrát sme sa mohli stretnúť na neformálnej úrovni a
prebrať pálčivé problémy, s ktorými sa stretávame na chodbách našej školy. Dr.
Hanesová nastolila niekoľko veľmi aktuálnych problémov, s ktorými sa borí
nejedna cirkevná škola na Slovensku. Aké je však jeho miesto v dnešnej
kresťanskej obci? Nové, moderné pedagogické postupy v mnohých oblastiach
zlyhávajú. Marián Damankoš, učiteľ EKG V dňoch 18. a 19. 4. 2004 bol hosťom
nášho cirkevného zboru prof. Harald Binder zo Švajčiarska. Typickým znakom našej
planéty je existencia rôznych foriem života. Ako vznikol život na našej planéte?
Súčasné ľudské poznanie je na veľmi vysokej úrovni, stojí na prahu klonovania
nového života. Napriek týmto úžasným poznatkom vedy a techniky neexistuje zatiaľ
žiadna definícia, čo je to život. Na tejto biblickej platforme stojí dnes mnoho
významných svetových vedcov. Biblia nie je v rozpore s vedeckými objavmi. Prof.
H. Bindera už niekoľko rokov oslovuje biblický príbeh o vzkriesení Lazára.
Odborným prekladom z nemeckého jazyka nám poslúžil Mikuláš Lipták. Ako
prírodovedci sme to stále málo schopní definovať. Biblia nám na to odpovedá. Cez
Bibliu sa ako červená niť tiahne hodnota človeka. Stvoriteľ chcel, stvoril a
riadi svoje stvorenie. Mgr. Miroslav Čurlík, Ing. Vladimír Ferenc Súčasná
spoločnosť je marketingovou spoločnosťou. Marketing je súborom disciplín, ktoré
sa zaoberajú trhom a v trhovej ekonomike človek má cenu, ktorá sa vyjadruje len
peniazmi. V trhovej ekonomike je všetko na predaj. Trh určuje našu cenu. To je
prvá brutalita marketingu. Druhá brutalita marketingu je menej zjavná. Marketing
deformuje naše vnímanie a chápanie pravdy. Miesto pravdy ponúka nejasné, ale
presvedčivé prísľuby. Vyrába umelé potreby, ktoré nás aktivujú, vyprázdňujú,
ničia a zotročujú. Najdôležitejšie informácie v marketingovej spoločnosti sú
napísané na okraji a malými písmenami. Všimnime si audiotextové reklamy. Reklama
nás každý deň bombarduje rôznymi výzvami, sľubuje bohatstvo, zdravie a úspech.
Do nášho podvedomia pomaly a nenápadne ukladá hrdzu, ktorá ukradomky rozožiera
našu psychiku. To je tretia brutalita marketingu. Vyvoláva pokušenie. Ponúka nám
niečo, čo nepotrebujeme. Satan Krista na púšti pokúšal troma pokušeniami.
Hmotným blahobytom (chlebom), mocou a pýchou. PhDr. Ján Juhás Cestujem do
večnosti k Pánu Ježišovi Kristovi. Našla som svojho osobného Spasiteľa, Ježiša
Krista vo svetle Ježišovho evanjelia, v ňom som poznala posolstvo pokoja, lásky,
radosti a šťastia. Dôverujem tomu zasľúbeniu, ktoré som prijala vierou. Koľko je
takých cestovateľov, Pane? To vie Boh sám, človek je na ceste do večnosti alebo
do zahynutia. Ako ho nájdem? Vyznajme Bohu svoje hriechy, potom nám Boh daruje
tento pokoj skrze vieru v Ježiša Krista. Dobrý Bože, osloboď nás od pyšného
presvedčenia, že sme skúsení a múdri. Osloboď nás od domýšľavosti, že sme
nenahraditeľní. Pane Ježiši Kriste, si našou jedinou nádejou večného života.
Mária Jenčová V živote každého človeka sú okamihy a udalosti, ktoré majú
zvláštnu moc. „Čas, v ktorom žijem, viem, že je Tvojím darom. Keď sedím pri
stole aj keď som pred oltárom. Tieto slová básne sú melódiou toho, čo sme cítili
v srdciach. V krátkom čase v rokoch 1989 – 1990 bol členom Generálneho
presbyterstva. Úprimne sa snažil budovať tento náš zbor a nezištne slúžil a
slúži ECAV. Ďakujem aj jeho manželke za pochopenie, oporu a príklad ich rodiny.
Mgr. Ján Bakalár, zb. farár Program služieb Božích do konca školského roka
Detský biblický tábor pripravujeme v prekrásnom prostredí Žiarskej doliny v
dňoch 31. 7. až 7. 8. 2004 Výlet konfirmandov I. ročníka na Kráľovu hoľu 19. 6.
2004 Prihláste sa do 13. 6. 2004 Redakčný kruh: J. Bakalár, V. Ferenc, K.
Furdík, V. Furdíková, J. Plačko, Ľ. Liptáková. Najbližšie číslo časopisu Patmos
pripravíme ku koncu školského roku. Prosíme o Vaše príspevky a finančnú podporu.
Α Ω PATMOS č. 2 / 2004 Α Ω Musíme uznať, že rok 2004 bude významný pre 10
európskych štátov. Neuspokojme sa s tým, že sme poslali svojím blízkym
veľkonočný pozdrav, ale ukážme im ako vyzerá život v nádeji vzkriesenia a
víťazstva v Kristu. Modlime sa a pomáhajme im na ich ceste, aby sa aj ich srdce
zapálilo víťazstvom lásky, pravdy, nádeje a života. Nebojme sa klásť otázky,
pýtať sa a odpovede hľadať v Písme. Nemôžeme sa skrývať za masu ani za tradíciu
cirkvi, keď nás Kristus oslovuje na ceste nášho života. On – Kristus je novou
možnosťou orientácie, cestou znovuzrodenia, novej nádeje a lásky, ktorá hľadá
tých, ktorí sú na ceste rezignácie, ubití ľudským egoizmom a hriechom. Všetka
moc, všetky zbrane, ktoré Ho chceli zlikvidovať, sú nanič. Veď nás Duchom Svätým
a pomáhaj nám prekonávať všetko, čo v EÚ a našom svete bude slúžiť smrti a
zániku. Spev kohúta máva aj vo všednom, obyčajnom živote dvojaký význam.
Oznamuje východ slnka a prebúdza zo spánku.. Podobný význam mal aj spev kohúta v
čase začiatku Ježišovho utrpenia. Zo strachu o seba, pre svoju povýšenú
zbabelosť zaprel svojho Majstra a Pána. Práve preto mal spev kohúta aj druhý
význam. Každý hrob na cintoríne potvrdzuje istotu našej smrti a Božieho súdu.
Keď sa Peter raz topil na mori, Ježiš mu podal ruku a zachránil ho. Videl svoj
pád v celej hĺbke, pocítil svoj hriech v celej jeho veľkosti. Vyšiel a žalostne
zaplakal. Pravdy o sebe. Peter vyšiel z hriešnej spoločnosti. Nevieme, kde v tú
noc odišiel. Do základnej školy chodil v Kukovej, kde ukončil štyri triedy. Za
Slovenského štátu v roku 1941 konal vojenskú službu – šesť týždňov. V roku 1977
kvôli zdravotným ťažkostiam odchádza do dôchodku po náročnej a požehnanej práci
na vinici Pánovej. Vo svojej pokore ďakuje za požehnané dni služby a pestrý
život v rodine i v cirkvi. Pozdravujeme Vás slovami Žalmu 73, 28: V Hospodinu,
Pánovi mám svoje útočište... „ Ján Bakalár, zborový farár Anjelovi cirkevného
zboru v Prešove napíš: Viem o vašej veľkej finančnej štedrosti. musí byť
dôsledne uplatňované Vo filiálke Petrovany sme mali koncom minulého roka dva
milé zážitky. Nešporné služby Božie sa u nás konajú pravidelne každú prvú nedeľu
v mesiaci v modlitebni. V novembrovú nedeľu sme sa zišli prvýkrát v hale
miestneho ústavu. Všetky formality vytrvalo vybavila naša kurátorka Justína
Petrová, ktorá v tomto smere nepozná prekážky. Zjavne potešení novou udalosťou
pozorne načúvali. A bolo čo vidieť aj počúvať. Brat kantor pre vážne osobné
dôvody nemohol prísť, preto brat farár sprevádzal nábožný spev na gitare spolu s
mládežníkmi, ktorí poslúžili programom a vystúpili aj s osobným vyznaním.
Prežívali sme požehnané chvíle. V decembri boli služby Božie v ústave s
prisluhovaním sviatosti Večere Pánovej. Zúčastnili sa jej aj chovanci ústavu.
Asistovali im naše sestry, ktoré v zariadení pracujú. Nechýbali vrúcne kontakty,
dlhé lúčenie a pozvanie na ďalšie stretnutie. Za to, že sme mohli deti a
chovancov obdarovať, ďakujeme Zuzke Reiszovej, Milke Čopovej a Jankovi
Pagurkovi. Toto spoločenstvo nám poskytlo hlboké zážitky, mnoho podnetov na
zamyslenie, mnoho motivácie k modlitbám a pocit Božej prítomnosti. Lýdia
Sabolová Hlavným motívom výletu bola rozprávka. Deti boli v kostole veľmi
tichučko a správali sa vzorne. Myslím, že o sebe urobili veľmi pekný obraz, že
aj Rómovia a deti z detského domova sa vedia správať na úrovni. Jeden z
najkrajších zážitkov bol neplánovaný, no o to milší. Bol ním koncert kresťanskej
country skupiny z Batizoviec a okolia. Spevák skupiny sa s deťmi rozprával a
pýtal sa ich na to, čo si myslia o Bohu. Rozpovedal im o svojej ceste k Pánovi i
svojom živote s Ním. Počas výletu bolo ponechané dosť času na voľno a osobné
rozhovory. Mnohí z nás s nimi nadviazali hlboké priateľstvá, spoznali sme ich
krehučké duše prahnúce po láske, priateľstve a uznaní. Všetky deti boli
rozdelené do 3 skupiniek. Tak sa učili variť, robiť jednoduché kuchynské práce
ako umývanie riadu, škrabanie zemiakov, krájanie chleba. Ani tieto základné
zručnosti neovláda každé dieťa! Deti sú v prevažnej miere rímokatolíci. Väčšina
detí je rómskeho pôvodu. Celkové dojmy z výletu? Jeden postreh za všetky. Za
finančnú podporu sa chcem poďakovať Ekumenickej rade cirkví, nášmu drahému zboru
a „staršej“ mládeži ECAV v Prešove, modlitebnému spoločenstvu, kamarátom z
tréningu Rovesník a jednotlivcom. Ďakujeme vám, bratia a sestry, za vaše
modlitby, pomoc s potravinami, za vaše rady a inú praktickú pomoc! Jana
Bodnárová Dňa 15. 2. 2004 sa v našom cirkevnom zbore konal výročný zborový
konvent. Poďakovanie na záver konventu: Ďakujte Hospodinu, lebo je dobrý, lebo
naveky trvá jeho milosť. Brat a sestra! Mysli na to, že možno tvoje deti dobre v
škole prospievajú. Pomysli na slobodu, ktorou ťa Boh obdaril, na možnosti, ktoré
sa vďaka tomu pred tebou otvorili. Nerúhajme sa Bohu a nereptajme na všetko a
všetkých. Ani Izraelci neboli na púšti naveky. Aj oni mali pred sebou lepšiu a
krajšiu budúcnosť a máme ju aj my. Chcem poďakovať aj sestrám, ktoré sa
podieľajú na upratovaní nášho chrámu. Napokon ďakujem za vaše modlitby za zbor i
nás duchovných pastierov. Ondrej Koč, zborový farár Veľká noc 2004 a dejinné
udalosti pre živú nádej...“ 1. My vtedy vraciame sa domov Slnko vychádza i
zapadá My krájame vlastný chlieb Hoci sme to nechceli! Druhá polovica je ešte v
nás. On aj nás prevedie cez križovatky Ďakujeme Ti za všetko dobré i ťažké,
radostné i smutné, povzbudzujúce i skľučujúce, čo s Tvojou pomocou zvládli a
prijali vo svojom živote. Zmiluj sa nad nimi a veď a ochraňuj ich aj v ďalšie
dni života. Do Tvojej milosti ich porúčame. Redakčný kruh: J. Bakalár, V.
Ferenc, K. Furdík, V. Furdíková, J. Plačko, Ľ. Liptáková. Tlač STEVEPRESS Š.
HARČAR. Α Ω Pred Slovenskou republikou sú historické chvíle. Náš program je
plánom, aby Slovensko využilo svoju veľkú príležitosť a zaujalo v európskom
spoločenstve dôstojné, rešpektované a zodpovedné postavenie. Vláda si uvedomuje
obsah svojho mandátu od voličov. PROGRAM VLÁDY DEMOKRATICKÝ ŠTÁT Slovenská
republika prekonala obdobie spochybňovania demokratických inštitúcií a
ohrozovania demokratických slobôd. Septembrové voľby potvrdili pevnosť
demokratických základov Slovenskej republiky. Vláda sa zaväzuje naďalej
garantovať občianske slobody a všestranný rozvoj ľudských práv. Vláda uskutoční
revíziu úradov, pripraví zmeny v pracovno - právnej legislatíve a uskutoční
reorganizáciu štátnej správy. Bude pokračovať v napĺňaní národného programu,
prijme nové opatrenia v legislatívnej, inštitucionálnej aj organizačnej oblasti.
Vláda dopracuje a predloží návrh zákona o voľbách do Európskeho parlamentu tak,
aby Slovenská republika bola pripravená voliť poslancov do tohto orgánu v prvom
polroku 2004. Vláda sa zaväzuje v praxi realizovať už schválenú dikciu Európskej
charty regionálnych alebo menšinových jazykov. Vláda pripraví návrh zákona o
menšinách, vrátane financovania menšinových kultúr. V tejto súvislosti počíta s
efektívnou podporou cirkví. Vláda bude i naďalej venovať sústredenú pozornosť
podpore efektívnych programov boja proti drogám. EKONOMICKÁ POLITIKA
Makroekonomika a verejné financie Prirodzeným krokom v napĺňaní integračných
ambícií Slovenska je vstup krajiny do Európskej menovej únie. Zodpovedná
makroekonomická politika sa bude opierať o pokračovanie vyváženej spolupráce
medzi vládou a NBS. Reforma verejných financií Jednou z najvýznamnejších úloh
vlády bude reforma verejných financií. Vláda pripraví komplexnú analýzu
zadlženosti verejného sektora. Cieľom fiškálnej politiky vlády bude zníženie
podielu verejného dlhu na hrubom domácom produkte počas volebného obdobia. Vláda
bude realizovať opatrenia zamerané na zvýšenie efektívnosti využívania verejných
zdrojov. Politika zameraná na zníženie deficitnosti verejných financií vytvorí
spolu s reformami v najvýznamnejších výdavkových rezortoch priestor na zníženie
odvodov a priamych daní. Vláda bude pokračovať v znižovaní miery prerozdeľovania
prostredníctvom verejných financií. Vláda bude analyzovať možnosti zavedenia
rovnej dane. Základným prvkom reformy verejných financií bude zavedenie tvrdého
rozpočtového obmedzenia v celom okruhu verejných financií. Výsledkom bude, že v
nijakej oblasti sa nespotrebuje viac zdrojov, ako na ňu bude vyčlenených v
rozpočtoch, ktoré schváli NR SR, resp. jednotlivé samosprávne orgány. Vláda bude
hľadať spôsoby legislatívnej úpravy, aby v Národnej rade SR neboli prijímané
zákony s nekrytými rozpočtovými dôsledkami. Vláda bude pri riadení verejných
financií postupne posilňovať význam strednodobého rozpočtového výhľadu. Rozpočet
celého okruhu verejných financií bude zostavovaný v metodike Európskej únie.
Vláda vytvorí legislatívne, administratívne a kontrolné mechanizmy pre efektívne
čerpanie zdrojov z fondov EÚ. Tie budú súčasťou rozpočtu verejných financií SR.
Zákon prispeje k stabilizácii príjmov územnej samosprávy. Vláda SR predloží nový
zákon o rozpočtových pravidlách a pravidlách rozpočtového hospodárenia územnej
samosprávy. Zákon sprehľadní pravidlá pre plnenie úloh prenesených zo štátnej
správy na územnú samosprávu a doplní sústavu zákonov týkajúcich sa územnej
samosprávy. S cieľom zefektívnenia správy rozpočtových prostriedkov a správy
finančných prostriedkov štátu vláda uskutoční kroky na urýchlené dobudovanie
systému štátnej pokladnice. Súčasťou reformy verejných financií bude aj zásadné
sprísnenie poskytovania štátnych záruk. Vláda bude využívať štátne záruky iba v
nevyhnutných prípadoch na prefinancovanie splatných úverov so štátnymi zárukami,
ak to umožní zákon o štátnej pomoci a ak hrozí realizácia záruk z prostriedkov
verejných financií. Vláda vytvorí systémové legislatívne a inštitucionálne
predpoklady pre riešenie medzipodnikovej zadlženosti a s ňou súvisiacich
pohľadávok štátu a verejných inštitúcií. Vláda pripraví stratégiu riadenia
štátneho dlhu, ktorej realizáciou príde k zníženiu nákladov štátneho rozpočtu.
Dane a odvody Vláda bude presadzovať zvýšenie efektívnosti výberu daní a
odvodov. Prísny, spravodlivý a efektívny výber daní a odvodov bude jedným zo
základných predpokladov znižovania ich sadzieb. Vláda pripraví legislatívne
opatrenia, ktoré zjednodušia sankčný systém v daňovej oblasti. Daňové zaťaženie
sa bude presúvať z priamych daní na dane nepriame. Vláda zjednotí sadzby DPH
pred vstupom do EÚ. Finančný trh Podpora podnikania a konkurencieschopnosti
ekonomiky Vláda bude podporovať podnikanie a zlepšovať podnikateľské prostredie.
Vláda sprehľadní pravidlá dotačnej politiky a zároveň dokončí realizáciu
schválenej licenčnej politiky. Vláda prehodnotí doterajší spôsob podpory malého
a stredného podnikania s akcentom na územnú samosprávu a prihraničnú spoluprácu.
Vláda zabezpečí zavedenie elektronického podpisu. Vytvorí podmienky pre
elektronický obchod a bude posilňovať dôveru verejnosti k elektronickému
obchodovaniu. Príprava na členstvo v EÚ Vláda pripraví program zameraný na
ekonomický rozvoj, v rámci tohto programu vypracuje podprogramy pre jednotlivé
sektory. Vláda zlepší súčasný stav nedostatočnej ochrany slovenského
spotrebiteľa a výrobkov vyrábaných na území SR. U dovážaných produktov zabezpečí
elimináciu tých, ktoré nespĺňajú kritériá kvality a ktoré neprešli colným a
daňovým vysporiadaním. Vláda pripraví a realizuje systém ochrany slovenského
spotrebiteľa a prostredníctvom legislatívy ho prispôsobí stavu, ktorý bude
zodpovedať legislatíve EÚ. Boj proti hospodárskej korupcii Vláda prijme
opatrenia na minimalizáciu možnosti vzniku korupcie a dopracuje systém kontroly
zameraný na kontrolu použitia verejných prostriedkov, vrátane prostriedkov
plynúcich z EÚ. Vláda prijme opatrenia, ktoré zabránia možnosti subjektívneho
rozhodovania štátneho zamestnanca vo všetkých oblastiach podnikania. Vláda
uplatní rovnaký postup pri priznávaní štátnej pomoci a zriadi register
prijímateľov štátnej pomoci a register prijímateľov iných investičných stimulov.
Sieťové odvetvia Vláda urýchli liberalizáciu trhu a vytvorí konkurenčné
prostredie v energetike. Zváži motivačné pravidlá pre využívanie domácich
primárnych energetických zdrojov, vrátane využívania obnoviteľných zdrojov
energie. Správa a privatizácia národného majetku Doprava, pošta, telekomunikácie
a rozvoj informačnej spoločnosti Informačná spoločnosť Vláda si uvedomuje výzvy
informačného veku. Vláda zabezpečí harmonizáciu a štandardizáciu informačných
technológií a dátových štruktúr s cieľom vytvorenia podmienok pre prepojenie
informačných systémov dopravy, pôšt a telekomunikácií s EÚ Vláda pripraví
podmienky pre sústredenie kompetencií v oblasti regulácie a koordinácie
elektronickej komunikácie a rozvoja informačnej spoločnosti z rôznych orgánov na
jeden regulačný orgán. Vláda bude klásť dôraz na racionalizáciu nákladov
spojených s realizáciou výkonov vo verejnom záujme v železničnej osobnej doprave
a verejnej autobusovej doprave. Vláda bude požadovať zvýšenie finančnej
disciplíny a tvrdé rozpočtové obmedzenie. Vláda bude pokračovať v transformácii
železníc. V oblasti prepravných povolení v cestnej doprave sa realizuje nový
transparentný systém založený na princípe nárokovosti pri splnení požadovaných
kritérií a podmienok Vláda je pritom presvedčená o nevyhnutnosti zavádzať do
rezortu pôdohospodárstva, pri rešpektovaní niektorých špecifík, trhové podmienky
a slobodnú konkurenciu. Pri rešpektovaní špecifík poľnohospodárskej výroby vláda
bude podporovať rozvoj voľného trhu s agropotravinovými výrobkami a slobodnú
konkurenciu v poľnohospodárskom podnikaní. Podporíme urýchlenie legislatívneho,
inštitucionálneho a administratívneho dobudovania štruktúr potrebných na výkon
Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Vláda zabezpečí kontinuálne transponovanie
legislatívy EÚ pre bezpečnosť potravín a legislatívy politiky kvality a
implementácie na podmienky potravinového dozoru v celom reťazci výroby potravín.
Zefektívnime kontrolu a elimináciu stále rozšíreného zneužívania štátnej pomoci.
Vláda zásadnejšie prehodnotí doteraz platný dotačný systém podľa kritérií EÚ.
Podporíme intenzívnu ekonomickú poľnohospodársku výrobu. Uplatní transparentný
postup pri schvaľovaní podpôr. Sprístupnením informácií o poskytnutých dotáciách
výrazne obmedzí priestor pre korupciu a klientelizmus v podpornej politike
štátu. Využívanie a vlastníctvo pôdy Vláda podporí doriešenie vlastníckych
vzťahov k pôde a rozvoj trhu s pôdou. Štát tú časť pôdy, ktorá nebude potrebná
ma výstavbu objektov a infraštruktúry celospoločenského významu, prevedie do
vlastníctva obce. Vláda urýchli a finančne posilní zákonom regulovaný proces
vysporiadania vlastníctva pôdy a pripraví komasáciu a proces definitívneho
doriešenia vydávania náhradných pozemkov. Vláda bude podporovať programy v
horších pôdnych a klimatických podmienkach a orientovať sa na mimoprodukčné
funkcie poľnohospodárstva a agroturistiky. Vláda bude podporovať politiku
multifunkčného poľnohospodárstva a jeho krajinotvorné, enviromentálne a kultúrne
funkcie, podporovať rozvoj vidieckej infraštruktúry a vidieckeho turizmu. V
súlade s európskym trendom budeme podporovať rozširovanie výmery ekologického
poľnohospodárstva a výroby biopotravín. Vláda zruší poplatky za vyňatie pôdy z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Lesné a vodné hospodárstvo Vláda vypracuje a
realizuje projekt transformácie štátnych podnikov lesného hospodárstva v
pôsobnosti Ministerstva pôdohospodárstva SR na štátnu akciovú spoločnosť
založenú podľa osobitného zákona. V oblasti vodného hospodárstva bude vláda
legislatívnymi a organizačnými opatreniami zabezpečovať racionalizáciu a
efektívnosť pôdohospodárskych činností. V oblasti vodovodov a kanalizácií sa
vytvoria podmienky pre podporu rozvojových aktivít v regiónoch s nedostatkom
prirodzených zdrojov pitnej vody. Regionálny rozvoj a bývanie Trendy
regionálneho rozvoja vo vyspelých štátoch sú založené na využití vnútorných
zdrojov regiónu. Vláda bude nasledovať tieto trendy. Regionálny rozvoj Vláda
prijme strednodobý komplexný programový dokument rozvoja regiónov, zabezpečí
prípravu, prerokovanie a schválenie plánovacích a programových dokumentov v
oblasti regionálnej politiky s dôrazom na zlepšenie ekonomickej a sociálnej
súdržnosti a prehĺbi uplatňovanie princípu partnerstva. Vláda upraví rámcové
podmienky regionálneho rozvoja decentralizáciou verejných financií a zavedie
nový, efektívnejší systém finančného vyrovnávania sociálno - ekonomických
rozdielov vyšších územných celkov. Návrh systému finančného vyrovnávania bude
zohľadňovať princíp solidarity a motivácie. Vláda zvýši administratívnu kapacitu
v oblasti regionálnej politiky. Finančne podporí rozvoj ľudských zdrojov a
inštitucionálnej infraštruktúry regiónov, slúžiacej na realizáciu komplexnej
regionálnej politiky. Vláda v spolupráci s predstaviteľmi územnej samosprávy
vytvorí transparentný inštitucionálny a finančný návrh na kofinancovanie
regionálneho rozvoja z prostriedkov štátneho rozpočtu a z fondov EÚ. Súčasťou
návrhu bude aj kontrolný a monitorovací mechanizmus efektívneho využívania
nástrojov podpory regionálneho rozvoja. Vláda bude klásť dôraz na prehľadnosť,
výkonnosť, spoľahlivosť a efektívnosť monitorovacieho a hodnotiaceho systému.
Vláda zvýši mieru informovania verejnosti v oblasti regionálnej politiky. Bytová
politika Decentralizáciou kompetencií sa presunula podstatná časť zodpovednosti
za rozvoj bývania na obce. Bytová politika a príprava územia pre rozvoj bývania
je prioritne úlohou obcí a miest. Vláda bude naďalej podporovať rozvoj bývania
vytváraním legislatívnych, inštitucionálnych a finančných podmienok. Ďalšou
decentralizáciou verejných financií vláda vytvorí na úrovni obcí lepšie
podmienky pre napĺňanie miestnej bytovej politiky. Vláda podporí dosiahnutie
kritérií európskej úrovne stavania, kvalifikácie firiem, úspor energie a
energetickej certifikácie budov. Životné prostredie Zároveň zabezpečí včasné a
úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto
stavu. Vytvorí legislatívne podmienky pre pristúpenie SR k Dohovoru EHK OSN o
prístupe k informáciám. Inštitucionálne zabezpečenie Integrovaná územná ochrana
Najväčším bohatstvom SR je jej biologická a krajinná diverzita. Vláda bude
podporovať aj zriadenie cezhraničných chránených území. Nová Koncepcia ochrany
prírody a krajiny bude obsahovať racionálny systém manažmentu chránených území,
prehodnotí ich cieľový stav a navrhne opatrenia a programy starostlivosti tak,
aby chránené územia slúžili aj verejnosti. Druhová a územná ochrana sa musí
výraznejšie presadiť aj mimo osobitne chránených území. Ochrana zložiek
životného prostredia Vybudovanie environmentálnej infraštruktúry je nevyhnutnou
podmienkou pre vstup do EÚ. Základným východiskom pre elimináciu
environmentálnych rizík je kontrola chemickej, biologickej a jadrovej
bezpečnosti. Vláda bude podporovať vývoj a šírenie výrobkov i služieb šetriacich
životné prostredie a v rámci legitímnych trhových nástrojov hľadať možnosti
podpory malým a stredným podnikateľom zvyšovať investície do „čistej“ výroby a
environmentálnych podnikateľských aktivít. SOCIÁLNA OBLASŤ Sociálna politika
Vláda bude pri všetkých reformách venovať osobitnú pozornosť tomu, do akej miery
navrhované zmeny prispievajú k zníženiu nezamestnanosti a finančnej náročnosti
pre daňovníkov a k posilňovaniu motivácie hľadať prácu. Cieľom reforiem v
sociálnom systéme je zníženie jeho zneužívania, odstraňovanie byrokracie a
potláčanie korupcie. Prioritami vlády v sociálnej oblasti je zníženie
nezamestnanosti a zvýšenie efektívnosti sociálneho systému. Náklady na sociálnu
solidaritu budú hradené z jasne pomenovaných zdrojov. Dôchodková reforma Cieľom
reformy je zastaviť demograficky podmienené zvyšovanie vnútorného dlhu priebežne
financovaného dôchodkového systému a zvýšiť zaangažovanosť občanov na svojej
životnej úrovni v dôchodkovom veku. Vláda pripraví legislatívne a finančné
predpoklady pre vznik povinného kapitalizačného piliera dôchodkového systému.
Sporenie prostredníctvom individuálnych účtov vytvorí priestor, aby v budúcnosti
o čase svojho odchodu do dôchodku mohol rozhodovať sám občan. Správu aktív bude
v tomto systéme zabezpečovať súkromný sektor, výber správcu bude v plnej
kompetencii občana. Sociálne zabezpečenie Vláda prehodnotí platné znenie zákona
o sociálnom poistení ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti. Navrhneme zmeny,
ktoré sú nevyhnutné pre vybudovanie moderného sociálneho systému. Naším zámerom
je odstrániť najmä deformácie, ktoré zakladajú neopodstatnené nerovnosti medzi
občanmi alebo zavádzajú do sociálneho systému cudzorodé prvky, akým je napríklad
nesystémové včlenenie kúpeľnej starostlivosti do sociálneho poistenia. V oblasti
nemocenského poistenia prijme vláda opatrenia zamedzujúce zneužívaniu systému.
Cieľom reformy poistenia v nezamestnanosti bude posilnenie princípu zásluhovosti
(poistného princípu) a princípu osobnej zodpovednosti občana za vlastnú pracovnú
a sociálnu situáciu. V oblasti aktívnej politiky trhu práce bude vláda
presadzovať princíp návratnosti a projektového financovania. Vláda považuje
pružný trh práce schopný reagovať na hospodársky vývoj za nevyhnutnú podmienku
znižovania nezamestnanosti. Zmeny budú navrhnuté v súlade s európskou
legislatívou tak, aby tieto zákony neboli prekážkou zvyšovania zamestnanosti a
ekonomického rastu a zvýšili flexibilitu trhu práce. Vláda navrhne prijatie
nového zákona o rodine. Zároveň navrhne zákonné riešenie ochrany práv detí.
Vláda v každom prípade prijme kroky na zvýšenie motivácie rodičov a ich detí
študovať, respektíve skutočne plniť povinnú školskú dochádzku. Sociálne služby
Vláda zabezpečí implementáciu koncepcie integrácie zdravotne postihnutých do
života, aby mohli pracovať a plnohodnotne sa zúčastňovať na živote spoločnosti.
Zavedieme stanovenie základných štandardov na financovanie a kvalitu sociálnych
služieb, systém udeľovania licencií a kontroly, zrovnoprávnenie pre všetky
inštitúcie poskytujúce sociálne služby. Decentralizačné opatrenia budú vecne aj
časovo nadväzovať na fiškálnu decentralizáciu. Vláda považuje štíhlejší,
funkčnejší a menej náročný verejný sektor za nevyhnutnú podmienku úspešnej
správy vecí verejných. Vzhľadom na dôležitosť kvality verejných zamestnancov a
význam osobných nákladov vláda bude pokračovať v reforme verejnej a štátnej
služby. v prioritných oblastiach verejného záujmu musí byť verejný sektor
schopný konkurovať súkromnému sektoru pri získavaní a udržaní kvalitných
ľudských zdrojov Prijatie novely zákona o štátnej službe umožní okrem iného
zamestnanie špičkových odborníkov v ústredných štátnych orgánoch za adekvátneho
mzdového ohodnotenia a odstráni nepružnosť zamestnávania v štátnej službe. Vláda
si uvedomuje, že súčasťou problémov v rezorte zdravotníctva a dôvodom
nespokojnosti obyvateľstva je vysoká miera korupcie. Zdravotná starostlivosť a
zdravotné poistenie Vláda pripraví legislatívne riešenia základných
zdravotníckych zákonov. Na jeho základe sa bude financovať tzv. solidárny balík,
ktorého súčasťou bude aj financovanie siete rýchlej zdravotnej pomoci. Na jeho
základe sa bude financovať zdravotná starostlivosť nad rámec tzv. solidárneho
balíka. Vláda sa zároveň zaväzuje presadiť v zdravotníctve tvrdé rozpočtové
obmedzenie tak, aby od roku 2004 nedochádzalo k tvorbe nového dlhu. Ďalšie
inštitucionálne a legislatívne reformy Vláda bude presadzovať zrušenie systému
maximálnych cien a zmenu kategorizácie úhrady liekov tak, aby obsahom
solidárneho balíka bola v každej anatomicko - terapeutickej skupine aspoň jedna
účinná látka. Vláda pripraví transformáciu štátnych zdravotných ústavov na
inštitúcie verejného zdravotníctva so zvýraznením opatrení zameraných na
zníženie, resp. vylúčenie rizika poškodenia zdravia. Vláda pripraví nový zákon o
prírodných liečivých zdrojoch, o prírodných liečebných kúpeľoch a o prírodných
minerálnych vodách. Vláda zabezpečí novelu Zákonníka práce a zákona o verejnej
službe tak, aby umožnila individuálnu diferenciáciu miezd a mobilitu
zamestnancov v zdravotníckych zariadeniach. Vláda pripraví legislatívny rámec
inštitucionálneho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov prostredníctvom rezortu
školstva s možnosťou postgraduálnej prípravy pracovníkov v zdravotníctve v
školách a inštitúciách, ktoré získajú akreditáciu pre príslušný typ vzdelávania.
Vláda predloží zákon o zdravotníckych povolaniach a zariadeniach definujúci
úlohy poskytovateľov a zdravotníckych pracovníkov. Výchova a vzdelávanie
Vzdelanie sa stáva kľúčom k životnému úspechu, najlepšou investíciou do
budúcnosti, účinnou prevenciou pred nezamestnanosťou, zločinnosťou, drogami.
Kľúčové miesto vo vzdelávaní zastáva škola. Škola sa musí stať v regióne
kultúrnym, športovým a spoločenským centrom obecnej komunity. Podporením
priestupnosti školského systému v oblasti prechodu žiakov na vyšší stupeň školy
bez prijímacích skúšok, vláda minimalizuje podmienky na korupciu v školstve. V
súlade s medzinárodnými trendmi pripraví novú koncepciu celoživotného
vzdelávania. Regionálne školstvo Legislatívnym základom bude vládou vypracovaný
návrh moderného zákona o výchove a vzdelávaní. Podporí v rámci krajín EÚ
kompatibilnosť v oblasti vzájomného uznávania dokladov o dosiahnutí určitého
stupňa vzdelania. Zavedie štátnu maturitnú skúšku na stredných školách. Súčasne
podporí profesionalizáciu štátnej školskej inšpekcie. Vláda bude zvyšovať
prostriedky na vzdelávanie, aby sa postupne priblížili priemernej hodnote
podielu z HDP v krajinách EÚ. V osobnosti a profesionalite učiteľa vidí vláda
kľúčový prvok rozvoja školského systému. Vysoké školstvo Vláda podporí rozvoj
základného a aplikovaného výskumu na vysokých školách ako nevyhnutnej podmienky
na poskytovanie kvalitného vysokoškolského vzdelávania a na zabezpečenie
dlhodobo udržateľného rozvoja spoločnosti. Na preklenutie rozdielov vo
vzdelanostnej úrovni a štruktúre sa vláda zaväzuje v prvom roku volebného
obdobia k vytvoreniu univerzity pre vysokoškolskú prípravu občanov maďarskej
národnosti. Veda a technika Mládež a šport Vláda bude podporovať organizovanie
významných športových podujatí v SR. Právo na prístup ku kultúrnym hodnotám je
jedným z dôležitých práv všetkých občanov. Vláda zdokonalí transparentný systém
financovania cirkví a náboženských spoločností. Ekonomické a inštitucionálne
nástroje Ochrana kultúrneho dedičstva a duševného vlastníctva Vláda bude
zabezpečovať realizáciu Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva. Mediálna
politika Vláda pripraví nový mediálny zákon. Navrhne systém transparentného
financovania mediálneho prostredia. Vláda vytvorí legislatívne a ekonomické
podmienky pre ochranu a sprístupnenie audiovizuálneho dedičstva v súlade s
príslušnými medzinárodnými dohovormi. Vláda pripraví koncepciu legislatívnych
opatrení a ekonomickú stratégiu pre digitalizáciu televízneho a rozhlasového
vysielania. Propagácia slovenskej kultúry v zahraničí 4. BEZPEČNÝ A EFEKTÍVNY
ŠTÁT A. Vláda považuje za jednu zo svojich priorít dôslednú reformu súdnictva,
posilňovanie vymožiteľnosť práva a zásadnú zmenu v trestnej politike štátu. Po
analýze a vyhodnotení doterajších skúseností s pilotnými prevádzkami vláda
vytvorí podmienky na jeho rozšírenie na všetky súdy. Vláda prehodnotí systém
výkonu správy súdov, ktorý príliš zaťažuje sudcov administratívnymi činnosťami,
osobitne pri štátnej správe jednotlivých súdov. Zavedenie inštitútu manažéra
súdu zníži počet funkcionárov súdov, ktorí obmedzene vykonávajú súdnictvo.
Status sudcov Nezávislosť sudcov a záruky jej zabezpečenia sú jednou stranou
mince. Inštitút zahladenia odsúdenia by nemal mať účinok opätovného nadobudnutia
"bezúhonnosti". Cieľom rekodifikácie trestného práva bude prísnejší postih
páchateľov násilných trestných činov a moderný trestný proces, ktorý bude rýchly
a efektívny. Nárast služobných činností sa zabezpečí najmä prehodnotením
existujúcich funkčných miest zo zabezpečovacích služieb. Legislatíva a
legislatívny proces Osobitnú pozornosť bude vláda venovať legislatíve a
legislatívnemu procesu. Okrem rekodifikácie trestného práva vláda dopracuje
legislatívny zámer rekodifikácie súkromného práva a na jeho základe vypracuje
dlhodobý plán postupného vypracovania nových právnych predpisov. B. Vnútorná
bezpečnosť a verejná správa Zároveň bude vláda zdôrazňovať a vytvárať podmienky
na zvyšovanie vedomia zodpovednosti občanov za vlastnú a všeobecnú bezpečnosť.
Vnútorná bezpečnosť Vytvorí potrebné podmienky pre realizáciu tejto koncepcie.
Vytvorí mechanizmy na získavanie a vyhodnocovanie informácií a odhaľovanie
týchto prípadov. Pôjde najmä o precíznejšiu personálnu prácu, efektívnejšie
využitie ich vlastných kontrolných a inšpekčných mechanizmov, ale tiež o
uplatňovanie nových špecifických protikorupčných postupov. Vláda pripraví
aktualizáciu národnej stratégie prevencie kriminality a vytvorí legislatívne
podmienky na jej realizáciu. Prijme systém finančnej podpory preventívnych
projektov. Na zlepšenie komunikácie s verejnosťou sa zavedú pravidelné
stretnutia funkcionárov polície s občanmi. V Policajnom zbore sa zmení systém
hodnotenia práce, ktorý bude akcentovať mieru spokojnosti občanov s činnosťou
polície. Osobitnú pozornosť bude vláda venovať vytváraniu podmienok pre činnosť
Hasičského a záchranného zboru ako základnej zložky integrovaného záchranného
systému. Verejná správa Vláda zabezpečí uvedenie nového registra obyvateľov do
prevádzky. C. Obrana štátu Slovenská republika sa nachádza v tomto globálnom
bezpečnostnom prostredí. Kolektívna obrana Vláda bude naďalej podporovať účasť
Ozbrojených síl SR v mierových misiách a operáciách na podporu mieru a na boji
proti terorizmu, s dôrazom na operácie pod vedením NATO. Vláda však v tejto
súvislosti zastáva názor, že NATO i naďalej zostane hlavnou inštitúciou,
prostredníctvom ktorej budú európski a severoamerickí spojenci i naďalej riešiť
bezpečnostné otázky transatlantického rozmeru. Reforma ozbrojených síl Vláda
bude presadzovať takú reformu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, ktorá bude
najefektívnejšie zabezpečovať ochranu pred možným ohrozením nášho štátu a jeho
občanov. Vláda bude preto v tomto volebnom období osobitne dbať na schopnosť
komunikácie, výcvik, vyzbrojenie, zabezpečenie strategickej prepravy a
udržateľnosť špeciálnych jednotiek rýchlej reakcie. Vláda zabezpečí prepojenie
národného obranného plánovania s obranným plánovaním NATO. Do roku 2006 vláda
dokončí plnú profesionalizáciu Ozbrojených síl SR. Jeho základnými zložkami budú
školy odborného výcviku, poddôstojnícka akadémia a akadémia obrany. Vláda sa
bude usilovať o postupné zapájanie kapacít nášho obranného priemyslu do štruktúr
európskeho obranného priemyslu. V procese obstarávania bude vláda dbať na
transparentný systém nakladania s majetkom štátu. Vláda bude presadzovať zásady
efektívneho a civilného riadenia ozbrojených síl. Proces optimalizácie a
scivilňovania štruktúr rezortu ministerstva bude pokračovať. D. Zahraničná
politika Vláda bude venovať pozornosť aj ďalším súčastiam slovenskej zahraničnej
politiky, medzi ktoré patria viaceré oblasti dvojstrannej a mnohostrannej
diplomacie, otázky ľudskej dimenzie, ekonomický rozmer diplomacie, optimalizácia
zahraničnej služby. Európska únia Strategickým cieľom SR je členstvo v EÚ.
Koordináciu európskej politiky štátu ako súčasti zahraničnej politiky bude
zabezpečovať MZV SR v úzkej spolupráci s ostatnými ústrednými orgánmi štátnej
správy. Vláda vytvorí podmienky pre uskutočnenie úspešného referenda o vstupe do
EÚ, ktoré bude dokumentovať udržanie širokej podpory verejnosti tomuto
historickému kroku. Preto samotné pozvanie nebude dôvodom pre sebauspokojenie.
Vláda bude i po vstupe Slovenskej republiky do NATO podporovať politiku
otvorených dverí Aliancie a posilnenia väzieb s partnerskými krajinami. Vzťahy
so susednými štátmi a cezhraničná spolupráca Vláda využije všetky možnosti na
zintenzívnenie stykov s Poľskom a Maďarskom a je pripravená aktívne sa podieľať
na efektívnom a pragmatickom fungovaní vyšehradskej spolupráce. Trvalá pozornosť
bude venovaná rozvoju vzťahov s Ukrajinou, ktorá je naším najväčším susedom.
Ďalšie oblasti dvojstrannej a mnohostrannej diplomacie Primeraná pozornosť bude
venovaná rozvíjaniu vzťahov s krajinami Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky.
Slovenská republika sa zapojí do snáh medzinárodného spoločenstva zameraných na
riešenie globálnych problémov, ako sú boj proti organizovanému zločinu,
medzinárodný terorizmus, ekologické riziká. Konkrétnym príspevkom k prevencii
konfliktov a k udržaniu mieru bude aj naďalej aktívna účasť v medzinárodných
mierových operáciách. Pri realizácii zahraničnej politiky bude vláda SR venovať
stálu pozornosť otázkam ľudskej dimenzie. Optimalizácia zahraničnej služby Vláda
pripraví legislatívny rámec pre zabezpečenie efektívnej činnosti zahraničnej
služby, čo predpokladá aj zohľadnenie jej špecifík. Jednou z podmienok vysoko
profesionálneho výkonu zahraničnej služby je pritom realizácia kvalitnej
personálnej politiky v rezorte zahraničných vecí. III. Vláda Slovenskej
republiky prizýva spoluobčanov k spolupráci. Máme spoločnú príležitosť napísať
vynikajúcu kapitolu slovenských dejín. Slovensko má dôvod na sebavedomie. V
uplynulých rokoch ukázalo silný vzťah k demokratickým hodnotám a silu riešiť
mnohé problémy. Venujem svojej manželke Lili Vidím, že začínam strácať niť.
Chcem rozpovedať istý príbeh, a nechtiac ho zamotávam. A čo je ešte horšie,
zároveň ho znejasňujem. Podľa možnosti by to malo byť komické. Volám sa Krist
Tarapi. Istý zmysel v ňom nachádzali moji neprajníci. Ja sa nebojím možnosti, že
na seba vrhnem zlé svetlo. To je aj prípad môjho nedávneho dobrodružstva.
Pretože ja som sa práve vrátil z dobrodružstva. Tých, ktorí ma poznajú, takéto
vyhlásenie neprekvapí. Pousmejú sa a zíde im na um moja prezývka. Takéto
upozornenie je celkom nezmyselné. Mával som ich už dlhšie. Ale to sa nedalo
spoľahlivo určiť. Zmätene som zastal pri dverách izby. Bolo živé. Sledovalo
línie Lorinho tela, hltalo ho očami. Ja som ich ani nepočúval, ani som si nič
nemyslel. Potom vyšla do chodby aj Lori. S višňovou vôňou tela. Lori nemala ani
najmenšie podozrenie, že vo mne sa prebudilo zviera. V tej chvíli som otvoril
oči a začul som vzlykot. Za oknom sa brieždilo. Znehybnel som, ležiac na boku:
to vzlykala Marga. Potichu. Marga sa zachvela. Som chorá, povedala, zomriem.
Nostradamus nič také nepredpovedal... Marga sa posadila na posteli. Začala som
mať podozrenie už pred rokom, povedala. Ale ja som Marge nič nepovedal ani v to
ráno, ani neskôr. A táto skvelá žena vyšla v mojom prípade navnivoč ako maslo v
psej koži. Tak sa hovorievalo. Marga nechcela, aby sme zobudili Irmu. Nechcela,
aby sme jej nechali odkaz. V sobotu doobeda odstraňovala deficit spánku, ktorý
sa nahromadil za celý týždeň. Priniesol mi ju z Ameriky môj syn. Pracuje na
Medzinárodnom letisku J. F. Kennedyho a volá sa Tom. Vtedy sme mali iných
svätcov. Marginým svätcom bol taliansky spevák Gianni Morandi, mojím Angličan
Tom Jones. Pred niekoľkými rokmi tam bol iba parčík. Podľa nich u nás hrdo
postavili Stalinovu sochu. Podľa iných to bol hadži Qamil. A nemálo ľudí trvá na
tom, že to bol Marx. Jedného dňa sochu odtiaľ strhol dav, ktorý rozzúrilo jej
namyslené povýšenectvo. Zrútil sochu a vláčil ju po uliciach našej štvrte.
Poslúchol som ju a podišiel k oknu. Práve preto upútalo môj pohľad niečo veľmi
zvláštne. Vo všeobecnosti to boli dôchodcovia s plstenými klobúkmi alebo
čiapkami, ktoré ich chránili pred slnkom. Spolu s nimi som uvidel Háda.
Ťažkopádne sa mu pohla hlava. Rozochvený som odstúpil od okna. Musím zbaviť
Margu myšlienky na smrť. A ak sa za týchto okolností zjavil Hádes, bolo to
nedobré. Povedala, že by sme mali odísť bez rozlúčky, nechcela, aby sme nechali
Irme odkaz, kam ideme, a ja som pozbieral odvahu. Navrhli im, že ak chcú prežiť
v nových podmienkach trhového hospodárstva, môžu predávať po tiranských
chodníkoch cigarety alebo banány. S tým však moja okamžitá strata optimizmu
nesúvisí, a nesúvisí ani so skutočnosťou, že predstava takého scenára bola
nezmyselná. Nič som však nepovedal. Pokúšala by sa presvedčiť ma, že nemá zmysel
rozčuľovať sa. Marga nereagovala, takže to bol iba sluchový klam. Teraz už
neboli v znehybnených pózach. Musí to byť nejaký starý známy, uvažoval som.
Niekto z mojich niekdajších šéfov, vedúcich kádrového oddelenia alebo veliteľov
na vojenských cvičeniach. Nejaký riaditeľ podniku alebo vedúci brigády na
družstve, kde som absolvoval pravidelný mesiac fyzickej práce. Nejaký neznámy
súper v ľúbostných dobrodružstvách. Skôr ako som prešiel okolo neho, otočil sa
mi chrbtom. Ani v ten deň, ani neskôr som nemal možnosť pozrieť sa mu zblízka do
tváre. A on stále striehol na mramorových schodoch podstavca bez sochy. To
námestie bolo akousi stanicou. Kupovali sa tam jednosmerné lístky na cestu do
Hádovho kráľovstva. A dostal som sa do pasce. Pred priateľovou ordináciou čakalo
zo dvadsať ľudí, lavice pri stene boli obsadené. Nechal som tam Margu stáť a
podišiel som k dverám. Ktosi si všimol Marginu bledosť a zdvorilo jej uvoľnil
miesto, aby si mohla sadnúť. Nikto neprotestoval, že sa predbiehame. Klesol som
na stoličku. Je to veľmi jednoduché, vysvetlil mi doktor. Kým odletím do
nebeského pekla, musím si odčiniť nejaké hriechy tu, v pozemskom pekle. Peklo
ako peklo... Keď som to vyslovil, prebehli mi po tele zimomriavky. V predsieni
som bol sám. N. T. bol za stenou, vyšetroval Margu. Ja som však mohol
odprisahať, že tie slová mi povedal N. T. Keď sa doktor objavil vo dverách, bol
som zmätený. Mám tu jednu dvojposteľovú izbu, kde bude sama. Urobíme nejaké
rozbory, určíme liečbu... Nerob zo seba hlupáka, povedali mi. V tichosti. Tak,
ako žila. Nie som hoden raja. Táto správa ma omráčila a doktor ma odprevadil až
dolu, k východu z budovy. A po rozlúčke s ním som mal zvláštny pocit. Nevidel
som nič, nikto ma nesledoval. Vtedy som si pomyslel na Irmu. Musím rešpektovať
Marginu požiadavku, aby som deťom nič nepovedal, a zároveň musím nájsť pre Irmu
nejaké presvedčivé vysvetlenie. Irma neuverí rozprávkam, vyľaká sa. Unaveným
krokom som vyšiel po schodoch nášho domu. Na schodišti som mal opäť zvláštny
pocit, že ma niekto sleduje, a znova som rýchlym pohybom otočil hlavu, akoby som
ho chcel nečakane prekvapiť. Nič som nevidel. Na chvíľu som sa započúval do
ticha na schodišti. Dnes a zajtra spím u nej. Táto činnosť, čiže roztrhanie
lístka a jeho likvidácia, bola zbytočná. Marga nebola doma. Irma nevedela, kde
je Marga. Odkazy tohto druhu Margu obyčajne rozčuľovali. Trápila sa pre ne. Irma
študovala, Lori bola zamestnaná. Irma bola neskúsená, Lori už mala všeličo za
sebou. Pripisovala vinu mne. Podľa nej som svojím nedostatočne tvrdým postojom
kazil dcéru. Možno má pravdu, premýšľal som. Možno som sa mal správať k Irme
inak. Nie voči Irme. Irma nevedela, že Marga leží v nemocnici. Marga neverila
jej klamstvám, ja som ich prijímal. Podľa Marginých predstáv by som bol
nemravnou ženou. Bol by som lovkyňou chlapov. Ťažko sa mi dýchalo, trápilo ma
určité tušenie. Margin predčasný odchod z tohto sveta som pripravoval ja. Marga
sa ponáhľala odísť bezo mňa. Tieto úvahy ma uvrhli do krízy, počas ktorej som si
uvedomoval svoju vinu. Začal som pochybovať, či som v izbe sám. Má schopnosť
vniknúť do môjho vnútra. Ja to viem, prehovoril som po dlhom váhaní. Padol som
na kolená. Možno som vôbec nič nepovedal. Možno to bola tlmená ozvena nevedomia.
Takto som uvažoval, keď som sa našiel na kolenách. Bol to smiešny prejav. Bol
som náchylný veriť vo veľké veci. Nezáleží na tom, kto si. Ani sa to nechcem
dozvedieť. Alebo čarokrásna. Ja pred jej príchodom neprežívam nič čarokrásne.
Miznem v temnej priepasti, v roztvorených ústach pohlcujúcich rieku času. Bez
Margy. A s týmito neskutočnými útrapami v duši... Na tomto mieste sa niť mojich
úvah zamotala. Ako vlak, ktorý zišiel z koľají. Vyslovil som výraz „neskutočný“,
povedal som nervózne. Toto slovo mi naháňa strach. Často mi vyčítali, že som
neskutočne neľudský. V kinematografickom období môjho života mi to hovorili
všetci. Ani kolegovia. Ani predstavitelia oficiálnej kritiky. Tí vo väčšine
prípadov velebili filmy nakrútené podľa mojich scenárov. Avšak hoci som sa
strácal v tieni režisérov a hviezd filmového plátna, netrápil som sa. Bol som
ponorený do tejto maškarády až po krk. Moje postavy ma prenasledovali. Ich
obvinenia ma trápili. Myšlienka, že sa môžem stať otrokom svojich postáv, mi
naháňala hrôzu. Keby som bol prehltol tú návnadu, moje postavy by ma boli
priviedli do hrobu. Za to, že som neprehltol spomenutú návnadu, nevďačím nijakej
inteligencii. Vyhol som sa jej, pretože som rýchlo stratil naivnosť, túto
vznešenú a krásnu vlastnosť. V istom období detstva aj mne svet ukázal krásnu
tvár, bol som aj naivný. Niekedy mi behajú po rozume všelijaké rozprávky. Hrdlo
mi zviera banálnosť. Počuješ ma? Nikto mi neodpovedal. Stále som kľačal na
kolenách a čelo sa mi pokrylo potom. Počuješ ma? Nikto ma nepočúval. Skrytá
bytosť zmizla. Zostal som sám na prvopočiatku sveta. Na samom začiatku sa mi
prvá krásna tvár sveta zjavila v podobe mojej mamy. Bola to veľmi pekná žena,
pracovala v materskej škole. Uprostred parku bola plošinka pre tanečníkov a
vedľa nej kryté miesto pre orchester. Tá budova sa volala Domov dôstojníkov.
Vtedy som prestal sledovať predstavenie v parku. Po drevenom schodišti som
zišiel do salóna na prízemí. Odtiaľ som cez neveľké dvere, ktoré sme na noc
zatvárali znútra hákom, vyšiel do dvora. Na jeho ľavom konci bola stará studňa
bez vody, pred studňou rástla marhuľa. Môj otec zomrel mladý. Nenamietam ani
teraz. Cítil som vôňu jeho tela, ktorá bola premiešaná so zápachom tabaku a
alkoholu. Uprostred salóna bol jedálenský stôl. Rodičia zaujímali miesta naproti
sebe, ja som sedával medzi nimi. Jedli mlčky, veľmi zriedka prehodili nejaké
slovo. Keď sme dojedli a mama upratala stôl, rodičia hrávali karty. Rodičia jej
dali meno Brunilda. Na začiatku bolo obdobie pred príchodom Brunildy. Potom sa
jedného dňa prízemie vyprázdnilo. Jeho obyvatelia odišli a ich odchod sledoval
veľký zástup zvedavcov, obyvateľov našej štvrte. Všetkých, ktorí tam bývali,
stihlo nešťastie. Za odchodom ženy s okuliarmi nasledoval príchod zvláštneho
človeka. Priviezol ho džíp, za ktorým išlo kryté nákladné auto, naložené naplno.
Pri veľkej bráne ho čakal náš domáci. Za ním vyšla starena, ktorá sa hneď skryla
pod dáždnik. Ten muž bol Profesor, starena bola jeho matka. Muž stál chvíľu na
dvore. Potom zdvihol hlavu a pozrel sa do okna, pri ktorom som bol ja. Na
rozdiel od svojej matky bol vysokej postavy. Ale kým som tak urobil, muž sa na
mňa usmial. Napriek tomu som odišiel od okna. Iba sa trochu sklonila, odkryla
deku a ja som uvidel tvár spiaceho človiečika, ktorý nemal takmer nijaké vlasy.
Zostal som na svojom mieste. Takáto túžba robiť hlúposti ma neopustila po celý
deň. Neopustila ma celý týždeň ani celé leto. Hroby majú vedľa seba a mama ma
kedysi brávala každú nedeľu so sebou zapáliť im sviečky. Volala sa Liza. Bola to
moja učiteľka. Bola to druhá krásna tvár, ktorú mi ukázal svet. V izbe podo mnou
spával Profesor, oddeľovala nás iba tenká dosková podlaha. Otec sa práve vrátil
domov. Najskôr sa na hornej časti schodišťa objavila drobná starena v širokých
nohaviciach. Rodičia zostali prekvapene stáť. A s pocitom viny za svoju
neposlušnosť som sa na ňu po celý čas díval. Ale mama na mňa vôbec nemyslela.
Profesor rozprával historku o anglickej vojenskej misii, ktorú cez vojnu zhodili
na padákoch. Pôsobil tam ako tlmočník a povedal, že keď Angličania pristáli, ich
prvou požiadavkou bolo vybudovať poľné WC. Svedčilo o tom správanie mojich
rodičov. Za ich zvukov som zaspal. A potom už nič. Napriek tomu som jej
požiadavku splnil. Ani v ten deň, ani neskôr som nepovedal kamarátom o návšteve,
ktorá k nám prišla. Toľko stačilo, aby sa vydesilo aj dieťa. Takto sa pre mňa
začal dvojtvárny život. Nechodieval k nemu nikto okrem stareny v širokých
nohaviciach. Vtedy sa Profesor opäť púšťal do práce. Veľa čítal, niekedy aj
písal. Najzaujímavejšie bolo sledovať Profesora večer. Bol to nevysoký,
vychudnutý muž. Keď prišiel, Profesor mu ponúkol svoju stoličku. Mama sa
správala odmerane. Moji rodičia sa báli. Na rozdiel od rodičov som sa Profesora
nebál. Keďže som neprišiel na nič lepšie, sedel som celý deň vo svojej izbe a v
duchu som si predstavoval, že som ušiel z domu. Na úteku budem celých dvadsať
rokov. Chcem spresniť, že v mojich očiach bol Profesor už takmer starec. Bolo
leto. Po špičkách som zišiel do salóna na prízemí, kde som na chvíľu zastal so
zatajeným dychom. Potom som stlačil kľučku na dverách vedúcich do Profesorovej
izby. Dvere sa napodiv pohli a ja som stuhol. Zachvel som sa. Zariadenie izby
som už poznal. Namiesto neho som objavil dve nečakané veci: svadobné šaty aj s
vencom a fotografiu akejsi ženy. Šaty boli dlhé, biele a viseli medzi
Profesorovými oblekmi. Aby som sa dostal k vencu, musel som si vziať stoličku.
Profesor má nevestu, povedal som si. Prehľadal som vrecká na všetkých sakách a
vo vnútornom vrecku jedného z kabátov som našiel fotografiu ženy. Viečka sa
roztvorili. Vnútri jedného z nich som uvidel fotografiu ženy. Bol to logický
záver. Ďalšieho pátrania po kľúči som sa už vzdal. Stále som mal pred sebou
obraz ženy v medailóne. Bola mladá a veľmi pekná. Ani bratanci sa sem už
neodvážia prísť, priatelia k nám prestali chodiť na návštevu už dávno. V tejto
súvislosti použila výraz „špicľovanie“. Povedala, že už neznesie život v takomto
špicľovaní. Ako mala vo zvyku v takýchto prípadoch, povedala mi, aby som išiel
do svojej izby. Stále konfrontovala fakty. Raz som chytil muchu a vlastnoručne
som ju hodil do pavučiny, ale nevidel som, že by sa objavil nejaký pavúk, ktorý
by ju zožral. Všetci sa ho boja. Ja nie. Skúsil som sa rozpomenúť na jej tvár.
Nastala chvíľa, aby som si oživil v pamäti tú ženu. Tú ženu som nepoznal, nikdy
som ju nestretol. Jedného dňa z neho vystúpila. Povedala, že sa volá Liza. Škole
chýbali priestory, a tak žiaci prvého stupňa, čiže aj my prváčikovia, mávali
vyučovanie popoludní. Tohto pocitu som sa nezbavil ani v triede. Žena sa
postavila na stupienok s katedrou, otvorila triednu knihu a začala čítať naše
mená. Od strachu som sa schúlil v zadnej lavici. Môj zmätok bol úplný, keď ma
vyzvala, aby som išiel dopredu. Nič také som neurobil. Tá žena mi položila ruku
na hlavu a rozstrapatila mi vlasy. Vydesený som si sadol do prvej lavice. Jej
pohľad nebol vyčítavý. V ruke mal obálku. Okamžite som súhlasil. Ja som vedel,
že jej portrét sa nachádza medzi viečkami medailónu v skrini, kde sú uložené aj
biele svadobné šaty so závojom. Pre mňa by nastal koniec sveta, keby Liza
zverejnila moje tajomstvo. Pre Lizu by bolo katastrofou, keby som rozpovedal
ostatným, čo som videl v Profesorovej izbe. Sotva som bol schopný sformulovať to
takto. Po tejto dohode prichádza aj koniec historky. Nazvem ho incidentom s
bláznami. Každá štvrť mala svojich bláznov. Pamätám sa na dvoch z nich. Jeden sa
volal Plné gate. Ten súvisí s iným bláznom, ktorý býval v našej štvrti. Hlúpy
Gim sa obyčajne zdržiaval pred vchodom do predajne chleba. V tom čase bol chlieb
na lístky a Hlúpy Gim býval stále hladný. Neodvážili sa ho dráždiť ani decká,
ani psy. Niektorí vraveli, že Tatkov Gim vôbec nemusí byť až taký hlúpy. Vtedy
sa prítomným naskytol pohľad na Gimov obrovský penis. Jedného dňa sa Gim objavil
pri vchode do školy. Nikto mu nevenoval pozornosť. Ale nikto sa neodhodlal
spustiť posmešky. Gim bol v spoločnosti dvoch ľudí. Potom sa všetko vyvinulo
nečakaným smerom. Pri vchode do školy sa objavila Liza. Liza s hrôzou zastala.
Nakoniec vstal. Potom nechal portrét portrétom. Vzal list bieleho papiera a
pustil sa do písania. Píše Lize, pomyslel som si. A nemýlil som sa. Dvere na
izbe nechal otvorené. Vtedy som sa naposledy ocitol tak blízko neho. Mlčky mi
podal obálku, čo sa podobala obálke, ktorú mi zverila Liza. Bol bledý. Pokúsil
sa o úsmev. Možno mi chcel dodať odvahu. V nasledujúcich dňoch som márne čakal,
že niekto z nich mi zverí nejaký list. Tým sa moja kuriérska úloha skončila.
Nevedel som, čo ich čaká. Ten nebol pri profesorovom zatknutí. Priplietol sa tam
iný blázon: Plné gate. Takisto pršalo a ja som opäť stál pri okne salóna a
pozoroval ulicu. Pod zatiahnutou oblohou. S kŕdľami strák, ktoré poletovali po
pustom parku pri Domove dôstojníkov. Najskôr som začul psí brechot. Keď boli
sviatky, chodil z domu do domu a oznamoval ľuďom, že majú ísť na mítingy. Vtom
sa z opačného smeru objavil Plné gate. Nestrácal som čas a priložil som oko k
škáre v podlahovej doske. Profesor stál obďaleč, horko ‐ ťažko som mu videl časť
tváre. Potom tí muži začali vychádzať z izby a ja som sa vrátil do salóna.
Profesora strčili do auta. Keď auto odišlo, ulica sa vyprázdnila. V dome
zavládlo hrobové ticho. Na dverách od profesorovej izby bola vosková pečať, zo
stareninej izby sa neozývali nijaké zvuky. Niečo mi zvieralo hrdlo. Ako som
počúval otcove husle, pred očami sa mi zjavil portrét ženy z medailónu. V noci
sa zatvárala do medailónu a patrila Profesorovi. Cez deň prichádzala do triedy a
patrila mne. Na druhý deň neprišla na vyučovanie. A mne zostali tóny otcových
huslí. Marga zomrela v posledných minútach decembra. Ale mohli to byť aj prvé
minúty januára. Jej duša odletela do neba o polnoci, keď sa striedali storočia.
Neodpovedala mi. Vstal som a podišiel k Irme. Horko ‐ ťažko pochopila, čo od nej
chcem. Ale nakoniec porozumela. Prišiel onedlho so stetoskopom v ruke. Chvíľu
mlčky prehliadal Margu a oficiálne konštatoval jej smrť. Vaša žena zomrela,
povedal. Kráčal som za ním po tichej chodbe nemocničného pavilónu a ani som si
nevšimol, že Irma nie je s nami. Vtedy som si pomyslel na syna. A oblial ma
studený pot. V tomto ohľade sme sa všetci mýlili. Všetci sme si mysleli, že
Marga vydrží aspoň do 5. januára. Ale ona sa nepredvídateľne poponáhľala s
odchodom. Kým som tam osamote sedel, začul som na chodbe kroky a hlasy. Keď
prišli títo ľudia, bol som na vrchole nervového vyčerpania. Zostal som stáť, ani
som sa nepohol. Lori sa červenala. Naďalej som tam stál so spustenými rukami a
na Lorino objatie som neodpovedal. Pocítil som úprimnú potrebu plakať. Lorine
prsia ma zľahka tlačili na hrudníku, a o poschodie vyššie ležala v studenej izbe
mŕtva Marga. Neodvážil som sa pohnúť, zdvihnúť ruky, odpovedať na Lorino
objatie. Neskôr som sa dozvedel, že sa volá Sergej. Pohreb bol na druhý deň. O
deň neskôr pricestoval Tom. Sám. Nešiel som na letisko. Irme sa to nepáčilo. Mal
som strach z niečoho iného: zo stretnutia s Tomom. Aby Irma bola na letisku
včas, odišla s dostatočným predstihom. Bol som v obývačke. Ak jej dovolím odísť,
už ju neuvidím. Chcel by som s tebou prebrať istú myšlienku, ktorá ma
znepokojila len pred chvíľou, keď Irma odišla na letisko. Napriek tomu ma niečo
začalo znepokojovať. Predovšetkým doktorovo správanie. V izbe boli tri skupiny
kondolujúcich. Ženskú časť tejto tretej delegácie tvorili ženy v prechode. Mozog
sa mi tentoraz dal do pohybu. Boli to moji kolegovia a kolegyne. A zachvátila ma
akási horúčosť. Čo bolo v listoch posielaných nahor, nikdy som sa nedozvedel.
Marga mi však ukazovala listy, ktoré dostávala. Chodili jej normálnou poštou do
školy, kde učila. Aby anonym urobil svoje obvinenie dôveryhodným, uvádzal
iniciálky tej ‐ ktorej ženy a z tohto hľadiska mala Marga dôvod podozrievať ma.
Kriminalisti dospeli k záveru, že ich napísali ženy. Hrozba rozvodu visela nado
mnou ako Damoklov meč. Bývali to chvíle fantastickej radosti. Ak odpovedala
záporne, nenáhlil som sa. Vtedy som cítil, že sa mi opäť prinavrátila mužská
dôstojnosť. Marga odchádzala prvá. So zovretým hrdlom som sa rozhliadol okolo
seba. Vstal. Dôstojne, slávnostne. Zarazilo ma to. Buď som nečakal, že mi do
toho zasiahne, alebo mal vo svojom výzore i držaní tela stále čosi neprirodzené,
čo ma znepokojovalo a zároveň uvádzalo do rozpakov. Nemám pravdu? Doktor zostal
v rozpakoch. Tvoja teória je veľmi vyumelkovaná. Keď dohovoril, usmial sa svojím
záhadným úsmevom a ustúpil nabok, aby uvoľnil cestu Lori. Namiesto veľkého
podnosu niesla malú tácku, na ktorej bola len jedna šálka s kávou a jeden pohár
s rakijou. Neodvážil som sa spýtať sa jej na to. Šálka bola skutočná. Bol to
verný, vzrušujúci obraz. Ani nad záhadnými delegáciami, ktoré ma prišli
navštíviť. A pomyslel som si, že som psia koža... Takto ma zastihol Tom. Nestalo
sa nič mimoriadne. Spolu s ním ma objala aj Irma a obidvaja sa rozvzlykali.
Pritisol som ich k sebe. Mal vtedy len šesť rokov. Ale ja nemôžem žiť bez tohto
priznania. Chcem jej uniknúť, zväzuje mi nohy. Jediný, kto mohol niečo také
urobiť, bol Tom. Oproti nim bolo kino. Nenávidel som ten byt; kým sme tam
bývali, zomrel otec a po ňom aj Brunilda. Povozy sa objavovali málokedy a neboli
hlučné. Ja som však neznášal huriavk, ktorý robili ľudia čakajúci v radoch. Do
hrdinského zápasu o dva litre mlieka som sa zapojil, keď sa narodil Tom. Neváhal
a rozhádzal všetky kamene, zničil všetky znamenia. Prebúdzal som sa o druhej v
noci na zvonenie mechanického budíka čínskej výroby, ktorý som mal na nočnom
stolíku pri záhlaví postele. Od toho času neznášam zvonenie budíka. V hmle
odchádza akýsi tieň. Márne sa ho pokúšam dohoniť. Neviem, kedy som si tam
prvýkrát všimol Doloru. Poznal som aj ich kapsy a tašky. Husté čierne vlasy jej
padali na plecia a zakrývali tvár. Vtedy sa odhaľovala jej krásna tvár. Alebo
impotenta. Spočiatku ma táto hra bavila. Potom moje potešenie vystriedala určitá
zvedavosť. Vzhľadom na vytrvalosť, akú prejavoval, som očakával, že takto
zaboduje. Tú ženu som vôbec nepoznal. Napriek tomu som sa zapojil do akejsi hry.
V istom zmysle to bol začiatok mojej manželskej nevery. Bola to moja jediná
výhoda oproti nemu. Môj mozog zatiaľ začínal špekulovať. Ale ona nezdvihla zrak.
Ja som ju napriek tomu nehanebne vyzliekal očami. Ona ustúpila dozadu, otočila
sa mu chrbtom, ale ten chlap zostal pri zástupe žien. Znervóznel som. Neskôr mi
Dolora povedala, že na túto epizódu sa nepamätá. Poznali ho všetky ženy, vedeli,
o čo mu ide. Naopak, pamätala si niečo iné: pohľad mojich očí. Ja som cítila
tvoj pohľad. Naháňalo mi to strach. Skutočnosť, že som na teba myslela, bola
nebezpečná. Ja som si nemohla dovoliť také neprístojnosti. Samozrejme, ja som o
tom nič nevedel. Jasne som chápal len absurdnosť situácie, v akej som sa ocitol.
Žuk meškal, a hoci som sa všemožne pokúšal opäť zaspať, nedarilo sa mi to.
Nemohol som sa na nič sústrediť, nevládal som zniesť nikoho pri sebe: ani Margu,
ani mamu, ani Toma. Nech ma Tom netrápi, chcel som jej povedať. A keď sa Dolora
na znak pochopenia spýtala Toma na jeho meno, neodpovedal jej ani on. Nepovedal
som jej to. Jeho reliéf bol v mojom vnútri. Napriek tomu som neodišla. Spočiatku
som sa úspešne tváril, že ma zaujíma výlučne predstavenie. Pretvarovala sa,
rovnako ako ja. Akýsi neomylný inštinkt mi signalizoval, že aj ona myslí na mňa.
Potrebovali sme istý čas, kým sme pochopili, že takáto pretvárka znamená
zbytočné utrpenie. Možno to bol jej lakeť. Jej energiu som pocítil okamžite.
Rozochvel som sa a pomyslel som si, že rovnako rozochvieť sa musela aj ona.
Prepadol som sa do priepasti, kde som visel v bezváhovom stave. Tá správa bola
jasná: jej telo túži po mojom tele. Istým spôsobom sa mi tam oddávala, v sále
bábkového divadla. Táto surrealistická hra trvala niekoľko nedieľ. Zmätení a
opojení. Každý nerozvážny čin mohol znamenať nebezpečenstvo. Ja som zaujímal
svoj výklenok, ona prichádzala po mne. Začínali sa aj pochôdzky chlapa v zelenom
vojenskom kabáte. Túto hru prerušil Tom. Vždy som mal podozrenie, že v mojich
vzťahoch s neznámou ženou vycítil čosi nečisté. Ak sa tak stalo, mrzí ma to. Ja
som ten vzťah nikdy nepovažoval za nečistý. Zaľúbil som sa do tej ženy. V ten
deň som sa ho nedozvedel, lebo dievčatko ku mne opäť zaujalo nepriateľský postoj
drobnej šelmy. Na rozdiel od iných nedieľ ma vtedy nečakala vo foyeri. Čakala v
sále. Dnes meškáš, povedala, bála som sa, že neprídeš. Vtedy začali hasnúť
svetlá. Ako si usúdila, že neprídem? Prehovorili sme. S prekvapujúcou
dôvernosťou. Vtedy mi pripadalo prirodzené vyhľadať v tme jej ruku. Našiel som
ju. Dotkol som sa jej. Odpovedala na môj dotyk. Takto medzi nami zmizla
akákoľvek vzdialenosť. V tom omámení som zabudol na niečo podstatné. Tom
nevrieskal. A skrýva v sebe tajomstvo, ktoré vo mne ustavične vzbudzovalo pocit
viny. V deň, keď som prišiel do bábkového divadla sám, pochopil som pravdu: naše
správanie bolo škandalózne, skôr či neskôr by si nás všimli. Naše dotyky v tme
boli len rozmarom. Boli neosobné. Ako bábky v tom divadle. Ženy aj muži.
Všelijako poobliekaní. Ako ospanlivé nočné strašidlá. Ženské bábky aj mužské
bábky. Môj cynizmus bol strojený. Tá žena patrí niekomu inému a ja som
strašidlo. Nočné strašidlo, ktoré po nej zúfalo túži. Po celý čas som sa díval
smerom k osvetlenému pásmu, kde sa zástup žien tlačil pred skleným priečelím
obchodu. Podľa jej interpretácie sa otočila chrbtom kvôli mne. Keď vystúpila z
pásma žltkastého svitu a na chvíľu zastala na rozhraní medzi svetlom a temnotou,
nemyslel som na to, že ide priamo ku mne, aby napravila chybnú interpretáciu
vecí, ktorú vyprodukoval môj mozog. Skutočnosť bola jednoduchšia. Určený čas a
meno kina mi utkveli v mozgu. To znamená, že v tom čase a na tom mieste bude aj
ona. V obvodnom kine, vzdialenom od centra, obyčajne premietali staré filmy.
Takáto vyhliadka na nadchádzajúci večer sa mi nepáčila. Neviem, čo som si
vymyslel. Sadol som si do podniku pri kine a čakal, kým príde určená hodina.
Hneď na úvod som urobil niečo veľmi nerozumné: dal som si dvojitý koňak. Aj
vstupné dvere a pokladňa boli zatvorené. Stredný vchod, prvé poschodie vpravo...
Zamieril som k činžiaku. Stredný vchod, prvé poschodie vpravo... Dvere zamkla
znútra na kľúč a cez temnú chodbu – svetlo nebolo zažaté – ma zaviedla do izby,
kde sme zastali oproti sebe. Zmocnil sa ma akýsi ošiaľ. Zavrela oči. Objala ma
okolo krku. Neodvážil som sa jej nič povedať. Iba to najdôležitejšie, čo nás
priviedlo až sem. Nech by som jej teraz povedal čokoľvek, bolo by to nevhodné.
Nič sme o sebe nevedeli. A najrozumnejšie bude odísť. V poslednej chvíli však
zmenila názor. To nás obidvoch vždy uvoľnilo, mohli sme sa správať prirodzene. V
skutočnosti ma sužovala neistota. V ten večer asi vedela, že je to naše posledné
stretnutie. A ja som jej neprezradil niečo, čo ma ťažilo veľmi dlho po jej
odchode. Na rozdiel od iných stretnutí v ten večer nepila. Chcel som jej
povedať, že to mesto poznám. Nepovedal som jej nič. V takých chvíľach to nemalo
zmysel. Vypil som už polovicu fľaše s koňakom, keď sa objavila vo dverách. Oči
mala červené. A bola nesmierne krásna. Neviem, čo mi to napadlo. Nemôžeš
poprieť, že si plakala. Dolorina tvár, ktorá bývala obyčajne bledá, zbledla ešte
viac. Jej bledosť a mlčanie stačili, aby som okamžite pochopil, že som urobil
hlúposť. Vtedy som vyriekol jediné slová, o ktorých som si myslel, že vystihujú
moje rozpoloženie. Pred mojím duševným zrakom sa čosi zablyslo. A dodala:
Narodila som sa v internácii. Som dcéra politického nepriateľa, narodila som sa
v internácii. Vytriezvel som. Pochopil som, prečo mi jej tvár pripomína niečo
známe. Mala Lizine oči. Zachvel som sa. Na jednom viečku bola Profesorova tvár.
Na druhom bola tvár Lizy. Veľmi sa na ňu podobáš. Čakal som márne. Nespýtal som
sa ho, či sa pamätá na obdobie, keď som s ním každú nedeľu chodieval do
bábkového divadla. Nemalo by to zmysel. V piaty deň každého mesiaca išla Irma na
poštu s príslušným kódom a priniesla domov sto dolárov. Ich sústredený pohľad
nemohol neupútať moju pozornosť. Spoznal som ich. Vzal som ho a vypil až do dna.
Odložil som pohár a očami som opäť zablúdil k protiľahlým stolom, pri ktorých
sedeli spomínaní ľudia. Kto ste, spýtal som sa ich a cítil som, že začínam byť
nervózny. Čo tu chcete? Neodpovedali mi. A čo tu robíš? Dotyčný sa zaceril. Tie
obleky mi poskytli kľúč k riešeniu. Týchto ľudí som stvoril ja, vyjachtal som.
Sú to postavy z filmov, ktoré nakrútili podľa mojich scenárov. Veľmi ma to
prekvapilo. Mal som pred sebou prízraky. Zabudnuté bytosti. Rozčuľujúce sa a
provokujúce typy. Páni, oslovil som ich a pokúšal som sa pôsobiť rozvážne. Ale
oni nič nerobili ani nehovorili. Veď si to sám uznal, sú to tvoje výtvory.
Napriek tomu nerob unáhlené závery. Húf mojich postáv i muž, ktorý mi radil, aby
som pohol mozgom, zmizli. Dozvedel som sa to, keď som sa vrátil domov a ešte
predtým urobil jeden pokus. Keď sme prišli domov, povedal som im, aby išli do
izby. Sám som zostal pri dverách od bytu. Mal dlhý kabát, zdvihnutý golier,
okuliare so strieborným rámom, červenastú tvár a husté šedivé vlasy. Haló,
povedal som. Unavený, otrávený. Na moje „haló“ sa ozval doktorov známy hlas.
Povedal, že v Paríži prší. Nerozumel som, prečo mi to hovorí. Veril som mu.
Zostal som so slúchadlom v ruke a pozoroval som deti. Nič nie je skutočné,
usúdil som nakoniec. A položil som slúchadlo. Táto úvaha ma neuspokojila. Ale aj
toto som zavrhol. Potom Irma prerušila aj moje výpočty. Večne o nej rozprávala.
Irma tak hovorievala od hnevu. Uvedomujem si to, takáto obhajoba prezrádza
určitý komplex. Príčiny svojich neúspechov musí človek hľadať vo vlastnom vnútri
a ja som tak robil. Nakoniec to nebolo potrebné. Ten nežiadal, aby som mu podal
pomocnú ruku. Jednoducho ma požiadal o Irminu ruku. Irma konala rýchlo. A začal
som chodiť hore ‐ dole po izbe. A čo potom? Variant, že pôjdem po žobraní, sa mi
nepáčil. Vari dnešní otcovia národa často nevravievajú, že naša milovaná vlasť
je banánová republika? Aj tu je však jeden problém. Areál Zväzu spisovateľov
smrdí močom. Ako teda vysvetliť, že žobráci touto zónou opovrhujú? Počul som, že
noviny platia dobre, keď chcú. Nenapísal som nič. Na druhom konci linky bola
Lori. Naproti Hádovej vile. Položil som slúchadlo na vidlicu a uprel som zrak na
telefón. Telefón mlčal. Cítil som sa ako vidiečan, ktorý prvýkrát prišiel do
hlavného mesta. Bolo zamračené, malo pršať. Na obidvoch stranách ulice, kde sa
chodci náhlili po chodníkoch, parkovali autá. Lori som nevidel. V dobrej
kondícii. Vrátil som sa späť. Bol som zmätený. Bola to dávna myšlienková
asociácia. Žalúzie na oknách boli spustené. Aj dvere boli zatvorené. Vtom som
zazrel červené auto. Prebehla cez cestu. Nepovedal som jej nič. Jej fyzická
prítomnosť stačila, aby sa pohlo zviera, ktoré sa vo mne skrývalo. Znehybnel som
s pohárom whisky v ruke. Zároveň som zatúžil po ďalšom pohári whisky. Aspoň pre
mňa. V tomto podniku si nemôžem dovoliť luxus v podobe ďalšej whisky, ani keby
som išiel dušu vypustiť. Oznámila mi, že ma pozýva. Predseda našej nadácie mal v
tom hoteli raz popoludní tlačovú konferenciu a ja som na ňu pozvala Irmu. Miluje
tlačové konferencie. Volá sa Adriano. Ja mám za úlohu robiť sprostredkovateľku.
Čašník priniesol druhú whisky. Teraz ťa pozývam ja, povedal som, ale Lori
odvetila, že nič nechce. Irma mala šťastie. Zmĺkol som. Zachvátil ma jeden z
mojich depresívnych stavov a prepadol som sa do hlbín absurdnosti. Vytrhol som
mu ho a opäť som ho vypil až do dna. Keď som tak urobil, spamätal som sa.
Poprosil som ju, aby ma odprevadila domov. Vonku stále pršalo. Moja myseľ opäť
postrehla akúsi súvislosť medzi autom a týmito dvoma mužmi. Lori naštartovala
auto. Išli sme až k nášmu vchodu na zadnej strane domu a celou cestou sme
mlčali. Kto ti povedal, že si starec? A pokiaľ ide o Taliana, sám ho uvidíš.
Svojho dôstojníka KFOR priviedla Irma domov o tri dni. Pri tejto príležitosti
som zistil, že o tom, čo sa deje už tri mesiace, sa dozvedám ako posledný. Podľa
Irminých pokynov – samotná Irma vybavovala všelijaké formality – ma poprosili,
aby som odišiel z domu a vrátil sa podľa možnosti až večer. Keď uplynul tretí
deň a ja som sa v ten večer konečne ocitol sám, bol som na pokraji nervového
vyčerpania. Neprihovorím sa mu po taliansky. Podľa mňa Talianom nejde štúdium
cudzích jazykov. A obidve fotografie boli z čias ich mladosti. Potom sa
návštevník obrátil k rámu, kde bol otec. Cieľom tejto druhej fázy bolo
znepokojiť dôstojníka KFOR. Vlastne jej rodina bola veľmi bohatá. V polovici
minulého storočia ich slávny albánsky agrárny proletariát pripravil o všetko
bohatstvo. Takéto okrádanie pokračuje, v iných formách, aj dnes. Viem o vás
všetko! Pechota pozostáva z jediného vojaka. Nie nadarmo som v mladosti, ešte
pred Tomom Jonesom, býval priaznivcom Adriana Celentana. Dobre som poznal mená
všetkých dobových talianskych spevákov aj všetkých futbalistov. Naozaj ste
Západoeurópan. Ilúzia takejto taktiky netrvala dlho. Kurz dolára trochu klesol,
pomyslel som si. Nakoniec obrazovka môjho mozgu zhasla a uprostred nej zostal
jeden žiariaci bod. Neodpovedal. Vstal som a otočil som sa mu chrbtom. Zobudil
ma zvonček pri dverách bytu. S námahou som otvoril oči. A otočil som sa na druhý
bok. Ony, samozrejme, vyzváňali ďalej. Čakal som v obývačke, mal som na sebe
oblek s kravatou. Nevyšiel som ku dverám. Bál som sa, že moji rodičia sa
namiesto toho, aby ma bránili, postavia na stranu útočníka. Nevidel som nijakú
uniformu. Pri príležitosti Irminho odchodu sme usporiadali slávnostný obed.
Alebo neprítomnosť. Nedovolím to ani jednému, ani druhému. Neotočil hlavu.
Pocítil som znechutenosť. Ako nejaká neviditeľná kamera. Mladí tancovali takmer
v objatí a ja som musel chvíľu čakať. Za jej chrbtom mi zostala v zábere
Talianova tvár. Zmĺkol som. Ale ja som si nič nevšimol. Mal som pocit, že za
známymi črtami tváre, ktorých som sa vo sne neraz dotýkal, sa skrýva akési
tajomstvo. Odtiahol som kameru. Pozvať ju do tanca. A zovrel som ruky za
chrbtom, silne. Až ma zaboleli. A opäť som zamieril kameru na Lorinu tvár.
Zúfalo po tebe túžim, slečna, a to je jedno z mojich bláznovstiev. Pozoroval som
každý štvorcový milimeter jej tváre. O niečo neskôr prišiel taxík. Ja som uložil
mladým batožinu do taxíka a nasadol som doň. Mladí nastúpili do Lorinho auta. Na
okraji Tirany, keď sme prechádzali cez predmestie Lapraka, uviazli sme na
križovatke. Naďalej som stál na slnku, pri policajtoch. Bol som celý stŕpnutý.
Čakal som, kým zaparkuje auto, a potom sme išli do kaviarne pri ceste. Túto
fantastickú predstavu rázne rozbila Lorina prítomnosť. Lori bola vedľa mňa, aby
mi potvrdila, že Irma, ktorú pohltilo nebo, teraz letí do iného sveta. Poprosil
som Lori, aby sme odišli. Ale to vedia všetci. Kým som vystúpil z auta, odvážil
som sa otočiť hlavu. Lori sa naklonila a natiahla ku mne tvár. Pobozkal som ju
na obidve líca. A pomyslel som si, že ju už neuvidím. Uvidel som ju veľmi
rýchlo. Jediná nádej, že ju uvidím, bola virtuálna, závisela od toho, či sa
rozhodne trápiť ma vo sne. Takto som trávieval večery, márnil som čas pred
televízorom. Podľa toho, čo mi hovorili známi, som sa mal teraz skvele.
Pripomínali mi najdaromnejšie obdobie môjho života. Ľudská naivnosť i hrubosť
majú určité hranice. Boli to facky od mojich postáv. Chcel som poprosiť aj
redaktorku, aby už nevyužívala repliky mojich postáv. Už dávno som stratil
kontakt so svetom kina a v nových televíziách ma nikto nepoznal. Volal sa Hmla.
Ten film vysielali veľmi zriedka. Spôsoboval mi najväčšie utrpenie. Bol
mimoriadne slabý. Nechal som televízor zapnutý a privliekol som sa k dverám
bytu. Najskôr som sa zarazil. V televízii stále bežala Hmla. Keď som chcel
vypnúť televízor, na obrazovke sa objavila žena. Nazvem ju Delina, podľa mena
hrdinky. Zareagoval som okamžite. Vtedy mi položila ďalšiu otázku. Nechala dole
pred domom auto. Keď sme vychádzali z izby, že pôjdeme k autu, uvidel som vec,
ktorá zvrátila ten večer nepredvídaným smerom. Bola to tenká strieborná
retiazka. Trápilo ma niečo iné: musím zvíťaziť nad zvieraťom, ktoré sa vo mne
prebudilo. Ocitlo sa osamote s Lori a zo svojej skrýše všetko pozorne vnímalo:
tvary Lorinho tela, jej dych, vôňu jej mäsa. Za týchto okolností bola akási
tenká strieborná retiazka na jej krku celkom bezvýznamná. Zišli sme dolu. Keď si
Lori sadla do auta, sklonila sa nad volant, plecia sa jej roztriasli a ja som si
zarazene uvedomil, že vzlyká. Takéto obavy som rázne zavrhol. Jej vysvetlenie
bolo až príliš jednoduché. Je tvrdohlavý, neodíde, ani keby som to ohlásila na
polícii. Odišla som preč, nechala som ho tam. Natiahla sa k zásuvke na mojej
strane a prehŕňala sa v nej, až kým nenašla škatuľku cigariet. Mňa sa zatiaľ
zmocnilo dvojnásobné rozrušenie. Vtedy som si spomenul na medailón. Po špičkách
som vošiel do Irminej izby. Oči ma neklamali. Išiel som do kuchyne. Takto som
kedysi čakával na Doloru. Lori to trvalo dlho, ale neplakala. Lori zostala stáť.
Povedal som jej, nech si sadne, ale ona sa zdráhala. Povedala, že sa cíti
unavená a na druhý deň musí zavčasu vstávať. Aj ja som rada, prehodila Lori, aj
ja som bola otrávená až na smrť. Lori sa nahlas zasmiala. Nečakal som, že ju
moje slová až tak rozosmejú. Podala mi pohár a ja som vystrúhal biedny úsmev.
Poznal som tú ženu, vedel som, aké má meno. Volala sa Dolora. Ale mozog mi
nefungoval. A povedal som jej, že je inteligentné dievča. Ako som takto táral,
pochopil som, že rozprávam hlúposti. Ale Lori pochopila zmysel mojich slov po
svojom. Toto mi vysvetľovala aj stará mama z otcovej strany, povedala. Krist,
nenamáhaj sa, nepoučuj ma o tom, o čom ma stará mama poučila už dávno ‐
pradávno. Nie si moja stará mama... A, prosím ťa, nalej mi ešte raz do tohto
pohára! Očervenela a zmena v jej správaní ma rozrušila. Lorina tvár nadobudla
purpurovú farbu, pery sa jej roztvorili. Pomyslel som si, že plače. Nepodarilo
sa mi to. Slovo „idiot“ mi uviazlo v hrdle. Pritisla sa mi tam tvár Dolory. Tvár
Lizy. Splývali pred mojím duševným zrakom v podobe Lori, ktorá bola ich
poslednou metamorfózou. Zviera vo mne zavylo. V tomto omámení som si spomenul na
niečo zvláštne, čo som kdesi čítal alebo počul. Chcem byť tvojím kňazom, povedal
som jej. Sedeli sme pri stole oproti sebe. To sú moji rodičia, povedala. Z
jedného na mňa upierala zrak Dolora. A v mozgu sa mi vynorila zabudnutá scéna.
Teraz som cítil, že nemám silu pokračovať pred Lori. Uniklo mi „ach!“. Zároveň
sa pred mojím duševným zrakom naraz objavilo dievčatko. Malé, naježené,
modrooké. Spýtal som sa ho, ako sa volá, ale ono mi nechcelo povedať svoje meno.
To je tajomstvo, povedalo, neprezradím ho každému. Zjavilo sa mi vo sne a mne
stále znie v ušiach jeho hlas. Ten medailón patril mojej mame. Zaujímavá nie je
ani smrť otca mojej mamy, ani smrť môjho otca. V skutočnosti to nebola nijaká
vila. Naopak, mama sedávala za stolom a písala listy. Priateľky a príbuzní ju
ponechali svojmu osudu. Adresátom jej listov bol otec, a ten sedel vo väzení. Na
otca sa nepamätám. Ten telnatý muž sa ma nič nevypytoval. Neskôr mi Sergej
povedal, že obyvatelia vily volajú toho muža Cerberus. Sergej mi vysvetlil, že
tak sa volal jeden hrôzostrašný pes. Dnes by som povedala, že som bola
zhypnotizovaná. Očakával náš príchod. Pomôžu vám vyniesť nahor veci, povedal
Cerberus a podal ten kľúč mame. Je to na druhom poschodí. Formality vybavíme
zajtra. V Čarodejníckej vile sa nikto netešil takému privilégiu. Keď vyniesli
nahor aj poslednú stoličku, bolo už celkom tma. Bol vo väzení a do väzenia
zatvárajú zlých ľudí, ale otec nebol zlý človek. Pomyslela som si, že píše
otcovi. Mama postupne napísala otcovi niekoľko listov, ale on jej neodpovedal. Z
tohto hľadiska meriam obdobie svojho pobytu v Čarodejníckej vile podľa
intervalov, v akých otec odpovedal na mamine listy. Zistila som to až po jej
smrti. Medzitým som sa už naučila čítať, a keď som ich našla, hneď som si ich,
samozrejme, prečítala. Viem ich takmer naspamäť. Podľa mňa boli pôvodcami jej
stáleho utrpenia muži. Vďaka týmto skúsenostiam pre mňa teoreticky neexistovalo
nijaké tajomstvo súvisiace s túžbami, ktoré nútia muža pokúšať sa o zblíženie so
ženou. Prvý z nich bol Zhlúpnutý Sokrates. Už dávno dostal prezývku podľa
starovekého filozofa a už dávno si nikto nepamätal, ako sa skutočne volá. Prvý
bol Zhlúpnutý Sokrates, druhý bol Sergej. Vtedy mi mama povedala, aby som nebola
smutná. Nikdy predtým som nevidela živú korytnačku. Keď to povedal, položil mi
nečakanú otázku. Volám sa Sergej. To nie je sovietske meno, vysvetlila mi v ten
večer mama. Zároveň som sa dozvedela niečo, čo som nevedela. Moje meno je
skrátenou podobou maminho mena. Také meno si želal môj otec. Namiesto nich mal
drobnú kartónovú škatuľku a v nej dva chrústy. Chcela som sa spýtať, kde tie
chrústy našiel. Nespýtala som sa ho to. Bála som sa, že mi povie, že ich chytil,
keď sa milovali. Namiesto toho som ho opäť poprosila, aby mi dovoliť dotknúť sa
ich. Sergej držal druhý koniec nite. Ešte aj dnes cítim na sebe jeho pohľad.
Obyčajne k nám chodieval večer. Poznali sme ho podľa klopania, boli to tri ľahké
údery. A pila. Vtedy mohol klopať ktokoľvek, my sme neotvárali. Teraz sa v noci
budievam zo spánku a hrdlo mi zviera úzkosť: trápi ma nočná mora, že aj ja som v
dave, ktorý ženie mamu v ústrety smrti. Často sa pokúšam nájsť nejaké
vysvetlenie, prečo som ju vtedy nenávidela. Ale špirála úvah ma vedie k
nejasnému záveru. Utekala som otvoriť dvere. Mama mi o ňom nikdy predtým
nerozprávala. Nemohli sme k nej chodievať, ani ona nemohla chodievať k nám.
Práve som ležala na pohovke. Povedal, že môjho starého otca zabili, lebo tak
prikázal Hádes. Neviem, či na mňa viac zapôsobila skutočnosť, že môjho starého
otca zabili, alebo meno Hádes, ktoré náš hosť ticho precedil cez zuby. To je
lož! Hádes nemohol pokojne spávať, kým sa nepresvedčil, že tvoj otec je mŕtvy.
Mama sa zrejme nemohla utešiť tým, že jej otcovi zostalo meno. Zachvátil ju
vzlykot. Dodala, že vtedy bola malá. Ani som sa nepohla. Byvol bol veľký,
byvolica malá. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma vydesil. Sergej, ktorému pohľad
na zvieratá spôsoboval pôžitok, začal zo seba vyrážať akési výkriky. Ale ani to
som neurobila. Mamina cesta do priepasti sa začala o niečo neskôr. Každý deň som
chodievala do školy spolu s mamou. Keď sme asi hodinu kráčali po ceste pre vozy,
mama odbočovala ku kravínom a ja som išla ďalej do školy. Znamenalo to, že mama
ma nepustí do školy. Bolo to veľmi zaujímavé. Niekedy sa objavovali obyvatelia
Čarodejníckej vily, všetkých som poznala a vedela som, aký bol osud každého z
nich. Poznala som aj všelijaké iné historky, podozvedala som sa ich, keď k mame
chodili na návštevu ženy. Hoci bývali naproti, vídala som ich zriedka. V ten
deň, keď som sa prebudila chorá, som sledovala z obloka návrat osadenstva vily.
Najskôr prišli spomenutí krásni mladí, nakoniec Zhlúpnutý Sokrates. Všetci boli
čierni od špiny a celí zaprášení. Chýbala moja mama. Prešla hodina, a mama
nechodila. Bol to pochmúrny deň, oblaky viseli nízko, smerom k močiaru udierali
blesky. Mamu som zbadala na rovine, keď sa na nebi zablyslo a rozľahol sa mocný
hrom. Mama sa blížila spolu s ním. A prišli naraz, mama do izby a prudký lejak
do obloka. Keď sa ku mne sklonila, že ma pobozká, zacítila som pach alkoholu.
Mama pila doma, nikdy sa nestalo, že by sa vrátila z kravínov a razila
alkoholom. Nechávala ich tam, ale v šatách prinášala domov zápach kravína. Márne
sa prezliekala, v našej izbe sa vždy našlo niečo, čo smrdelo kravínom. Bol to
tranzistor značky Iliria. Mama ho priniesla len pre mňa. Tú reláciu som
zbožňovala. Spolu s ním bývala v tom istom byte aj rodina s troma veľkými
mládencami. Neviem, čo mama urobila, že jej dali pokoj. Odpovedala mi vyhýbavo.
Nekúpila som ho, povedala, priniesla som ti ho. Táto odpoveď mi stačila. Musel
to byť štvrtý alebo piaty list od otca. Keď mama v ten deň dočítala list,
neplakala. Vypla som tranzistor. A neutekala som otvoriť. Mama mi naznačila, že
nemám otvárať. O niekoľko dní zmenila pracovné miesto: z kravínov prešla do
kancelárií na družstve, stala sa upratovačkou. Nemohla som chápať súvislosti
tejto zmeny. Prichádzali tam, keď si ich predvolal Cerberus. To všetko mi
jedného dňa porozprával Sergej, pri močiari. Spočiatku som svoje utrpenie dusila
v sebe. Rozrývalo mi to dušu a ničilo nervy. Vyšla z kancelárií a zamierila
rovno do Cerberovho brlohu. Odišla som preč. A slabých bytostí, ako bola mama. S
korytnačkami. S chrobákmi. Keby som ich mohla premeniť na chrobáky, obidvoch by
som bez štipky milosrdenstva zabila. Keď som sa vrátila domov, vzala som
tranzistor a sadla som si k obloku. Už som nič necítila. Nebola som schopná
plakať. Na obzore sa objavil čierny bod a ja som si pomyslela, že je to nejaký
chrobák. Keď prišla k vile, vyhodila som tranzistor z obloka. Mama zdvihla hlavu
a ja som uvidela jej vystrašenú tvár. Mama vošla do izby mlčky. Očakávala som
niečo iné, ona však nevyslovila jedinú výčitku. Mama zbledla. A takto sa
dostávame k jej koncu. V škole mi vtedy nadávali, že som dcéra pobehlice. A tak
sa stalo, že nakoniec som sa na jednej hodine roztriasla, keď som si predstavila
niečo strašné: v budúcnosti ma čaká to isté, čo stihlo moju mamu. Cítila som
ľútosť a hrôzu. Akýsi muž mi povedal, že odišla pred hodinou. Rozbehla som sa po
rovine. Utekala som, čo mi nohy stačili. V tvári ma pálil pot. Keď som prišla
domov a ocitla sa v izbe, toto všetko mi uviazlo v hrdle. S mamou bol Zhlúpnutý
Sokrates. Mama sedela na stoličke pri stole. Tvár mala bledú. Takú bledosť som v
jej tvári ešte nevidela. Podrobnosti o tom, čo sa stalo, som sa dozvedela trochu
neskôr. Vtedy som sa dozvedela len toľko, že mi zomrel otec. Skutočnosť bola
trochu zložitejšia. Otec nezomrel na dajakú chorobu. Zabili ho spolu s ďalším
odsúdencom pri pokuse o útek z väzenia. Ani o podrobnostiach jeho násilnej
smrti. A ja som prežívala strašné obdobie, najstrašnejšie obdobie svojho života.
Mama nastúpila do práce už na druhý deň. Mama išla vpredu, ja za ňou. V hrobovom
tichu. Niekedy plakala. Keď som v jeden z tých dní vyšla zo školskej budovy,
vonku ma čakal Sergej. Vtedy bol ôsmak a ja štvrtáčka. Nasledovali ďalšie veci,
ktoré boli podľa Sergeja podpichovaním na Cerberovu adresu, hoci jeho meno sa
tam nespomínalo. Ten leták na mňa nezapôsobil. Takto zrejme uvažovala aj mama.
Vrátila sa domov skôr ako ja a zdalo sa, že je pokojná. Bola bledá. V tých
miestach sa nikdy neobjavili divé kačice. Bezvýsledne. Potom ma táto scéna stále
prenasledovala. Prenasleduje ma aj dnes. Žaba nemohla kričať a had ju prehltol v
tichosti. A mne sa zdá, že aj mamu prehltol akýsi had. V tichosti. Vrátila som
sa domov, keď sa zvečerievalo. Mamu už dávno odniesli. V izbe som našla len
Zhlúpnutého Sokrata. V tú noc zostal so mnou. Potom zostával na noc aj inokedy.
Mama zjedla otravu na myši. Jedného dňa tam zájdem. Nikto nevie, kam ho
pochovali. Čakal ma tam akýsi muž. Nemala som nijaký dôvod namietať. Celú noc
som ani oko nezažmúril, spal som iba chvíľu nadránom. Možno tu zohrali určitú
úlohu slová „Si neskutočne milý“. A najpevnejšou niťou bude niektorá televízna
stanica. Napríklad súkromná televízia Sírius, ktorá najčastejšie vysielala filmy
nakrútené podľa mojich scenárov. A Hádov prízrak. A vládca sveta mŕtvych sa mi
zjavil v čiernej peleríne. V jeden z tých dní som sa vrátil k svojmu pracovnému
stolu. Staré som odkladal do kartónovej škatule. Už celé roky sú na polici len
staré knihy. Keďže kníh, ktoré mi zostali, nebolo ktovieako veľa, vrece bude
ťažšie, ak pridám rukopisy svojich scenárov. Je plná fasciklov a väčšina z nich
je očíslovaná. Začnem podľa poradia, od fascikla s číslom 1. Tú báseň som
napísal v štvrtej triede základnej školy, chcel som napodobniť jedného básnika,
ktorý bol otcovým priateľom. Bol v tom kus pravdy. Proroctvo otcovho priateľa,
že bude zo mňa básnik, sa nesplnilo. Veľmi sa mi páčilo aj skadarské nárečie, aj
skadarskí básnici. Vlievali mi do duše chrabrosť. Bolo to najchrabrejšie obdobie
v mojom živote. Rumélia je turecký názov pre oblasť juhovýchodného Balkánu
(pozn. prekl.). Chlapče, tvoje básne páchnu potuchlinou, povedal mi. A ja som
skľúčene odišiel z jeho kancelárie. Takáto logická úvaha bola nakoniec zbytočná.
Medzitým som zanechal poéziu, v severnom i v južnom nárečí. Nepočetní mladí muži
v našom prefeminizovanom ročníku boli zväčša básnici. Obyčajne sedávala v
poslednom rade, kam som si sadal i ja. Už na začiatku nás zblížila šťastná
okolnosť. Vtedy nás poslali na brigádu do Jonufëru pri Vlore, kde sme mesiac
budovali terasové polia. Na tomto mieste spomeniem dva Sonine domnelé
nedostatky. Zaľúbil som sa do nej akousi zvláštnou láskou, ktorá ma nepobádala
písať verše, ako som ich písal pre Teutu. Nehovoriac o tom, že popoludní mávala
stále program, chodila na súkromné hodiny angličtiny. Spočiatku som ničomu
nerozumel. Robievali sme to vždy postojačky. V skalnatej zátoke v Jonufëri som
to mal jednoduchšie. Robili sme to v mori a ja som necítil váhu Soninho tela. V
ten večer sme neboli v skalnatej zátoke. Moja extáza nastala vo chvíli jej
delíria. Soni ma prosila, aby som nerobil hlúposti. V prvom variante som sa
sústredil na epizódu s nohavičkami. Chcel som, aby sa Soni smiala. Keď som
dokončil tento variant, zavrhol som ho. Zistil som však, že nie som schopný
písať v humornom duchu. Soni nedodržala našu dohodu, nenapísala nič. Bol to
dôkaz, že som nemal úspech. Naozaj stenám, ale ty si to, preboha, poriadne
zveličil. Tieto kritické postrehy Soni vyslovila pri našom poslednom
prázdninovom stretnutí pred začiatkom tretieho ročníka. Pocítila ľútosť a
pritisla ma k sebe. Po týchto slovách zmenila tému, začala mi rozopínať
nohavice. O týždeň sme sa dozvedeli, že ju na rok vylúčili z fakulty. Všetko
prebehlo v tichosti, vedenie fakulty nevydalo nijaké oficiálne vyhlásenie.
Najpresvedčivejšia bola verzia, podľa ktorej všetko spôsobil Sonin denník. N. T.
sa usmial. Urazený som sa ho pokúšal presvedčiť, že neklamem. A komentovali ste
tvoje veľdiela o sexuálnych nenásytníkoch. Zarazil som sa. Okrem poviedky
Sexuálny nenásytník som dal Soni aj ďalšie texty tohto druhu. Nezničil som ich,
iba som ich ukryl. Veci sa vyvinuli inak, než som sa obával. Nikto ma nikam
nepredvolal. A odišla, stratila sa v dave. A navždy zostala v mojom vnútri. Ja
som mal tajne odložené niektoré naše intímnosti. Kým som ich mal tajne odložené,
stelesňovali moju vinu. Miera tejto viny sa ďalej stupňuje s hlúposťami z
fascikla číslo 3. Je na ňom nápis Faika. A tu i tam pre nejaký scenár. Keď
človek dostane vši, je to nepríjemné. Stále sa mu chce škrabať, nech by bol
kdekoľvek. Voš žijúca v lone vystúpi nahor, na krk, voš z vlasov sa spustí dolu,
na líce. Keď som mal vši, nikam som necestoval, nechodieval som domov. Mal som
ten hrebeň odložený až donedávna. To je môj najslabší film. Spôsobuje mi
najväčšie utrpenie. Faika musela byť príťažlivé dievča. Vtedy som nemohol tušiť,
že to mesto mi vybrala prozreteľnosť. Celú noc som sa prevaľoval na posteli v
hotelovej izbe a nemohol som sa zmieriť s realitou. A prostredníctvom Faiky ma
priviedla na stretnutie s Hádom. Vďaka tomu som stúpol v ich očiach. V tej izbe
bývalo predo mnou niekoľko brigádnikov z mesta, predstaviteľov robotníckej
triedy. Domorodcom prišlo vhod, že som sa ubytoval v tej izbe. Smutne som hľadel
na seba v zrkadle. Tu je prirodzené, že človek dostane vši. Objavil sa pri
dverách obchodu, zdvihol ruky a povystieral sa. Keď som vychádzal z izby, že za
ním zájdem a poprosím ho o nejakú radu, opäť som pocítil svrbenie. Všetci,
ktorých som uvidel, sa teraz premieňali na vši. Napísali ho ceruzkou. Keď si naň
spomeniem, je mi do smiechu. List bol adresovaný mojej mame. Sú náznaky, že po
duševnej stránke prežíva veľmi pochybné obdobie. Tým listom sa začala radikálna
zmena v mojom živote. Túto zmenu nepredvídal ani anonym, ani ja sám. V tom čase
bol vplyvným šéfredaktorom týždenníka Október. Keď dedinskí nafúkanci z môjho
ročníka uverejnili na jeho stránkach nejakú báseň, naparovali sa celý mesiac.
Povedala mi, že pochopila, čo ma trápi. Poprosila ma o cigaretu. Oblečené mala
nohavice a rolák. Keď som jej zapaľoval cigaretu, prebehla mnou vlna zlosti.
Chcel som ju pohoršiť, dosiahnuť, aby odišla. A zvolil som ten najdrsnejší
spôsob. To nie sú ovce, ticho som jej zašepkal do ucha. Zasmiala sa. Stavím sa,
že si dostal vši, povedala mi. Odhodil som cigaretu. Ospravedlnil som sa jej. Ja
sa volám Faika, odvetila. Pokiaľ ide o vši, veľmi sa netráp. Pocítil som jemný
dotyk jej prstov. Na môj zarazený pohľad odpovedala pozvaním: Ak túto sobotu
nepôjdeš domov do Tirany, príď sem. Bola to esej o vši. Vo svete vší. V sobotu
som dlho váhal. Po záležitosti so Soni som nezažil nijaké ľúbostné
dobrodružstvo. Teraz ma už niekoľko dní sprevádzal letmý dotyk Faikiných pŕs,
dotyk jej rúk. Najmiernejším prívlastkom, ktorý by mi vmietla do tváre, by bolo
slovo „gauner“. Najskôr ma začal vzrušovať dotyk jej rúk. Prenikla ma horúčosť.
Faika si nič nevšimla a nevmietla mi do tváre nijaký prívlastok. Išli sme za
školu, kde – trochu vyššie – vyvieral prameň, ktorý tam vymlel priehlbinu. Ja
som zatiaľ porovnal jej tvár so Soninou. Bez jediného uhra. Soni mala tu a tam
uhry. Pomyslel som si, že Soni by závidela Faike jej pleť. Potom sa moja
fantázia zmiatla. Steny mojej lebky zaduneli. Ďakujem, odpovedal som jej. Keď
som na nej otvoril dvere, zarazene som zastal na prahu: hrali tam šach dvaja
učitelia. V noci sa voľne pohybovali dedinské psy a ja som sa ich bál na smrť.
Vyšiel som na kopec, ale nestretol som nijakého psa. A zmocnila sa ma čierna
apatia. Príležitosť na zmenu imidžu sa mi naskytla o tri týždne. Kolega mi
porozprával o tejto epizóde práve v čase, keď moja mama dostala ten slávny list.
Iskra podozrenia voči ošetrovateľovi, ktorá vo mne vzbĺkla, okamžite zhasla.
Trvalo to tri týždne. Faika stála pri mne, s červenou tvárou. Pocítil som na
hrudi jej prsia. Možno sme tak urobili vo vzájomnom súlade. A odtiahla sa odo
mňa. Nijaká dvojica nevstávala, že pôjde tancovať, plač toho dievčaťa pokazil
atmosféru. Vrátili sme sa dovnútra a zaujali svoje miesta. Takže väčšina
účastníkov oslavy si nemohla uvedomiť súvislosti. Na druhý deň som zistil, že
ležím celkom oblečený na skladacej posteli. S veľkou námahou som si uvedomil, že
som v ktorejsi triede. Vstal som a vyšiel von. Spomenul som si na dve veci: na
hysterickú eufóriu učiteľov po incidente, pri ktorom sa spomenulo meno
mytologického božstva záhrobného sveta. A na Faikin šepot. Nič viac. Jej
pozvanie bolo tentoraz nedvojzmyselné. Chýbalo v ňom čokoľvek dvojzmyselné. Ani
s nejakou oslavou jubilea. Na chodbe som nepočul nijaké zvuky. Nezjavil sa mi
tam Hádes. Z dverí vyšla Faika. Myslela som si, že neprídeš, povedala. V tej
chvíli, aby potvrdil moje obavy, sa Hádes objavil medzi mnou a Faikou. Mal na
sebe dlhý čierny kabát. Trvalo to len chvíľu. Zavrela znútra dvere na školskej
budove, zastrčila závoru, vzala ma za ruku a viedla za sebou. Aj ja som prišiel
kvôli tomu, hoci som sa nemohol zbaviť stŕpnutosti. A správne pochopila moju
stŕpnutosť. Musí ma dostať z mŕtvolného stavu. V svetle lampy som uvidel
agresívnu formu jej pŕs. Vtedy zdvihla hlavu. Potom podišla ku mne. Zavrel som
oči a kdesi v hĺbke bytosti som pocítil jej sacie pohyby. Faika ma presvedčila o
opaku. Moje bunky sa rozochveli. A všetky naraz začali vylučovať energiu. Chcel
som tej rieke zabrániť, aby vyrazila von, bolo to však nemožné. Pocítila, že sa
blíži explózia, a odtiahla sa. Prúd mojej energie sa jej vylial na prsia. Od tej
chvíle sa začalo moje dvojnásobné väznenie. Bol som Faikiným rukojemníkom.
Faikiným rukojemníkom som zostal až do chvíle, keď sa rozhodla, že odíde, a
vydala sa. Bol to ľúbostný maratón od sobotného večera až do pondelňajšieho
rána. Zaviedla ma na chodbu. V škole sme sa už nemilovali. A predsa ma Faika už
nevolala do školy. Ani ja som si to neželal. Názov toho miesta nám obidvom
vyhovoval. Práve sme sa pomilovali. Povedala mi, že sa milujeme naposledy.
Pomyslel som si, že žartuje. Ovdovel. A dve deti, vydatú dcéru a syna študenta.
Mama sa poteší, pomyslel som si. Keď sa o tom dozvie, usporiada slávnostný obed.
Hlas mi znel neprirodzene. A očervenel som. Zaželala mi, aby ma rýchlo
preložili. Faika odišla po úbočí vrchu, nadol. Ja cez les, dohora. Spoza stola
ma vytiahol smútočný pochod dychovej kapely. Podišiel som k oknu. Ich prítomnosť
vzbudila vo mne určité podozrenie. Sprievod vyšiel z uličky za domom, čo
znamená, že musel zomrieť niekto, kto býva v dome. Ale ja som nevedel, že by
zomrel niekto z domu. A všetci tí ľudia prišli na tvoj pohreb. Rozhliadol som sa
okolo seba. Niet pochýb, v hlave mám zmätok. Pri tejto príležitosti ti prezradím
isté tajomstvo. Tak ako ty, aj ja verím v existenciu záhrobného sveta. V ušiach
mi zostala len ozvena jeho hlasu a v diaľke, na úpätí podstavca bez sochy, som
uvidel Háda. Odišiel som od okna. Nepekný odev môže všetko pokaziť. Ale ja som
nepoznal šéfa televízie Sírius. Silného človeka. A človeka dnešných čias. V
skutočnosti to neboli americké výrobky. Ja som nehľadal Istanbul ani bývalé
hlavné mesto nejakej inej ríše. Neobjavil sa nijaký strážnik. S pocitom
prihlúpleho vidiečana som prešiel po asfaltovej ceste, ktorá viedla k zhluku
novopostavených budov. Prvý knokdaun som zakúsil na nádvorí. Slovo „drúk“ malo
tentoraz ničivý účinok. Kým tak urobili, odišiel som z toho nádvoria. Bola to
budova, ktorú som hľadal. Nachádzala sa tam kancelária šéfa televízie Sírius.
Šéf nie je prítomný. Chcel som sa stretnúť s človekom číslo jeden a to ho zrejme
prekvapilo. To bola chvíľa druhého knokdaunu. Vyšiel som von a chvíľu som
nerozhodne postával: mám celkom odísť, alebo mám poslúchnuť chlapcovu radu a ísť
do toho podniku? Sadol som si k stolu, odkiaľ som mohol sledovať pohyb pred
vchodom do televízie Sírius. Čašník stratil trpezlivosť. Pri susedných stoloch
ma počuli. A zároveň im vysvetliť, prečo som tak urobil. Čakanie na šéfa... A
zasmial som sa. Celá táto história bola trochu zamotaná. Vstal som a zamieril k
pultu. Poprosil som čašníka, aby mi priniesol koňak, dvojitý. Vrátil som sa a
znovu som si sadol k stolu. S pohľadom upretým na vchod do televízie Sírius.
Čakanie na šéfa... Aj ja som tam bol kvôli mame, aby som jej vyhovel. Napriek
maminým radám som pil. Bolo to v jeden januárový deň, z popolavej oblohy padal
jemný dážď. V tom polosvite som mal všetky dôvody myslieť si, že tam trčím
zbytočne, aj keď človek, na ktorého som čakal, sa nevolal Godot. Paradoxne som
si želal, aby neprišiel. Ale on prišiel a ja som sa hlásil v jeho pracovni. Z
tohto hľadiska bol Lavdim Lavdoshaj najnevyspytateľnejším človekom, akého som
kedy poznal. Nemal som zvlášť dobrý dojem. Soni by ho zaradila do kategórie
dedinských nafúkancov. Lavdima Lavdoshaja zaraďovali k príslušníkom
konzervatívneho krídla. V Studiofilme sa povrávalo, že šéfa čochvíľa odvolajú;
označovali ho za liberálneho modernistu a bolo iróniou osudu, že najostrejšie na
neho útočil týždenník Október. Pravdu o jeho smrti sme sa dozvedeli rýchlo. Ako
sa hovorilo, túto škandalóznu informáciu potvrdila sama herečka, ktorá sa
nervovo zrútila. Šéf vypustil dušu vo chvíli, keď dosiahol orgazmus, a ona sa
nemohla zbaviť prežitej hrôzy. Mohol to spôsobiť nejaký známy z rokov strávených
na fakulte, napríklad niektorý dedinský nafúkanec. Bol som v jeho pracovni, mal
som v sebe nerozumnú dávku alkoholu a čakal som, že všetko sa definitívne
vyjasní a ja odídem. Napriek tomu sa mi jeho prvá prednáška vryla do pamäti. Ako
starý priateľ tvojho nebohého otca považujem za potrebné, aby sme sa
porozprávali celkom otvorene. Popáliť sa na jedinom písmene je klasický prípad,
ktorý sa môže vyskytnúť v rôznych podobách. Navyše technológia našich tlačiarní
sa ani dnes veľmi neodlišuje od technológie z čias Gutenberga. Skrátka, táto
naša práca je čertovská robota. Ťažko by pri nich obstál nejaký anonym. Toto
posledné konštatovanie sa ma dotklo. Stretol by som sa tam so slovom „anonym“.
Vtedy zasiahla Sofika. Vysvetlila môj výrok ohľadom časopisov v konkrétnom
zmysle. Navyše sú nepoužiteľné vzhľadom na tlačiarenskú farbu, ktorá môže
nepríjemne poškodiť istú chúlostivú časť tela. V tú noc som po mnohých rokoch
pocítil potrebu písať poéziu. Teraz som cítil, že sa ma zmocnil rovnaký zápal.
Túžil som publikovať v časopise Október. Lavdim Lavdoshaj mi ukázal cestu. Musím
sa na ňu vrhnúť. Takéto oduševnenie stačilo na to, aby som sa zmenil. Na
začiatku toho marca bolo veľmi chladno. Keď oheň začal slabnúť, drkotali mi
zuby. Pre chlad som za stolom nikdy nezaspal. Možnosť, že uverejním nejaký
cyklus básní, som okamžite zavrhol. Zostávala mi poviedka. Teraz musím
publikovať. Poviedky typu Sexuálny nenásytník ani eseje ako Esej o vši nemali
budúcnosť. Netúžil som prekladať Danteho Peklo. Napriek tomu som musel tvoriť.
Niečo, čo by nevydesilo Lavdima Lavdoshaja. Kým som takto uvažoval, zdalo sa mi,
že som na niečo prišiel. Bolo sivé popoludnie s oblohou veštiacou sneh, keď sa
človeka zmocňuje ubíjajúca otupnosť a uvoľnenie prináša len alkohol. Snežilo
husto, padali veľké vločky. Bolo by hanba predstúpiť pred žiakov v takom stave.
Akýsi drevorubač sa vraj musel počas jednej zimnej noci vrátiť domov. Chlap
pochopí, že vlky môžu prísť každú chvíľu. Neotáľa a vylezie na strom. Je to celá
svorka, oči im žiaria v tme. Ale vlasy mu vstanú dupkom, keď si všimne niečo
iné: trochu ďalej na konári, kam sa vyštveral, sedí medveď, ktorý tam vyliezol.
Svorka sa usadí okolo kmeňa stromu. Zviera sa s rachotom zrúti do snehu. Svorka
sa vrhne za ním. Potom zlezie zo stromu a uteká domov... Niektorí sa nazdávali,
že drevorubač konal správne. Podaktorí si to nemysleli. Stále padal hustý sneh s
veľkými vločkami. Ale Faika už dávno odišla. Vrátil som sa do svojej izby. Ľahol
som si do postele. Keď som v noci dokončil ten príbeh, vyšiel som von. Tá
rozprávka ma priviedla na inú stanicu. Nemalo zelené oči. Usmieval sa. Myslel
som to úprimne. Napriek svojej rozrušenosti som vytušil, že šéf hrá akúsi hru.
Nepobozkala ma. Vstala a odišla. Poviedka nie je pekne napísaná. Chýba jej
predovšetkým jasnosť. Šéf sa zo všetkých síl pokúšal, aby som odišiel z jeho
pracovne spokojný, aj keď mi tú poviedku neuverejní. Tváril som sa, že odchádzam
spokojný, a v tom bol paradox. Ja som očakával, že tú poviedku neuverejnia. Opäť
som zmenil názor, k čomu ma priviedlo niečo neočakávané. Zmocnil sa ma závrat.
Buď to spôsobil príval jej vďačnosti, alebo slovo „ujo“, ktoré vyslovila s
akousi sexuálnou dôvernosťou. Pri tejto myšlienke som sa začervenal. A očervenel
som ešte viac. Stretli sme sa o týždeň. Ak nevyjde, nemáme dôvod stretnúť sa. V
tú nedeľu básne vyšli. Klamal som aj ja. Delina predo mnou nikdy nevyriekla toto
slovo. Náš vzťah trval rok. Bolo to mnoho týždňov sexuálneho nepokoja. Jednu z
tých, aké nevyvolajú reakciu v podobe telefonátov zhora. S cieľom vyhľadávať
námety pre kritiku. Spôsobil ju článok uverejnený na stránkach Októbra. Ktosi
kritizoval Samuela Becketta a jeho drámu Čakanie na Godota. Delina čítala
Becketta. Niektoré z nich, vydané vo francúzštine, občas dávala aj mne, pričom
mi nezabudla prikázať, aby som to nikomu neprezradil. Vedel som iba jedno: že sa
podobám na postavy absurdného divadla. Všetci sme sa podobali na postavy
absurdného divadla. Delina by ma zaradila medzi šarlatánov. Zostávali mi teda
poviedky. Moje impotentné poviedky. V tom istom fascikli som mal odložené aj
ďalšie texty, ktoré som neskôr zoskupil do samostatného fascikla. Ani v ten deň,
ani neskôr si neželala, aby som použil prezervatív. Povedala mi, že užíva
antikoncepčné tabletky. Sedela na pohovke len v kombiné a čítala jednu z mojich
poviedok. Soni mi to obyčajne nedovoľovala bez prezervatívu. Nespýtal som sa jej
na to. Vrátila mi hárky s poviedkou. Potom dodala známu vec s ujom a v priestore
môjho mozgu zaburácalo slovo „impotent“. Delina nemohla počuť jeho burácanie.
Pomyslel som si, že sa nebojí môjho semena. Začal ma trápiť komplex
impotentnosti. Práve sme sa pomilovali. Jedna ruka jej ovisla nabok, telo sa jej
uvoľnilo. Literatúra je žena, pomyslel som si. Dodržiaval som toto pravidlo,
odkedy som napísal prvú hlúposť z toho cyklu, krátku esej s dlhým názvom
Orgazmus alebo Hrôza zo sexuálneho vyčerpania. Keby som dal tie texty Deline,
pochopila by, že ich stredobodom je ona. Jej telo. A hrozilo by, že sa stratí
čaro našich ľúbostných stretnutí. Bolo to bláznovstvo, povedala a ja som jej za
seba potvrdil, že má pravdu. A predsa to nefungovalo. Delina urobila to isté.
Nakoniec som jej povedal, že má pravdu, náš nový pokus bol bláznovstvom. Naše
prvé dobrodružstvo vtedy trvalo až do septembra. Potom prišli texty, ktoré som
Deline nikdy neukázal. Lavdim Lavdoshaj sa konečne rozhodol, že mi uverejní
jednu poviedku v poslednom septembrovom čísle. Poviedka mala názov Prípad z
praxe. Delina nebola v Tirane, už dostala umiestenku do profesionálneho divadla
v meste Fier. V jej neprítomnosti som predložil rukopis tej poviedky priamo
šéfovi. Bál som sa, že ma skritizuje za názov, ktorý som prevzal z jednej
Čechovovej poviedky. Poznal som naspamäť všetky Čechovove poviedky a novely,
ktoré vyšli v albánčine. Ale šéf na nič neprišiel. Prišiel na to niekto iný:
Zelené oči. Niet pochýb, že mi ju poslala do cesty prozreteľnosť. Vtedy som si
dovolil poznamenať, že aj ja si pamätám jej tvár. Takto som sa vyjadril a jej
tvár pokryl ľahký rumenec. Trvalo to až do Drača. Bol som rozjarený, ohúrený od
šťastia, ktoré vo mne vzbudzovalo obavy. Poviem jej, že autorom tej pekne
ilustrovanej poviedky som ja. Netrpel som dlho. More postupne zmizlo a ona sa
otočila ku mne. Ten názov si prevzal z jednej Čechovovej poviedky, povedala mi.
Jej slová ma prekvapili. Mala pravdu a ja som to dobre vedel. Veľmi dobre som
vedel, že má pravdu. Keď sa mi posmievala, zmocňovala sa ma trpká zlosť, napriek
tomu medzi nami nedochádzalo k scénam. Potom sa mi Marga postupne prestala
posmievať. Bez akéhokoľvek podtextu. Marga odhalila jeho prítomnosť s
oneskorením. Ľutujem to, úprimne. Ľúbil som všetky ženy, s ktorými som mal
pomer. Ktorákoľvek z nich sa mohla stať mojou manželkou. Ale mojou manželkou sa
stala Marga. Tá, ktorá si najviac vytrpela. Tá, ktorú som najviac miloval. Ona
zatiaľ odišla. Sledoval som ju pohľadom, až kým sa nestratila v dave. V takýchto
podmienkach sa moja modlitba mohla len ťažko dostať na správne miesto, napriek
tomu som to skúsil. V ďalší pondelok som nastúpil do posledného vozňa. Marga mi
povedala, že uvažovala rovnako. Marga odchádzala, strácala sa v dave, autobus ju
viezol do ktorejsi dediny v nížine. V ten deň mi povedala, že sa podobáme na
Čechovových provinčných hrdinov. Nepovedal som jej nič. Nebola to moja
myšlienka. Nenamietala. Vlak sa šinul svojou slimačou pomalosťou. Napriek tomu
som túžil, aby sme sa takto vliekli nekonečne dlho. Keď vyšla, bola aj červená,
aj zarazená. Bol začiatok novembra a noci bývali chladné. Marga chcela, aby sme
sa zaradili medzi korzujúcich. Potom sme išli na večeru do hotelovej
reštaurácie. Pili sme víno. Marga vypila trochu viac. Aj ja. Keď sme sa v
pološere prechádzali na korze, všimol som si akúsi ženu. Marga mi svoju túžbu
piť vysvetlila na druhý deň. Pila som, lebo som sa bála, povedala mi. Ja som
nepostrehol nijaký náznak, že by mala strach. Nadvihol som jej tvár. Toto je
prvýkrát, povedala mi. Jemne. Na pery. Na líce. Pobozkal som ju aj na oči. Objal
som ju. Ležala schúlená, otočená ku mne chrbtom. Vtedy som ju otočil k sebe.
Neodvážila sa otvoriť oči a ja som pochopil, že očakáva niečo strašné. Pomaly
som jej vyzliekol kombiné. Nekričala. Zosobášili sme sa, keď bola v štvrtom
mesiaci. Nadlho som zanechal hlúposti zo zásuvky. Volala sa Znepokojenia. Pri
príležitosti svojho odchodu a ukončenia zimného obdobia som vyhlásil, že
zaplatím koňak všetkým, ktorí budú od dvanástej až do tretej poobede v
kaviarenskej časti obchodu. Nezhromaždilo sa tam veľa ľudí. Bolo chladno, navyše
pršalo. Netrvalo dlho a predsedov príklad nasledovali súčasne Sabri aj
veterinárny technik. Koňak im udrel do hlavy. V poviedke s prevzatým názvom
Prípad z praxe som mu dal meno Vehap. Mohol sa volať akokoľvek, nebol však
Vehap. Dal som mu takéto meno, keď som s akousi ľahkosťou presvedčil sám seba,
že toto meno najlepšie pristane môjmu hrdinovi. Dúfal som, že ju nečítal. Ani tú
poviedku, ani knihu Znepokojenia. Ani oslavný článok v časopise Október. A
takisto dúfam, že neskôr nevidel ani film Hmla. Ústrednou postavou poviedky aj
filmu bola Delina, dedinská učiteľka. Aby som mohol stvoriť Delinu, mal som pred
svojím duševným zrakom Faiku. Tamojší zdravotník i Delina prišli do tej dediny z
mesta. Zdravotníkovi som dal meno Vehap a črty ošetrovateľa. Zaľúbil sa do
Deliny. Obliekal sa čisto, nosil košeľu s kravatou. Napriek všetkému Delina
nevenuje tomuto človeku pozornosť. Ale ten namyslený chvastúň nemá nijaké sérum
proti hadiemu jedu. Ženu zachráni traktorista. Delina patrí navždy jemu. Epizóda
s uštipnutou ženou je pravdivá. Ostatné, okrem jeho nešťastnej lásky k Faike,
som si vymyslel. Zdalo sa mi, že to v ňom vrie. Tvár, ktorú mal obyčajne bledú,
mu sčervenela. Vždy som mával zvláštny pocit, že ten človek ma neznáša. A jeho
želanie zostať v ten deň so mnou ma dojalo. Bol som na prahu hlbokej opitosti.
Ďalej sa nestalo nič zvláštne. Išli sme do mojej izby a mne sa podarilo zapáliť
piecku. Pokračovali sme v pití mlčky, sediac proti sebe. Dnes to dotiahnu ďaleko
takí, ako si ty... A opäť ma premkla úzkosť. Sneh trval na tom, že musím zostať
v tejto pasci. Strachu z pasce ma zbavil ošetrovateľ. Moje oči márne hľadali pri
okne so železnými prútmi nejaký rám s oficiálnym portrétom. A zdvihol sa. Čakal
som celé dve hodiny, ale šéf nechodil. V ušiach mi zazneli tóny trúby. Vzdialené
tóny. Nič som nevidel. Boli stále so mnou, boli vo mne. Od opitosti. Ale na tom
veľkom námestí neboli nijaké oddiely. Preháňali sa po ňom autá. Tisíce áut.
Pohltili ich autá. Niektoré z nich môže spozorovať moju prítomnosť. Ale vtedy
nebol Nový rok. Bola horúca júlová noc a vládla dusivá spara. Za týchto
okolností sa mi v diaľke zjavilo mytologické božstvo záhrobného sveta. A on
skutočne odišiel. Po chodníku kráčali ľudia sem a tam. Vstal som. Bude to
riešenie. Vykročil som cez cestu. Prúd áut sa zastavil. Pomyslel som si, že sa
mi to len zdá. Nečakal som nijaké telefonáty. V takom prípade som vedel, čo mi
povedia. S námahou som vytiahol kľúč. Telefón zrazu prestal vyzváňať. Iba na
chvíľu. Netrvalo dlho a opäť sa ozvalo zvonenie. Zdvihol som ho. Neodpovedal
som. Nenašiel som slová, aby som mohol odpovedať. Potom som si to rozmyslel.
Žijem, slečna, povedal som. Ale nevieš si predstaviť, kde som. Je to pravda a
nie je to pravda. Kto si ty, slečna? Nado mnou sa ukladá tisícročná náplava.
Skutočnosť, ktorú mi Lori oznámila, bola jednoduchá. Ide sa vydávať. Lori mi
vysvetlila, že svadba bude v Petrohrade. Tak si to želá Sergejova stará matka.
Sedeli sme vonku pri stole. Lori popíjala pomarančový džús. Ja som mal kávu.
Bola studená. A zhrýzala ma žiarlivosť. Ale tým sa táto záležitosť neskončila.
Jediný, kto môže byť so mnou pred oltárom, si ty. Poď so mnou do Petrohradu
namiesto mojich rodičov. Zablúdil som očami na jej hruď. Oči mi na chvíľu
zastali na tenkej retiazke, na odhalenej časti pŕs. Po nej ďalšia. Očakával som
ich. Blahoželám, slečna, povedal som s predstieraným nadšením, využijúc všetky
svoje herecké schopnosti. Nakoniec som ho našiel. Vošiel som dnu a uľavil som
si. Si drúk, povedal som tomu ksichtovi v zrkadle. Drúk s newyorskou čiapkou,
ktorý prišiel na túto svetovú križovatku, aby sa tu vymočil. Vyšiel som von.
Myseľ mi zaletela k Lori. A musel som niečo vymyslieť, aby mi nezalietala k
Lori. A nohy ma priviedli do obchodu, kde predávali alkoholické nápoje. Ich
vedúca im čosi nahlas rozprávala v ich jazyku. Keď zástup Japoncov odišiel, v
uchu sa mi opäť rozozvučal smútočný motív trúby. Ďalšiu polovicu som odhodil do
kontajnera pri sedačke. Sadol som si a vybral z tašky fľašu whisky. Otvoril som
ju. Namiesto toho sa predo mnou opäť zjavila Lorina tvár. Do ôsmej som vypil
tretinu fľaše. So zvyšnými dvoma tretinami som išiel do izby. Bez okna. Bola v
nej jedna posteľ. Jedna stolička. A plagát s akousi kubistickou maľbou. A lial
som do seba whisky. Našťastie sa mi podarilo zobudiť sa. Mladým som vyrozumel z
tváre, že ani oni sa dobre nevyspali. Alebo prežili príliš náročnú noc. Príliš
náročnú po sexuálnej stránke. Až do Petrohradu som sa pokúšal spať. A spal som.
Bola to Lori. Na letisko nás prišiel čakať Sergejov priateľ. Lori po rusky
nerozumela, ja som občas zachytil nejaké slovo. A uvedomovať si, že som na tomto
svete jediným Loriným zástupcom. Ale moja forma nemala dlhé trvanie. Pomyslel
som si, že keď ju tam zvalili a vláčili po uliciach, podarilo sa jej nejako
utiecť, ako utekajú sochy, a prišla sa postaviť sem. Predo mnou sa týčila iná
socha, socha Vladimíra Iľjiča Lenina. Rozmyslel som si to. A provokatívna. V
hoteli ubytovali len mňa. Napriek tomu som stratil formu. Prikázali mi, aby som
bol na druhý deň okolo poludnia v hotelovej hale, odkiaľ pôjdeme do kostola na
svadobný obrad. Sergej mi takisto povedal, že zatiaľ sa môžem ísť poprechádzať
po Nevskom prospekte. A s pohľadom Loriných očí vo svojom vnútri. Zmocnil sa ma
nevysvetliteľný strach, mal som pocit, že ju už neuvidím. Zbytočne som
komplikoval situáciu. Všetko bolo jednoduché. Aby som sa definitívne vrátil do
reality, na prvom poschodí výťah zastal. Nastúpila doň akási dievčina. Bola to
vysoká plavovláska s rozpustenými vlasmi a modrými očami, pery mala trochu hrubé
a namaľované na tmavočerveno. Nereagoval som. Ale ja som bol zmätený a nedokázal
som reagovať. Trvalo to, až kým výťah nezastal na siedmom poschodí. Vyšiel som
za ňou. Po obidvoch stranách chodby boli dvere vedúce do izieb so štvorcifernými
číslami. Potom sa v jednej zákrute objavil ďalší stôl, za ktorým sedeli ďalšie
dve ženy. Volala sa Raisa. Lístok z recepcie som podal Raise. Jej tvár vo mne
vzbudzovala dôveru: bola to pokojná, vľúdna tvár. Len čo som ju uvidel, mal som
pocit, že mi pripomína ktorúsi z hrdiniek klasickej ruskej literatúry. Rozumel
som, čo mi povedala. A očervenel som. Ale to všetko bolo veľmi zložité. Všimol
som si, že aj ona sa začervenala. Potom vložila ten lístok do zásuvky, vytiahla
z nej kľúč s ťažkým bronzovým štítkom, na ktorom bolo číslo izby, a strčila mi
ho do ruky. Začala hovoriť pomaly. Raňajky sa podávajú na prízemí, do deviatej.
Nakoniec ma chcela privítať. Povedal som jej „boľšoje spasibo“ a pobral som sa
na koniec chodby, kde bola moja izba. Otvoril som kufor. Ale ona mi
nepripomínala nijakú herečku. Pripomínala mi nejakú literárnu hrdinku. Z kúpeľne
som vyšiel o pol hodiny. Jediný kanál s jasným obrazom vysielal pornografické
scény. Nechal som u nej kľúč. Tentoraz sa ma nepýtala, či som v poriadku.
Povedal som jej, že sa podobá na niekoho, koho poznám. Pochopila, čo som
povedal. Hral v tom filme hlavného hrdinu. Už som ho niekde počul. Takto sa
volala Gorbačovova manželka. Myseľ mi zaletela k Marge. A bolo mi do plaču.
Zároveň so svetlom som zapol televízor. Okno na izbe bolo otvorené, a bol tam
zápach. Nešlo to. Neurobil som ani jedno, ani druhé. Onánia bude praktická.
Vybavím to rýchlo a hneď zaspím dobrým spánkom. Vtedy som zdvihol telefón a
vytočil číslo 09. Na druhom konci linky som začul jej hlas. Bál som sa, že zloží
slúchadlo, a tak som sa usiloval rýchlo niečo vymyslieť. Vymenoval som štyri
číslice, ktoré tvorili číslo mojej izby. Povedal som jej, že mám pokazené okno.
Položila telefón. Zostal som pri telefóne so zatajeným dychom. Zjavila sa vo
dverách, mala na sebe čierno ‐ bielu uniformu. A ustúpil som nabok, aby mohla
prejsť cez tesnú chodbičku. Okamžite jej padol zrak na televízor. Náhlivo som
vypol televízor a ona roztiahla pery do úsmevu. Bolo prirodzené, že roztiahla
pery do úsmevu. Rovnako prirodzené bolo, že zablúdila očami k fľaši s vodkou
značky Smirnoff na stole. Máte kvalitnú vodku, poznamenala, čo som vôbec
nečakal. Súhlasila. Nalial som aj sebe. Povedal som jej „na zdorovie“. Ale mňa
to okno vôbec nezaujímalo. Okno bolo len zámienkou a ona to svojou ženskou
intuíciou vytušila. Bola to vyumelkovaná podobnosť. Teraz som mal pred sebou
jednu z nich. Bola Ruska a ja som po nej túžil. Povedal som jej, že potrebujem
na noc nejaké dievča. Ak si želáte dievča, povedala, zariadime to. Hovorila
potichu. Povedal som to nezrozumiteľnou, smiešnou ruštinou. Netočka sa nesmiala.
Spýtala sa to veľmi vážne. Keď som jej zopakoval svoje tvrdenie, poďakovala sa
mi. Dodala, že aj ja sa jej páčim. Prišlo „ale“, ktoré som počul iba nejasne.
Nepripisoval som mu význam. Okamžite som ich vytiahol. Dal som jej aj nejaké
ruble a povedal som, aby za ne nakúpila pivo a ešte niečo iné. Stisla peniaze v
ruke a odišla. Vrátila sa o pol hodiny. Ale ona sa vrátila. Stále mala na sebe
služobnú uniformu, čiernu sukňu a letnú bielu blúzku s krátkymi rukávmi.
Igelitku s pivom položila na stôl. Potom som k nej podišiel. Aj ona sa mi
zahľadela do očí. Nevedel som dešifrovať jej pohľad, neprečítal som v ňom nič.
Zovrel som jej tvár do obidvoch rúk, bol som v akomsi ošiali a cítil som
zvieraciu túžbu rýchlo všetko zavŕšiť. Naklonil som sa. Napriek mojej
nezrozumiteľnej ruštine opäť pochopila. Postavila sa na špičky prstov a
pobozkala ma. S akýmsi údivom mi povedala, že som bohatý. S námahou som
pochopil, že má na mysli moju chlpatú hruď. Prinajmenšom ohľadom zlata v
peňaženke sa mýlila, obavy som však určite nemal. Zhodil som džínsy. Pocítil som
na hrudi tlak jej pevných okrúhlych pŕs. Keď som ju začal ťahať k posteli,
vymanila sa mi. Hľadala čosi v šatách, potom sa vrátila, usmiala sa, ľahla si a
naznačila mi, aby som urobil to isté. Môj potôčik vyrazil von, rozlial sa a ja
som zostal zahalený v horúcej pare sauny. Otvorila oči. Potom sa osprchovala.
Bola polnoc. Pred odchodom mi nastavila líce. Súhlasila. Netušil som, že na
druhý deň moju formu, ktorú som opäť nadobudol vďaka Raise, zničí tá
najabsurdnejšia udalosť v mojom živote. Zobudilo ma zvonenie telefónu. Raisa na
stretnutie neprišla. Nebola to Raisa. Boli to dvaja muži v civilnom obleku.
Mladí. Opäť som poslúchol. Pomyslel som si, že to musí byť nejaký omyl. V
Petrohrade som prvýkrát, nemám tu nijaké kontakty. Chcel som povedať tým
civilistom, aby mi aspoň vysvetlili, čo odo mňa chcú. Moja trpezlivosť sa
vyčerpala, keď ručičky na hodinkách stihli ukázať pol dvanástej a mne sa nikto
nevenoval. Musím niečo urobiť, inak hrozí, že sa nezúčastním na Lorinom
svadobnom obrade. Z druhej strany neprišla nijaká odpoveď. Hrobové ticho. Okolo
jednej popoludní som začul ľudské kroky a hlasy. Zostal som sedieť v kresle, aj
keď sa dvere otvorili a do miestnosti vošli dvaja muži, nové tváre. Jeden z nich
si sadol do vedľajšieho kresla. Vysvetlil mi, že mi musia položiť iba niekoľko
otázok. Takáto bola podstata jeho slov, ktoré ma rozčúlili. A nakoniec, nevolám
sa Trapi. Namiesto takéhoto pompézneho vyhlásenia som prehovoril iba krátko.
Muž, ktorý zostal stáť, mi povedal to isté po anglicky. Odišli. Ten nový
tlmočil. Nechal som ho deň predtým na hotelovej recepcii. Prvýkrát počas celého
výsluchu som sa mu pozrel do očí. Spomenul Sergeja. Spomenul aj Lori. A kým je
môj pas v rukách toho muža, veci vonkoncom nevyzerajú dobre. Strojene sa usmial.
Raisa sa, naopak, veľmi začudovala. Prvý raz mám príležitosť byť so spisovateľom
a filmovým scenáristom, povedala. A milovali sme sa druhý raz. Spomenul aj Lori.
Nič mi nepovedal. Položil mi poslednú otázku. Povedal som mu, že v tú noc som
neodišiel z zürišského letiska. Zasmial sa. Vstal a podal mi pas. Boli štyri
hodiny popoludní a opäť začalo pršať. Prešiel som do strednej časti mosta. Pred
očami sa mi zjavila Lorina tvár. A možno mi zatemnila zrak dažďová clona.
Namiesto toho som vykročil po moste. Vliekol som sa po Nevskom prospekte a stále
som nedokázal sformulovať nijakú myšlienku. A pred očami sa mi zjavila Lorina
tvár. Pocítil som akúsi vnútornú horúčosť, úzkosť. Nepamätal som sa, či sme s
Raisou vypili včerajšiu fľašu alebo nie. Vylial som zvyšnú vodku do pohára.
Pohľadal som letenku. S letenkou v ruke som vyšiel z izby a zamieril k stolu,
kde sedeli recepčné z môjho poschodia. A poprosím ju, aby mi večer robila
spoločnosť. Recepčné sa podujali objednať taxík a zobudiť ma, kedy uznám za
vhodné. Uznal som za vhodné požiadať ich, aby ma zobudili o pol piatej. Večer ma
začala znepokojovať pohrebná trúba. Stále som mal pred sebou Lorinu tvár.
Pohrebná trúba stále vyhrávala v ktoromsi kúte prázdneho priestoru môjho mozgu.
Záchranu som našiel v telefónnom čísle 09. Na druhej strane položili telefón.
Položil som pohár na stôl a išiel som otvoriť. Vo dverách sa objavila
plavovláska, pripomínajúca plavovlasé dievčatá z výťahu. Zahľadela sa mi do očí
a spýtala sa, či ju beriem. Slová mi uviazli v hrdle. Prikývla a povedala, že sa
o chvíľu vráti. Tentoraz nebola sama. Vybral som peniaze a podal som mu ich.
Stiahol som sa, aby mohla prejsť. Išla prvá, ja za ňou a ocitli sme sa uprostred
izby. Televízor bol zapnutý, stále nastavený na pornografický kanál. Spýtala sa
ma, či ho môže vypnúť. Namiesto odpovede som ho išiel vypnúť ja. Zasmiala sa.
Mala na sebe len podprsenku a nohavičky. Obidvoje čiernej farby. Mýlil som sa.
Prejavila ľútosť. Vtedy som jej ponúkol vodku. Odmietla, povedala, že nepije
alkohol. Témy na rozhovor sme už vyčerpali. Slečna sa znepokojila. Prisunula sa
ku mne a spýtala sa, či som v poriadku. Mám to tu vnútri, povedal som jej. Zdá
sa, že mala veľmi vyvinutý zmysel pre povinnosť. Bol som jej štvrtým
tridsaťpercentníkom. Tentoraz som ju nechal. Dostala guráž. Zostal som v
posteli. Napokon sa ozvalo klopanie na dvere. Keď odišla, vstal som a zamkol
dvere znútra. Bozkávala ma a dovolila mi, aby som ju bozkával na pery. Kaťa mi
nedovolila pobozkať ju na pery. Vtedy som uvidel, že nie som sám. Ale ich vodca
ma rázne prerušil. Sú mojimi obeťami a prišli sem z jediného dôvodu: aby ma
súdili. Nenávidel ma. A keď som ho počúval, pri akejsi zmene v zafarbení jeho
hlasu sa mi na chvíľu zazdalo, že ho poznám. Odlož masku, povedal som mu.
Zbytočne sa skrývaš. Musíte byť tolerantní, musíte pochopiť, že som nemal iné
východisko. Sám sa dovtíp, kto som! Muži zo sprievodu to jednohlasne odobrili.
Podarilo sa mi vybehnúť na chodbu, ale tam sa mi podlomili nohy. Zachvátila ma
panika, nevládal som utekať. Vtedy som začul zvonenie. S hrôzou som otvoril oči:
zvonil telefón. Chvíľu som ležal so zatajeným dychom. Kufor som nemal zbalený.
Všetko som doň nahádzal bez ladu a skladu. Strčil som tam aj fľašu so zvyškom
vodky Smirnoff. Spal som v taxíku cestou z hotela na letisko. A keď som nakoniec
prišiel domov, hneď som upadol do mŕtvolného spánku. Zobudil som sa o dvanásť
hodín. Bolo horúco a ja som bol veľmi hladný. Niekto zo susedov si mohol
všimnúť, že som bol preč, mohol by sa ma zvedavo vypytovať, kde som bol, a to by
stačilo, aby sa som sa rozčúlil. Nikto si nevšimol, že som bol preč. Pochopil
som to, keď som prišiel na koniec schodišťa a stretol som suseda z prízemia. Nič
sa ma nepýtal. A odišiel s tavlou pod pazuchou. Kúpil som, čo bolo treba, a
odišiel som. Vôbec som neveril tomu, čo sa hovorí. Musí to byť nejaký omyl. V
každom prípade musím otvoriť oči a nesmiem veriť legendám. Celý týždeň som bol
náchylný uveriť, že to všetko bol iba sen. Mohla by sa ma pýtať na Lorinu svadbu
a ja by som nevedel, čo jej povedať. Vybral som z neho pokrčený oblek. Vybral
som aj tričká. Bola medzi nimi: fľaša vodky Smirnoff. Dlho som sedel pred tým
plným pohárom. A začal som piť. Túžil som vypiť tú vodku čo najrýchlejšie.
Opustil som Lori. Čo som neurobil ja, urobili medzitým iní. Dozvedel som sa o
tom na druhý deň, z novín. Moju pozornosť upútala fotografia akejsi ženy.
Prekvapujúco sa podobala na Lori. Vyšiel som z obchodu. Nad fotografiou bol
titulok Dvaja Albánci v putách ruského Interpolu. Napriek všetkému úsiliu sa
príbuzným Sergeja Duku nepodarilo zistiť u kompetentných orgánov nijaké
podrobnosti. Ale roh s názvom novín nebol odtrhnutý. A poprosím ho, aby mi
poskytol nejakú správu o Lori. Nebol to dobrý nápad. Namiesto toho som zašiel k
predavačovi novín. Zasmial sa a na druhý deň mi ich priniesol. A bol veľkorysý.
Predal mi ich za cenu, aká bola uvedená na novinách. Moja epocha bola uzavretá.
Nikto z nich nevie nič o mojom ruskom dobrodružstve. Jedného večera mi
zatelefonovali deti. Nespomínali moje ruské dobrodružstvo. Vôbec som im
neprotirečil, postupoval som podľa inej taktiky. Povedal som im, že to
nepovažujem za zlý nápad. Ale najskôr musím uzavrieť niektoré záležitosti tu v
Albánsku. Moje záhady sa vyriešili. Oznámili mi to raz večer aj moje postavy v
slávnostných čiernych dvojradových oblekoch. Išiel som za ňou, akoby som kráčal
v ústrety budúcnosti. Nevdojak som sa poobzeral, či neuvidím Háda. S mojimi
úbohými postavami. V takýchto mrákotách zaznel v ktoromsi kúte môjho mozgu
pohrebný motív vzdialenej trúby. Telefón zazvonil vo chvíli, keď som začal
hľadať šach. Možno moje postavy vedia hrať šach. Stuhol som. Okamžite som ju
spoznal. Hlas na druhom konci linky patril Lori. Klameš, povedal som priškrtene.
Mal som príležitosť poznať dievčinu, ktorá sa volala Lori, ale ona sa stratila.
A nasledoval vzlykot. Nechal som ju vzlykať. Začal som chodiť po izbe s
telefónom v ruke. Podišiel som k oknu, že sa spýtam svojich postáv, čo si o tom
myslia. Ale ony medzitým zmizli, pohltila ich temnota. Kde si, spýtal som sa po
dlhej odmlke. Prišla tam pred niekoľkými hodinami a niekoľko hodín sa zdráhala
zatelefonovať mi. Odpovedala, že je v poriadku. Spýtal som sa na Sergeja. Lori
ma nežiadala o schôdzku na konci sveta. Naproti Hádovej vile. Tirana 17. januára
2003 V 19. storočí dochádza v Bengálsku k úpadku feudalizmu. Ekonomická i
politická moc sa dostáva z rúk starej aristokracie do rúk novej buržoázie a
literatúra sa usiluje vyhovieť potrebám novej vládnúcej vrstvy. Stráca svoj
vidiecky a náboženský charakter a stáva sa mestskou a svetskou. Do literatúry
vstúpil r. 1935 románom Poéma dňa i noci. Zaujal výberom tém aj ich spracovaním.
Dej obidvoch týchto románov sa odohráva na bengálskom vidieku. Opisuje ich
neobyčajne presvedčivo, pútavo a s hlbokým porozumením. Ku koncu svojho života
(zomrel r. 1956) pôsobil ako predseda tejto organizácie. Do popredia jeho záujmu
sa dostali sociálne a politické otázky. Bojoval proti vykorisťovaniu v indickej
spoločnosti, proti krviprelievaniu medzi hinduistami a moslimami, proti vojne,
za politickú nezávislosť svojej krajiny. „Poznajú iba hlad a smäd, lásku a
lopotu, sebectvo a skúposť. A domáce víno." Nemajú čas ani myseľ na spory, ktoré
by mohli vyplynúť z ich odlišných vyznaní. Realita života na vidieku zatláča
náboženské rozdiely do úzadia. Tieto kulty a božstvá sú dedičstvom ich rasy, sú
dôležitou súčasťou ich každodenného života na vidieku. Formálne dodržiavaným
zvykom je aj skrývanie moslimských žien. Padmа. Popri hlavnom hrdinovi Kuberovi
je ona ďalšou hrdinkou. Dej románu sa odohráva na nej alebo pri nej. No človek
sa nevzdáva. Začína odznova. A život ide ďalej. Kuber to vie, no neodváži sa
odporovať. ANNA RÁCOVÁ Zrkadlo, zrkadlo Zrkadlo, zrkadlo povedzže mi, ktože je
najkrajší v našej zemi? Nosí otrhaný šat a smútok v duši, vari aj napriek tomu
jej to sluší? Snehulienka, pche! To dievča do kuchyne! Ktože by stál o takú
úbožiačku, rada jej zakývam na rozlúčku. Kto si o Snehulienke rozum trúsi, ten
rozletí sa na márne kusy! JEDNÉHO DŇA SA PYŠNÁ KRÁĽOVNÁ SPÝTALA svojho
zázračného zrkadla:“ Povedzže mi, ktože je najkrajší v našej zemi?“ Žiarlivá
kráľovná sa hrozne nahnevala, že jej nevlastná dcéra je krajšia ako ona, a
prikázala poľovníkovi, aby princeznú zabil. Potom si kráľovná opäť zastala pred
oválne zrkadlo v zlatom ráme. V zrkadle sa znovu zjavila akási nejasná tajomná
tvár. Zrkadlo sa istotne mýli, pomyslela si kráľovná. “ Snehulienka predsa leží
mŕtva v lese,“ povedala a otvorila skrinku. “ Poľovník mi priniesol dôkaz.
Rozzúrená sa zvrtla a kamennými schodmi zbehla do zámockej pivnice. Otvorila
ťažké drevené dvere a vstúpila do svojho laboratória. V temnej miestnosti
blikalo iba svetlo sviec. Na stoloch stáli všelijaké fľaštičky a v bankách
bublali záhadné tekutiny. Na stenách viseli zaprášené police s prastarými
knihami zaklínadiel a čarov. Sama zájdem do chalúpky k siedmim trpaslíkom. Budem
škaredá!“ vravela a nedočkavo obracala ošúchané listy. Do sklenej nádoby, v
ktorej varila zázračný nápoj, pridávala čarovné prísady, a pritom čítala. Všetky
prísady sa zmiešali a vznikla tmavá tekutina. S odporným škrekotom z nej stúpali
čarodejné výpary. “ Hromy a blesky privej! Prsty sa jej skrivili a nechty sa
premenili na zahnuté pazúriská. Oči jej vystúpili z jamiek a z vyškerených úst
vypadali všetky zuby okrem jedného. Kráľovná sa premenila na starú škaredú
bosorku. Strašná babizňa spokojne zakrákala. Keď ho Snehulienka zje, naveky
zaspí. A už miešala v kotli vriacu tekutinu. V druhej ruke držala zelené
jabĺčko. Keď z jabĺčka odkvapkal jed, zjavila sa na ňom smrtka. “ Hľa!“ zvolala
bosorka. “ Pche!“ odfrkla. Zaživa! Zaživa!“ krákala bosorka. Pomedzi stromy
zbadala chalúpku, v ktorej bývali trpaslíci. Snehulienka práve piekla koláč. “
Mhm.“ Snehulienka pozrela na ligotavé červené jabĺčko. “ Nechceš ochutnať?“
spýtala sa bosorka. Spoločne vyrazili jabĺčko babizne z ruky. “ Heš! Snehulienka
jej pomohla vstať. Ak vojde dnu, bude pred nimi v bezpečí. Moje chorľavé srdce!“
zvolala. V domčeku si odpočiniem. “ Naozaj?“ zvolala prekvapená Snehulienka.
Snehulienka váhala. So zatajeným dychom sledovala, ako Snehulienka zahryzla do
jabĺčka. Konečne! “ Je mi tak čudne,“ tíško zašepkala Snehulienka. Bosorka si
škodoradostne pomädlila ruky. Snehulienke sa zakrútila hlava a obchádzali ju
mdloby. Jabĺčko vypadlo dievčine z ruky. Snehulienka spadla na zem. Bosorka sa
nad ňou víťazne skláňala a zaškriekala. Pán lampy “ Vidíš, Jago,“ povedal svojmu
papagájovi. Vtom sa zjavil veľký modrý džin. “ Si mojím otrokom a zaraz mi
splníš prvé želanie. Nad palácom sa sťahovali ťažké čiernočervené mraky. Starého
dobráckeho sultána zahalili kúdoly hmly. “ Čo je?“ vyľakane vyhŕkol sultán. “
Ocko!“ zvolala Jazmína, keď sultán zmizol. Vzápätí stál na balkóne Džafar
oblečený v sultánovom rúchu. Sultána odhodilo nabok. Diváci nahlas zhíkli. “
Džafar!“ skríkol sultán. “ Ty podlý zradca!“ “ Správne,“ odvetil Džafar so
zlovestným úškrnom. Nádvorie zahalil obrovský tieň. Nerob to!“ zvolal Aladin. “
Džafar, rozkazujem ti, aby si prestal!“ zlostne skríkol sultán. Chcem, aby si mi
splnil druhé želanie, džin. “ Daj im pokoj!“ skríkol Aladin. Džafar na Aladina
zlovestne zazrel. “ Alebo radšej s Aladinom,“ zaškriekal posmešne Jago. Z palice
vyšľahol zelený blesk. Aladinove kráľovské rúcho zmizlo. Stál tam v otrhaných
šatách, aké nosieval, keď sa túlal po uliciach. “ Maj sa, princ Ali Abubu!“
kričal za ním Džafar. “ Konečne!“ zvolal so smiechom. Zo zlatej čaše popíjal
víno a džin mu masíroval nohy. Pri Džafarovi sedela Jazmína so spútanými rukami.
Jediným mávnutím zázračnej palice premenil reťaze na zlatú korunku. “ Nikdy!“
zvolala. Nazlostený Džafar vyskočil z trónu, ktorý pripomínal kobru. “ A čo ten
pouličný potkan?“ spýtal sa Džafar. Mal na mysli Aladina. “ Aký pouličný
potkan?“ priadla Jazmína. Zlý sultán bol od šťastia ako omámený. Do horúcich
pekiel, pomyslel si. Aladin pristál na hromade šperkov. Džafar sa naňho opäť
zahnal čarodejnou palicou. Džafar sa zvrtol. “ Ty zradná potvora!“ oboril sa na
ňu. Cink! A z opičky sa razom stala detská hračka s činelami. Schytil jeden z
mečov a zahnal sa na Džafara. “ Ja som ti had?“ zlomyseľne sa zarehotal Džafar.
Džafar oboma rukami schmatol čarodejnú palicu. Čoskoro sa ocitol v zajatí
mocného hadieho tela. V obrovských presýpacích hodinách princeznú Jazmínu zatiaľ
zasypával piesok. “ Rozmliaždi ho, Džafar,“ škriekal škodoradostne Jago. Hebký
kožuch Krádež šteniatok Fajčila cigaretu a čítala noviny. Pod ním bola na
fotografii Cruellina priateľka Anita, jej manžel Roger a ich kuchárka. Všetci
smutne hľadeli do prázdneho košíka, kde predtým ležali šteniatka. “ Únos psov.
No toto!“ zvolala Cruella. Zasmiala sa. Bol to predsa jej nápad. Nemala inú
možnosť, keď jej Roger odmietol šteniatka predať. “ Anita a ten jej nepodarený
Beethoven s fajkou v ústach! Zdvihla slúchadlo. Volal Jasper. Cruella sa naňho
strašne nazlostila. Lenže Jasper chcel peniaze, ktoré mu sľúbila za krádež
šteniat. “ Haló,“ prihlásila sa Anita. “ A volali ste políciu?“ spýtala sa
Cruella. Anita jej to sľúbila a zložila. Scotland Yard! Dočerta! Tuším ju
vskutku podozrieva. Náhlivo vošla dnu. Horace a Jasper sedeli na starej pohovke
obklopení tuctami šteniatok a pozerali televíziu. “ Musíte to urobiť ešte dnes!“
skríkla na nich Cruella. Postavila sa teda pred televízor a zaclonila im obraz.
“ Ešte dnes!“ “ Čože? “ Nemôžeme čakať. Všade snorí polícia! “ Otrávte ich,
utopte, roztrieskajte im hlavy. A hneď!“ “ Prosím vás, slečna,“ prosíkal. “
Zľutujte sa. “ Áno,“ pridal sa Horace. Bratia Badunovci ustráchane prikývli.
Pomsta je sladká Len čo na moju loď vkročí, porátam sa s ním zoči ‐ voči. Piráti
alebo cez palubu! Čo spraví s dievčaťom, to rozhodne neskôr. Zakrátko sa toho
nespratníka raz a navždy zbaví! Dal im zvláštnu ponuku. Chlapci sa smiali, keď
mocný pirát napol svaly na ruke, až sa mu na ramene zachvel vytetovaný pirátsky
znak ‐ lebka so skríženými hnátmi. Piráti opäť začali spievať. S nami je veselo
vždy, objavíš zlaté poklady! “ Rozviažte ich!“ prikázal. Hook sa tešil. “ Ale
keď kapitán Hook na tom trvá!“ vysvetľoval John, starší z Wendiných bratov. Hook
sa otočil k pirátovi Smíovi a posmešne napodobnil dievčatko. To dievčisko nič
nevie! Hook sa napokon obrátil k Wendy, zľahka sa dotkol klobúka a vystrúhal
poklonu. “ Tisíckrát sa ospravedlňujem, drahá slečna,“ povedal s predstieranou
galantnosťou. “ Vidím, že nič neviete o našom žartíku. “ Taký balíček s
prekvapením,“ dodal Smí. “ Nie! Nie!“ zhrozene zvolala Wendy. Wendy a chlapci
vyjavene hľadeli, ako k oblohe stúpa čierny dym. Hook nevedel zakryť obrovskú
radosť. “ Pero alebo mostík cez palubu?“ “ Z nás sa nikdy nestanú piráti,“ hrdo
vyhlásila Wendy. Koniec sa blížil, ale Wendy bola pokojná a statočná. Potom sa
obrátila k bratom. John sa vystrel, vypäl hruď, ale bol nesmierne smutný. Dal
jednému zo svojich mužov znamenie. “ Dolu s tebou!“ Hook sa usmial. Srdce mu od
radosti poskočilo, keď Wendy urobila posledný krôčik a zmizla. Krutá odplata Sú
nemožné tie dobráčky! Len čo sa na zámku zjavím, kliatbu svoju im vyjavím!
Narodeninové prekvapenie ZLÁ VÍLA NETRPEZLIVO ČAKALA NA ZÁPAD SLNKA vo vlhkých
tmavých rozvalinách kamenného hradu, ktorý stál na vysokom brale. Spomínala na
deň, keď sa princezná narodila. Ich dobrota ju nekonečne rozčuľovala. Zlej víle
ostávala posledná nádej — havran. Čas uteká! “ Našiel si ju?“ spytovala sa zlá
víla. Zlá víla sa tvárila vyjavene. Vták opäť kývol lesklou čiernou hlavou. Zlej
víle pohrával na červených perách zlovestný úsmev. Vedela, že nemôže strácať
čas. Šípková Ruženka!“ Napokon zlá víla priviedla princeznú do izbietky na samom
vrchu vežičky. Rýchlo vyčarila drevený kolovrátok so zradným zeleným vretenom. “
Dotkni sa vretena!“ prikazovala jej. V tej chvíli zažiarilo v miestnosti
zlovestné zelené svetlo. Neskoro! “ Ako ste si mohli myslieť, že zvíťazíte nado
mnou, nad Kráľovnou zla! Čarodejnica odhrnula vejúci plášť a dobré víly onemeli
od hrôzy, keď zbadali Zorničku. Nehybnú princeznú nechala ležať na studenej
kamennej dlážke. Zlatá baňa Bez povrázkov STROMBOLI NEVERIL VLASTNÝM OČIAM, keď
pred sebou zbadal dreveného panáčika. Ten sa mu bude hodiť do bábkového divadla!
Ale pozor bez povrázkov! Stromboli si pošúchal tučné ruky. Pinocchiovo prvé
predstavenie malo obrovský úspech. “ Páčil som sa im,“ nadšene odvetil
Pinocchio. Ešte mu v ušiach znel smiech a potlesk divákov. Oni to hlúpe drevené
chlapčisko priam zbožňovali. “ Tristo!“ “ Chcete povedať, že som herec?“ pýtal
sa Pinocchio. Potom ho položil na stôl. “ Naozaj?“ úctivo sa pýtal Pinocchio.
Vtom Stromboliho dobrá nálada akoby zázrakom zmizla. Falošnú. Niekto mu podhodil
falošnú mincu! Stromboli zúril. Spomenul si, že sedí s drevenou bábkou, na
ktorej zarobí milióny. Na perách sa mu zjavil potuteľný úsmev. Potom sa pohodlne
oprel a napil sa z fľaše. “ Ďakujem! To chlapča asi žartuje! “ Náramne!“ odvetil
Stromboli. Stromboli neveril vlastným ušiam. “ Čože? Namiesto toho Pinocchia
jemne zdvihol a opäť sa nasilu zasmial. “ Chceš ísť domov? “ Tu budeš bývať!“
skríkol na ohromeného Pinocchia. “ Ano! “ Odteraz patríš iba mne! Pochodíme
spolu celý svet! Musí sa predsa vrátiť ku Geppettovi! Nežne pozhŕňal mince do
hnedého plátenného mešca. Zhrozený Pinocchio lomcoval tyčami klietky. “ Pusť ma!
Musíš ma pustiť! “ Ticho! Chudáčik nešťastný Pinocchio si v klietke bezmocne
sadol. Oceán bude môj! Poďte Herta a Siracha, nastal čas bojovať! Morská víla a
smrteľné nebezpečenstvo Vedela, že ho má v hrsti. Ariela bola najmilšia dcéra
vládcu oceánov a morí. Kráľ Tritón trojzubcom smutne ukázal na zmluvu. Hotovo!“
víťazoslávne sa rehotala Uršuľa. “ Ocko!“ zvolala Ariela. “ Konečne! Vzala si
kráľov trojzubec a jeho zlatá žiara sa jej rozliala po tvári. Pocítila
prenikavú, pálčivú bolesť. “ Hlupák!“ zrevala a chytila si poranenú ruku. Zajali
ho. Uršuľa sa usmievala, keď princa ťahali na morské dno. Omráčené murény princa
napokon pustili. Striga Uršuľa sa však stále sebavedome vyškierala. Arielini
priatelia sú bezvýznamné morské červy! “ Rozlúč sa so svojím milým,“ posmievala
sa Ariele. Trojzubec sa odchýlil iným smerom. Na chvíľu ožiarilo murény oslnivé
hrôzostrašné svetlo, no po chvíli sa rozprskli na tisíc márnych kusov. “
Zlatúšikovia moji,“ nariekala skormútene. “ Chúďatká moje milované.“ Rozbúrila
more a na rozčerenej, spenenej hladine sa ako atrament černela tekutina, ktorú
vypúšťajú iba chobotnice. Vedela, že Erik s Arielou sa zachytili o cípy jej
obrovitej koruny. Zničí ich raz a navždy! “ Erik!“ zvolala Ariela. “ Neopustím
ťa!“ zakričal princ. Uršulino obrovské nafúknuté telo zaberalo polovicu oblohy.
So žiarivým trojzubcom v mohutnej ruke sa nad nimi týčila ako predzvesť
smrteľných bleskov. Víťazoslávne na nich hľadela a pritom sa škodoradostne
rehotala. To nič. Dostane ich. Na hladinu šľahal dážď. Strhol sa ukrutný víchor.
Zdvihli sa obrovitánske vlny. “ Erik!“ zvolala Ariela, keď Erik zmizol pod
vodou. Na dne oceána sa otriasali vraky lodí a potopené poklady. Rozvírená voda
ich vynášala na hladinu. Ariela sa zachytila na skale. Uršuľa sa zahnala
trojzubcom. So zlovestným úškľabkom na tvári Uršuľa chrlila na Arielu hromy ‐
blesky. Šľahali okolo nej, no zakaždým ju o vlások minuli. Napokon sa striga
rozhodla, že s morskou vílou skoncuje raz a navždy. Ja! Môj úsmev do diaľky
žiari, tvár zdobia mandľové oči. Zviera, čo obýva zámok, ja naskutku skolím.
Bele nastoknem prstienok, veľkú svadbu vystrojím. Celý svet vyvalí oči, keď Belu
a Gastona zbadá taký pár málokde zočí, krásavci jedna balada. Súboj s Netvorom
To, čo videl, ho rozzúrilo. Zdalo sa mu, že jej na tej oblude vskutku záleží.
Gaston sa obrátil k zástupu dedinčanov, ktorí sa medzitým zhromaždili okolo
neho. “ Kým nebude jeho hlava visieť na múre môjho domu, dovtedy nebudeme v
bezpečí.“ Ak nemôže dostať Belu on, nedostane ju nikto, ani človek ani zviera.
Postupne sa k nemu pridávali všetci dedinčania. Čoskoro mal každý muž v rukách
vidly alebo sekeru. “ Nedopustíme predsa, aby utiekli a varovali netvora,“
povedal ľuďom. Zažal fakľu a vysadol na koňa. Zviera síce svojím výzorom
naháňalo hrôzu, no Gaston bol presvedčený, že ho aj tak zabije a Bela oľutuje
deň, keď sa zaňho odmietla vydať. Cestou zoťali strom — budú ho potrebovať, ako
baranidlo, keď budú chcieť vyvaliť bránu. Z čiernej nočnej oblohy sa spustil
lejak. BUM! Zámok sa zatriasol, keď dedinčania vrazili baranidlom do brány. BUM!
Brána sa opäť zachvela pod úderom baranidla. Na tretí raz sa s ohlušujúcim
rachotom rozletela dokorán. Najprv zavládlo neprirodzené ticho. Vzápätí však na
votrelcov zaútočili svietniky, vešiaky, skrine, hodiny a riad. Tušil, že za nimi
sa skrýva brloh zvieraťa. Zlosyn napol luk a vystrelil. “ Chŕŕŕŕŕ!“ zachrčal
netvor, keď sa mu šíp zaryl do chrbta. Zvalil sa na zem. “ Vstávaj!“ zvrieskol.
BUM! “ Čo je s tebou?“ škodoradostne sa posmieval Gaston. “ Nehovor mi, že si
mierumilovný netvor! “ Nie!“ ozval sa odkiaľsi zdola vzdialený hlas. Gaston od
úžasu onemel, keď uvidel, ako Bela cvála na koni cez kamenný most. Utiekla z
pivnice! Vyskočil na rovné nohy a Gaston užasnuto hľadel na mohutnú postavu,
ktorá sa nad ním vztýčila. “ Pusť ma!“ prosíkal Gaston. Gaston bol presvedčený,
že tentoraz nevyviazne so zdravou kožou. “ Odíď!“ povedal pokojne. Netvor na ňu
hľadel rovnakým pohľadom. Nikdy nebudú svoji. O to sa Gaston postará! Jeho ruka
potajomky vkĺzla do čižmy. Vybral z nej dlhú striebornú dýku. “ Pozor!“ varovne
skríkla Bela. Neskoro! Princezná Jazmína pozerala z okna do hlbokej púštnej
noci. Sultán nazrel dnu. Nemôžeš spať?“ Jazmína pokrútila hlavou. “ Spomínaš na
tú rozprávku, čo ti mama rozprávala, keď si nemohla zaspať?“ “ Bola o malom
tigríkovi, však?“ “ O Radžovi.“ “ O tigrovi z hviezd. Ukázala na oblohu. “ Vidíš
tú maličkú žltú hviezdu? “ Mama Radžu vždy našla.“ Sultán spustil plecia.
Nedokáže sám vychovávať Jazmínu, dcéru, ktorá má toľko energie a predstavivosti.
“ To je lev. Radža je tiger. “ Ostane so mnou celú noc, aby som sa nebála tmy.“
Za očami matne rozoznala biely ňufáčik a zlato ‐ čierny pásikavý kožuštek. Očká
zažmurkali. Tigríča jej nešikovne skočilo do náručia a princezná zacítila
mäkulinkú teplú guľku s hodvábnou srsťou. Princezná vzala tigríča do svojej
postele. Toľko oblizoval Jazmíne tvár, až ju zadúšalo od smiechu. “ Prestaň,“
povedala rázne. “ Musím rozmýšľať.“ Obávam sa, že ocko nedovolí, aby sa mu po
paláci potuloval tiger. Služobníctvo by ťa tu našlo. Musím vymyslieť nejakú
tajnú skrýšu, kam ťa cez deň ukryjem. “ Už sme v bezpečí?“ “ Ubezpečujem vás, že
nič nehrozí,“ kričal žene sultánov hlavný vezír Džafar. “ Vy ste istotne
princezná. Teší ma. Toto je môj malý opičiak Abu.“ Pevnejšie pritlačila veko
košíka a odháňala Syreetinu zvedavú opičku. V akom? “ Rada pomáham.“ Radža v
košíku ticho zavrčal. Podarilo sa mu vyšklbnúť mu niekoľko pierok. V noci sa s
Radžom často túlavala po paláci. Najradšej obhrýzalo Džafarove obľúbené topánky
z najjemnejšej kože. Princ jej priniesol nádhernú flautu zo vzácneho dreva.
Naučil ju i zopár tónov a zakrátko už Jazmína zabávala hostí jednoduchou
melódiou. Vlastne celkom zabudla na Radžu. Radža tam nebol. Bežala k otvorenému
oknu. Čo povie? Radža odišiel. Za veľkými stolmi sedeli princovia a šľachtici.
Na dobrú náladu im veselo vyhrávali muzikanti. Iba Jazmína nebola veselá. “
Vyzeráš, akoby si tu mysľou ani nebola.“ Jazmína váhala. “ Počkaj, až ochutnáš
Safiyinu špecialitu,“ nadšene vravel, keď sluhovia kládli na stôl ťažký
strieborný podnos s polguľovitým vrchnákom. “ Pripravuje ju podľa starého
rodinného receptu.“ Jeho vyduté biele bruško pripomínalo huňatý kopček. “ Zjedol
celú moju špecialitu!“ “ Dúfam, že mi nechalo aspoň zákusok.“ “ Môžeš chodiť,
kam len chceš.“ Radža zazíval. “ Ja viem, odkiaľ je,“ povedala Jazmína. “ Mama
mi ho poslala. Ja som jeho pravá majiteľka.“ “ Ty mi neveríš, však?“ “ Ty
nerozumieš,“ zašepkala Jazmína. Vytiahol z vrecka mešec a zdvihol ho do výšky.
Zastal pri Jazmíninom okne. Niečo tu nesedí. Abulík! Syreeta! Je tu Amaris so
Šatarou, máme pre teba prekvapenie!“ Amaris zdvihla parádny ružový šašovský
kostým. Šatara ukázala drobučké našuchovacie topánky a špicatý klobúčik. Abu
preglgol. Palác! Nastal čas, aby niečo podnikol. Žiaľ, bol priťažký, lebo
maškrtil kandizované datle. Špinavý, ale slobodný. Na trhovisku ho zarazilo
množstvo čudných vecí a kadejakých vôní. Abuov citlivý noštek vykrúcalo od
najodpornejších pachov a jeho jemné ušká urážalo nedôstojné pokrikovanie. Abu
túžobne pozeral na palác v pozadí. Zaštebotal dobrý deň a cmukol mužovi na líce
veľký uslintaný bozk. Abu bol zhrozený. Radšej zmiznem. Dovtípil sa. Starec po
ňom hodil bochník starej pity. Ďalší predavač ho zasa zbil vreckom šošovice. O
chvíľu prišiel k stánku chlapec v otrhaných zaplátaných šatách. Abu potiahol. Ty
mi neveríš?“ Abu pokrčil plecami. Anvar pochybovačne pozrel. “ Pri opičom more
to tak býva,“ odvetil chlapec. Chlapec mu prebehol prstom po hrdle. Stáva sa to
veľmi zriedkavo. Abu z celej sily nahlas kýchol. “ Odkiaľ si? Abu významne
pokrčil plecami. Aladin sa uškrnul. “ Nuž čo, na tom nezáleží. Tu? Ten chlapec
tu býva? Abu dychtivo prikývol. Pripravený? Zmĺkol uprostred vety. “ Mhm,“
povedal Aladin, kým čítal. So mnou? Abu žmúril na ľudské písmo. Toľko peňazí som
ešte nevidel.“ Abu? Rozmaznávali ťa. Odmena? Syreeta vyvesila oznam o Abuovom
úteku a kto ho nájde, dostane odmenu. Aladin však strčil nohu do dverí. “
Počkajte! Našiel som vašu opičku!“ Zaviedla Aladina dnu a zavolala sluhu, ktorý
ihneď priniesol mešec zlata. Už nebudem odkázaný na suchý chlieb. Ver mi.“ Je na
dva zámky. Potichu zronene zastonal. Mešec Aladinovi akosi v ruke oťažel. Ako
kráčal k dverám, mince v mešci príjemne zacinkali. Abu chvíľu otáľal. “ Zastavte
ho! Musí odpútať ich pozornosť. Otvoril mešec a vysypal zlaté mince na zem.
Toľko peňazí! Abu zoskočil z Aladinovho pleca. Abu naňho pozrel. Lákal ho
nádherný palác v diaľke. Trošku sa pritom začervenal. Niečo dokonalé. Niečo pre
dievčinu, ktorá má všetko.“ “ Možno by sa jej páčila fretka,“ navrhla Syreeta. “
Sú veľmi čistotné a hryzú iba vtedy, keď ich obliekate.“ “ A okrem toho, Jazmína
má Radžu.“ “ Možno by sa princeznej páčili nové šaty,“ navrhol Nassir. “
Dostanem najjemnejší hodváb. Nassir sa zamračil. Možno by jej to celkom
prospelo.“ Jago však naňho zazrel. “ Veľmi ste mi neporadili.“ Zišiel zo
stolčeka. Sultán pozrel dcére cez plece. “ To je mapa,“ vysvetľovala Aziza.
Aziza sa zamračila. Po niekoľkých pokusoch Aziza pochopila. Možno ti otec
pomôže.“ “ Neviem,“ pripustila Jazmína. Jazmína vystrúhala grimasu. “ Princezny
boli odjakživa v paláci.“ “ Idem dolu. Dostal som strašnú chuť na makový
koláčik.“ Vyšiel na chodbu. “ Už ste na niečo prišli? Práve pripravujem tortu na
jej narodeniny. Bude to tá najchutnejšia torta, akú kedy na svete upiekli. “
Khalid mi dal morské riasy!“ “ Takto vonia more?“ Khalid prikývol. Plávajú v ňom
ryby všetkých farieb dúhy. A v ustriciach sú perly. V hlbinách zasa mocné morské
obludy.“ “ Ani sa nečudujem, že pre ňu nemôžete nič vymyslieť. Jazmína otvorila
dvere. Jazmína zaváhala. Pri schodoch zastal. “ Si pripravená?“ “ Ale kde to
je?“ Dolu bolo ticho. Zišla o ďalšie dva schody. Šesť perzských žonglérov zasa
hádzalo nožmi. Zvláštni ľudia tam varili neznáme, no voňavé dobroty. Hltači
mečov súperili s predavačmi šperkov o jej pozornosť. Veštkyňa uprene hľadela do
sklenej gule. “ To je neuveriteľné!“ Jazmína ho objala. Skvelé prekvapenie.
Zrazu od úžasu onemela. “ Nanosilo ju sem dvadsať tiav.“ Soľ! Znovu ho objala.
Toto je svet!“ Sultán sa spokojne usmial. Bolo pekné, pokojné dopoludnie. Zrazu
začuli vystrašený krik. “ Dávajte pozor!“ “ Má moje dieťa!“ Ťava sa potkla o voz
a všetky granátové jabĺčka popadali na zem. Rodinka prašivých túlavých psov
zaliezla od strachu pod haldu kobercov. “ Nechce zastaviť!“ Aladin pozrel na
Abua. “ Udupe ťa!“ Splašené zviera takmer okamžite zastalo. Vtom k nim pribehol
muž z nosidiel. “ Si ten najstatočnejší a najbystrejší mladý muž, akého poznám,“
povedal vďačne. Kývol na sluhu a niečo mu zašepkal. Je to možné? Veď to je jeden
z najbohatších mužov v krajine. Siahol do mešca a vybral z neho za hrsť zlatých
mincí. Abu strčil hlavu do mešca. “ Takže uličník Aladin je boháč? Aladin
uvažoval. Zmizni lebo mi odplašíš zákazníkov. Aladin sa uškrnul. Otvoril mešec a
zacinkal. “ Hovoríte peniaze?“ “ Máš úplnú pravdu,“ odvetil Nassir. Abu mal aj
nový fez so strapcom. Nassir zdvihol maličký uzlík. Aladin mávol rukou. “
Zahoďte ho. “ Ale to je darček pre Halimu.“ Práve vtedy vošiel ráznym krokom
guľatý pánko so špicatou briadkou. Aladina raz z Rahimovho obchodu vyhnali, keď
sa Abu usiloval chvostom potiahnuť trs banánov. Rahim zdvorilo prikývol. “ A
odkiaľ pochádzte?“ Opustená strecha, kde bývali, bola na severe od trhoviska. “
Ehm... som u obchodníka, ktorý dodáva potraviny.“ Človek nikdy nevie, na čo
natrafí. Rozhodne ste šikovný a schopný mladý muž. Nehryzie, však?“ Rahim
pohladkal Abua po hlave. Abu takisto pohladkal Rahima po hlave. V tom veľkom
dome. Nemôžete ho minúť.“ “ Určite hľadáte Fawada, obchodníka so šperkami,“
povedala, keď k nej podišli. Zažmurkala. Ďakujem.“ Halima chvíľu váhala. O
chvíľu ich už viedli k najlepšiemu stolu v záhrade Amirovej slávnej reštaurácie
Kebab. Čašníci ich obskakovali, akoby patrili do kráľovskej rodiny. Abu síce
nevedel čítať, no páčili sa mu obrázky. Tí prašiví tuláci nedajú pokoj!“ Prašiví
tuláci. Koľkokrát Aladin počul, ako po nich pokrikujú tie isté slová! “ Tí psi
sú dnes mojimi hosťami.“ Aladin pritiahol stoličky a psi na ne vyskočili. “ A
nezabudnite na vrecká, kam zabalíte psom zvyšky.“ Mohol vari odolať? Naki
potrebovala nové barle. A strechu Džahijovej chatrče strhla púštna búrka. “ Je
to zábava. Vtom Aladin zdvihol mešec. Čudne ľahký. Jeho peniaze! Mešec je
prázdny! Aladin ho prevracal zo všetkých strán. Hľadal dieru. “ Tuším pôjdeme
zajtra zasa po žobraní. “ Veď Rahim povedal, že spolu urobíme obchod. “ Ste to
vy?“ Vtom dostal Aladin vynikajúci nápad. Aladin sa spokojne usmial. Všetky okná
boli vysvietené. Veľké dvere sa dokorán otvorili. “ Žobrákov nekŕmime,“ povedal
sluha. “ Ja že som vás pozval? “ Nebuď smiešny. “ Ten šakalí syn! “ Raz to
oľutuješ, Rahim.“ Aladin tuho premýšľal. Dobre vedel, že dal Džahijovi na opravu
strechy raz toľko, ako potreboval. Pomaly kráčali po dlhom schodišti, ktoré
viedlo na strechu, kde bývali, a boli hladní, unavení a veľmi sklamaní. Na
polceste Aladin zastal. Bol presvedčený, že niečo začul. Hluk? Aladin sa
zakrádal hore po schodoch s Abuom na pleci. Bola tam Naki, Džamila, Hafez a
Džahija — všetci, ktorým dal Aladin v ten deň peniaze. Hrali sa s Efrou a
Ahmadom. “ Oslavujeme na tvoju počesť,“ povedala Halima. “ Si náš hrdina,
Aladin.“ Abu zakašlal. “ Ahmad videl, čo sa stalo,“ vysvetlila Halima. Aladin
pokrčil plecami. Všetci si posadali a začali hodovať. Vládol tam smiech, spev a
veselie. Keď bol bohatý, pripadali mu tie jagavé vežičky akosi bližšie. Zázračný
pocit Jazmína sa vyštverala na vysokánsky štíhly kmeň jednej z najvyšších
datľových paliem v kráľovskej záhrade. Napätá sledovala obzor. Všetci hovoria,
že je veľmi milý. A veľký fešák. Dúfam, že majú pravdu.“ Vzdychla si. Radža
zdvihol hlavu a hrozivo zavrčal. Ochráni Jazmínu, nech by jej hrozilo čokoľvek.
Na obzore zbadala piesočný vír ako malé tornádo. Ťavy! Jazmína preglgla.
Čertovské dievčisko? Jazmína pozrela dolu a zbadala otca. “ Tuším vidím princa
Omara, ocko.“ Princ Omar je z veľmi vznešenej rodiny. “ Kým neodíde, nevylieziem
na žiaden strom.“ Sultán súril Jazmínu do paláca. Nesmieme strácať ani
chvíľočku.“ Mykla plecami. “ Tak poďme privítať môjho nápadníka.“ Veď to sa môže
stať. Keď Jazmína vošla na chodbu, čo viedla do prijímacej siene, zjavil sa
nesmierne rozrušený sultán. “ Tak tu si, poklad môj. Odmlčal sa. Jazmína
zatajila dych. Jazmína neveriacky zažmurkala. Omar ležal rozvalený na gauči.
Môžem ti hovoriť Jaz?“ Jazmína sa zhlboka nadýchla. Toto že má byť najsúcejší
mladík z Aquitaru? “ A navyše mám tetovačku,“ ochotne doplnil Omar. “ Chcete ju
vidieť?“ Odkašlal si. “ Si chudšia, než som si predstavoval.“ “ A reči o tvojom
starkom neber vážne. “ Ako ti chutí čaj?“ “ Nie je zlý, hoci lepšie mi chutí
náš.“ “ A to je aký?“ Jazmína zhrozene zhíkla. “ Vy ten červík zjete?“ “ S
trochou cukru a citrónu je to jedna báseň. Zvykneš si. To je aquitarský tradičný
nápoj.“ “ Radža naozaj nikomu neublíži,“ ubezpečovala ho Jazmína. “ Je to môj
miláčik.“ “ Zvykneš si naňho.“ “ Nezmysel, to by Radža neurobil.“ Jazmína sa
milo usmiala. Poď dolu, Omar. Si smiešny.“ Jazmína si vzdychla. “ Poď sem, sadni
si vedľa mňa.“ Omar ležal chvíľu roztiahnutý na zemi. Opatrne si sadol vedľa na
stoličku a uprene sledoval Radžu. Jednu potkaniu rodinku. “ Ale to nie sú
obyčajné potkany. Prehltol posledný dúšok čaju. Jazmína zakašlala. Kdeže! “ A
prečo palác nepresťahujete inde?“ Pozorne ju sledoval. Teraz sa chvíľu bavme o
tebe.“ Prerušilo ju ohlušujúce chrčanie. Jazmína zdvihla hlavu a uvidela, že
princ Omar tuho spí. “ Tak aké je rande, princezná? Dobre sa bavíte?“ spýtal sa
Džafar. Odmlčala sa, aby sa nadýchla. “ Mohla by som doplniť aj
najhulvátskejší?“ dodala Aziza. “ V Aquitare jedia červíky, otec! Rozhodila
rukami. “ A videl si, ako vyzerá?“ Vtedy to bol najlepšie vychovaný mladý muž. “
Otec, on spáva s potkanmi!“ Sultán si vzdychol. To bude dnes moja najväčšia
zábava.“ Zrazu Jazmína zastala s otvorenými ústami. V prijímacej sieni to
vyzeralo, akoby sa tadiaľ prehnala búrka. Stoly a stoličky boli prevrhnuté, vázy
rozbité a obrazy viseli nakrivo. Vtom začula výkrik. Omarov hlas. Obehla okolo
kríka a prekvapene zhíkla. Nedávalo to zmysel. Radža vždy odhadne charakter
človeka. Omar pustil vankúš a skočil na zem. Odháňal som ho! Je nebezpečný!“
Radža sa tváril zmätene. Vtom sa mu zlatisté oči rozžiarili. “ Šteklí ma. Najprv
sa Radžu ukrutne bojíš a len čo odídem, ste najlepší priatelia. Vysvetli mi to.“
Jazmína si sadla na kraj fontány. Radža je veľmi nedôverčivý. Omar zastonal. “
Aša mi povedala, že to nevyjde. Omar odvrátil zrak. Mne to môžeš povedať.“
Vzdychol si. Ja sa chcem oženiť z lásky. Ale otec ma nepočúval.“ “ Máš právo sa
na mňa hnevať. Veľmi sa za to hanbím.“ Zaujalo ma to!“ povedala so smiechom
Jazmína. “ Bol to vynikajúci nápad.“ Odmlčala sa. Jazmína si vzdychla. Musím ti
nejako pomôcť, Omar. “ Sľúbil mi to.“ “ Takže týmto ťa odmietam.“ Omar sa
zasmial od ucha k uchu. “ Si výnimočné dievča, Jazmína.“ Omar prikývol a usmial
sa. “ Aký milý chlapec to býval.“ “ Obávam sa, že ten chlapec sa nikdy neožení.
“ Neviem, otec. Sláva a bohatstvo Aladin držal špajľu horúcej pečenej jahňaciny,
ktorú ukradol zo stánku. Aladin hodil Rasoulovi horúcu špajľu a ten ju bez
rozmýšľania chytil. Vtom zbadal Aladin pred sebou jasnovidca. Aladin si všimol
dve veľké mosadzné vázy. Strážca prižmúril oči a poobzeral sa dookola. “ Dám si
na teba dobrý pozor!“ “ Neďakujte. Cítil som, že sa to takto skončí. To je
osud.“ Aladin žmurkol na Abua. “ Naozaj chceš poznať svoju budúcnosť, Aladin?“
spýtal sa. “ Tak ti teda prezradím, aká budúcnosť ťa čaká,“ odvetil Abdullah. “
Vidím, že ťa čaká veľmi dobrá budúcnosť. Vidím niekoho veľkého a modrého. To
nič. Niekedy sú moje znamenia klamné.“ Zrazu zažmurkal a prekvapene na oboch
pozrel. “ Vidím budúcnosť, v ktorej budeš neuveriteľne bohatý a mocný. Zažiješ
neuveriteľné dobrodružstvá. “ To je dobre, ale dúfam, že najprv budem bohatý a
mocný.“ Oprel sa dozadu a zavrel oči. “ Zdá sa, že sa vracia váš priateľ.
Sprevádzali ho ďalší štyria strážcovia s vytasenými mečmi. “ Vstávaj!“ “ Čo som
spravil?“ spýtal sa Abdullah. Siahol mu do vrecka na šatách a keď vytiahol ruku,
mal na dlani veľký červený rubín. “ Práve som dostal na teba sťažnosť.“ Abdullah
bol zaskočený. Nuž som sa rozhodol, prirodzene, že ten rubín zmizne z jeho
vrecka a zjaví sa v mojom.“ Predpovedanie budúcnosti môže byť niekdy zradné.“
Koberec, krištáľová guľa a niekoľko pomôcok na čarovanie. Gule na žonglovanie. “
Pripadá mi to najmenej nebezpečné.“ Skôr či neskôr sa Abdullah vráti, ale
dovtedy sa na Aladina usmialo šťastie. Aladin sa prehrabával v starej truhlici.
Našiel prastarý turban a knihu. Aladin sa zatiaľ usadil so skríženými nohami
pred krištáľovou guľou. Prižmúril oči. Abu pokrčil plecami, tváril sa trochu
pochybovačne. Nik sa však nezastavil. Rozhodol sa, že svoju ponuku vylepší. “ U
nás budete zaručene spokojní, inak vám vrátime peniaze!“ kričal. Abu naňho
neveriacky pozrel. “ To nemôže uškodiť,“ povedal Aladin. Zrazu si Aladin
uvedomil, že naňho so záujmom hľadí vysoký, vážny a trochu zavalitý mladík.
Aladin štuchol Abua. “ Tam je,“ zašepkal. Mladík sa zapýril. Mal hlboký vážny
hlas. “ V poslednom čase uvažujem často o svojej budúcnosti.“ Abu položil na zem
pred mladého muža vankúš. “ Volám sa...“ Vtom sa mladík zháčil. “ Počkajte. “
Počkajte. Voláte sa... Volám sa Kalif.“ Aladin si vzdychol, odľahlo mu, že mal
tentoraz šťastie. Spočiatku nevidel nič. Abu sa zamračil a poodišiel nabok od
krištáľovej gule. Aladin sa opäť sústredil. Aladin chvíľu uvažoval. Akú
budúcnosť by si Kalif želal? Ukradomky pozrel na Kalifa. Mladík však nebol veľmi
nadšený. “ To všetko je veľmi pekné, ale to som nechcel počuť. “ Nezáleží?“
Kalif sa tváril smutne. Chcem vedieť, či niekedy nájdem pravú lásku.“ Aladin
pokrčil plecami. Ak chce Kalif vedieť toto, tak dobre. Kalif sa nahol dopredu,
očividne ho to zaujalo. Kalif kývol rukou. “ To je v poriadku. Aladin sa na
chvíľu zamyslel. Má pokojný, rozvážny hlas, dbá na každé slovo a tvári sa vážne.
Má tmavé pokojné oči a je to rozvážne stvorenie.“ Nastavil dlaň. Kalif sa tváril
spokojne. Láskavo prikývol. “ Ďakujem. Veľmi ste mi pomohli. “ Abu, dnes sa
dobre najeme!“ povedal Aladin. Abu si naradostene pošúchal ruky. Abdullah
povedal, že raz budem bohatý.“ V tej chvíli sa ponáhľala za Aladinom mladá žena.
“ Prepáčte,“ povedala zvonivým spevavým hlasom. “ Vy ste jasnovidec?“ Mladá žena
sa usmiala a na lícach sa jej urobili jamky. Bola drobná a veľmi pekná. Mala na
sebe obnosené, no zato pestré šaty. “ Chcela by som, aby ste mi vyveštili
budúcnosť, ale nemám veľa peňazí.“ Roztvorila dlaň a ukázala jeden medenák. “
Nikdy som nemala šťastie na peniaze.“ Pokrčila plecami a usmiala sa. S nádejou
pozrela na Aladina. Dievčina sa usadila. Čo sa chcete dozvedieť o svojej
budúcnosti, Alia?“ Aladin prikývol. “ Chcem vedieť, kedy stretnem pravú lásku.“
“ Pravú lásku stretnete čoskoro. Usmial sa sám pre seba. A okrem toho bude
šťastný, priateľský a veselý ako vy.“ Alia sa tvárila zamyslene. Vzápätí sa však
srdečne usmiala. “ To znie prekrásne. Presne takého muža by som si želala. Tu je
vaša odmena.“ Podala Aladinovi mincu. “ Možno sa zajtra vrátim, keď budem mať
peniaze, aby ste mi o ňom povedali viac.“ Len čo zmizla z dohľadu, Aladin rýchlo
zbalil Abdullahove pomôcky. “ Však je dnes prekrásny deň?“ “ Veru je,“ povedal
Aladin. Alia mu ukázala dve ligotavé medené mince. Ak sa neponáhľate, počkajte
chvíľu.“ Alia sa začervenala. Usmiala sa na Kalifa, až sa jej na lícach zjavili
jamky. Obaja Aladinovi zákazníci chvíľu mlčali. Aladin začal byť netrpezlivý.
Uprene si navzájom hľadeli do očí. Na Aladina celkom zabudli. “ Možno by sme to
veštenie mohli odložiť,“ navrhol Kalif napokon. “ Nepridátete sa ku mne, Alia? “
Poďme do reštaurácie mojich rodičov. “ Čo sa to tu deje, Abu?“ spýtal sa. “ Vy
ste sa vrátili! Utiekli ste z väzenia?“ “ Nie, sultán ma prepustil. Je to veľmi
múdry panovník. Abdullah pokrčil plecami. “ Cítil som, že ma čoskoro prepustí.“
Napriek všetkému bol Aladin trochu sklamaný. Dúfal, že jeho jasnovidecká kariéra
potrvá dlhšie. Abdullah vytiahol z vrecka šiat menšiu krištáľovú guľu. “ Túto
nosím vždy pri sebe. “ Mal som iba dvoch zákazníkov, ženu a muža. Abdullah sa
zasmial. “ Myslel som, že v láske to tak chodí,“ povedal Aladin. Abdullah
pokrčil plecami. Aladin sa uškrnul a podal Abdullahovi krištáľovú guľu. “ Cítil
som, že to povieš.“ Ocitla sa v spleti úzkych uličiek, ktoré sa ponášali ako
vajce vajcu. Vtom zazrela oslíka. Ťahal voz dovrchu naložený melónmi. Vpredu
sedel mohutný, ospalo vyzerajúci muž. Oslík zahol do jednej z ulíc. Čierna tma
ustupovala pred sivastým svetlom. Priatelia po sebe hlasno pokrikovali. Flauta
hrala zložitú melódiu. Jazmína sa z čírej radosti zatočila. Dokázala to! Utiekla
z paláca pred nekonečným zástupom nápadníkov. Uveličene sa obzerala okolo seba.
Predavači tu núkali všeličo od výmyslu sveta — mosadzný riad, sladké datle i
čerstvé ryby. Usmiala sa naňho. Vybrala najligotavejšie jabĺčko a podala ho
chlapcovi. “ A teraz mi zaplať!“ zhúkol na Jazmínu predavač. “ Zaplať?“ Ach,
áno, peniaze. Čítala o tom v knihách. Na Jazmínino prekvapenie predavač vytiahol
obrovský ostrý dlhý nôž. Aladin zle spal. “ Podávajú sa raňajky,“ povedal. No
kým si Aladin stačil odhryznúť, čosi ho zaujalo. Otočil sa a prekvapene sa
díval. Abu sa zamračil. Zrazu sa strhol. Abu sledoval, kam pozerá, a zbadal
dievča. “ Hraj ako ja,“ zašepkal. Predavač zdrapil Aladina. “ Ty to dievča
poznáš?“ “ Je trochu pomätená, bláznivá.“ “ Vravela, že pozná sultána.“ Kľakla
si a uklonila sa Abuovi. Aladin ju zdvihol. “ Vráťte sa, vy zlodeji!“ hrmel za
nimi predavačov zúrivý rev. Jazmína sa prekvapene poobzerala okolo seba. “ Ty tu
bývaš?“ spýtala sa. “ Stále by ti hovorili, kam máš ísť a čo si máš obliecť.“ “
Určite je to lepšie ako tu,“ vravel Aladin zahĺbený do vlastných myšlienok. “ Tu
si...“ Barbie a Kora V dome im Bibi vysvetlila, čo dáva psíkom jesť a kde majú
svoje misky. Barbie a Sandra ju pozorne počúvali. Muselo sa mu to stať v noci,“
odvetila Bibi. Čoskoro sa spriatelili a stále vymýšľali nové hry. Barbie ich s
úsmevom sledovala. Chceli si chvíľu odpočinúť. Zrazu z domu vybehol neznámy muž.
V náručí niesol nákupnú tašku. Vzápätí za ním s krikom vybehla i Bibina slúžka:“
Zastavte ho. Barbie a Sandra sa zľakli. Bežali do domu, aby zistili, či niečo
nezmizlo. Z Bibinej pokladničky sa stratili peniaze. Hľadali ju všade, vnútri i
vonku, ale bezvýsledne. Napokon sa vybrali do mesta. Jessie! Kňučala a ťahala
ich k dverám, akoby im chcela niečo dôležité povedať. Sandra nakukla cez okno
dnu. Vyzerajú ako šťastná dvojica!“ zvolala prekvapená Sandra. Netrvalo dlho, a
policajti prišli do kaviarne zatknúť zlodeja. Len čo polícia odišla, dali si
Barbie so Sandrou v kaviarni malinovku. Kora tam nebola. “ Barbie, nevidela si
Koru?“ zakričala. Sandra hľadala Koru po dome a Barbie po záhrade. Napokon Koru
našla. Rýchlo ju prezrela a zistila, že sa na svet pýtajú šteniatka. Barbie sa
sklonila nad Koou. Po chvíli prišli na svet štyri drobnučké šteniatka. To je ale
prekvapenie, pomyslela si Barbie. Už vedela, na čo ho Barbie potrebuje. Uložia
doň Korine šteniatka. Ferdo a stonožka Jožka Keď som sa raz vrátil zo sveta do
rodného mraveniska, zhrozil som sa. Zdvorilo som ho požiadal o silné lano.
Rozčúlil sa, že ho vyrušujem po pracovnom čase. V lese som krok za krôčikom
snoril pod krami a pod kameňmi. Koho som hľadal? Veď sa dozviete. Odtrhol som
lesnú jahodu a položil ju ku kamennému prístrešku. To ju zobudilo. Kto? Roztočil
som laso a chytil stonožku do slučky. Ferdo a Lienka v nebezpečenstve Že ste už
o mne počuli? Dokonca ste ma videli v televízii? No toto! A ja som si myslel, že
si ma nikto nevšimol. Rýchlo som jej bežal na pomoc. Lienka sa držala nad vodou
z posledných síl. Brúsil si na nás zubiská a najradšej by nás zhltol ako malinu.
Neveril som vlastným ušiam. Čo iné mi ostávalo? Iba jej skočiť na pomoc! Dokonca
mi na krk uviazala bodkovanú šatku, ktorú odvtedy stále nosím. Veľmi sa mi páči.
Že sa utopím? Kdeže! Uvidíte, nabudúce prídem za vami zas! Ferdo a koník
Chuchlík Zavolajte Ferda Mravca! Sľúbil by som jej i modré z neba, keby ho
chcela. Musí byť pohodlný, viem, aby sa v ňom Lienke dobre sedelo a dobre
pérovaný, aby nedostala kočovú chorobu. “ Haló? Nebežal tadiaľto kôň?“ kričal
som na motýle. “ Nevydeli ste tu nejakého koňa?“ vypytoval som sa chrobákov.
Krútili hlavou. Až na komára Bzuča. “ Spomínam si, Ferdo,“ povedal tenkým
hláskom. To bola stopa. Viedli ma polámané vetvičky a udupaná tráva. Na čistinke
neostal ani jedinký. Horšie však bolo, že ten divý kôň zmizol. Márne som ho
vyzeral. Od rána do večera som pil čaj s citrónom, aby som sa čo najskôr
uzdravil a mohol Lienke splniť jej sen. Nebol to nik iný ako chrobák Truhlík. “
Utiekol som im!“ vyhlásil zadyččaný. Od prvej chvíle sa tu správal ako doma.
Prekvapilo ma to, ale Truhlík mi prezradil, že sa vslatne narodil v kine. Tam
prežil celé svoje detstvo. “ Nemaj strachy. Naučím ťa to. Vyzeral akoby ho
oposkladali z niekoľkých plemien psov. Chuchlík v maštali a na cvičisku Ten
koník za mnou naskutku priklusal. To vám bolo prekvapenie! Pohladkal som ho a
veru ani sa nehol. “ Postavíme ti maštal, chuchlík,“ povedal som mu. Okamžite
súhlasil s mojím návrhom a meno prijal bez mihnutia oka. Na pomoc nám prišiel
Brucháč s niekoľkými chrobákmi a onedlho sme mali obydlie pre Chuchlíka pod
strechou. “ A teraz je na rade výcvik,“ oznámil som mu. Obrázkovým telefónom som
zavolal kováča Kováčika a ten bez dlhých rečí koníka okoval. Tak ja veru nie!
Lienkina jazda Mal som koníka, mal som aj koč. Kdeže! “ Hihihi! “ To rada
počujem,“ vyhlásila Lienka. “ Ja si počkám,“ odmietla. Ja najviac. Od ľaku som
nevládal vyriecť slova. O nej a o koníkovi nikto nič nevedel. “ Na to sa
spoľahnite!“ začal vyjednávať chrobák Truhlík. Bol som šťastný ako blška, že sa
jej nič nestalo. Nemal som dôvod zapierať. Ona by mala policajtom všetko
vysvetliť. Vnútil mi liace a koč s tým divým koňom. A preto môže za všetky
nehody on. Pristáli sme u slimáka Oskara. Súd sa konal za účasti veľkého
obecenstva. “ To všetko je Ferdova vina,“ prehlásila. Sudcovia sa sa celkom
priklonili na jej stranu. “ Vina je jednoznačne dokázaná!“ vyhlásil predseda
súdu. “ Ale ja som nevinný!“ vykríkol som. “ To tvrdí každý obžalovaný,“
odporoval sudca. O výške trestu mala rozhodnúť odkvitnutá púpava. Moji priatelia
dúfali, že sudcovia a Lienka sfúknu zvyšok a ja nebudem potrestaný. “ Ale to som
predsa nechcela!“ zvolala Lienka, keď predseda súdu vyhlásil rozsudok. Možno si
až teraz uvedomila, kam to jej klamstvo viedlo. Lietajúca lavica Zatvoril som
oči. Nebude to koniec Ferda Mravca? Vari letím do mravčieho neba? Moja lavica
však bola rýchlejšia. Lietajúca lavica? Ake kdeby! “ Pozor!“ zvolal jeden z
chrobákov. “ Počujem prenasledovateľov! A ponáhľal sa preč. Skryl som sa za
obrovitý strom. Na lúke pred stromom sa ozývalo funenie a nejasné hlasy. Mýlil
som sa. Patril Brucháčovi. Poskakoval okolo mňa a od samej radosti sa jašil. “
Takže som voľný?“ zvolal som. Vtom sa vrátil chrobák Truhlík aj so svojím
filmovým časopsom. Pokrútil hlavou. To by vyzeralo! Kryštof Matouš Dobrý deň Kto
odniesol vajíčka? Za dverami stáli uplakané pestúnky. Nestalo sa to prvý raz.
No? Ferdo si napravil šatku a vyšli z brány mraveniska. Kam teraz? Našťastie za
prvým bukom stretli Truhlíka a zistili, že aj on má na otrokárov ťažké srdce.
Nerozhodne zastali. “ Mám nápad!“ “ Za krásavicou Veronikou.“ “ Ona si to o sebe
myslí,“ zasmial sa Truhlík. Nebola to namáhavá robota, dážďovku o chvíľu našli.
Veronika sa najprv urazila, ale keď jej Ferdo vysvetlil, že rehotanie je taká
zvláštna psia choroba, trochu sa upokojila. V otrokárskom mravenisku S ťažkým
nákladom sa vliekli po lesnej ceste. “ Kde máš náklad?“ zastavil otrokár Ferda.
Tváril sa hrozivo. Keď však videl tých zamyslených zubáčov, nedalo mu to. Zo
svojich komnát vyšla našťastie zubatá kráľovna. To je závratný úspech, však?
Spoznal vajíčka na prvý pohľad. Boli tu naukladané, akoby čakali na odvoz, a
Ferdo na ne vyjavene hľadel. Vajíčka z jeho mraveniska! “ Čože?“ zajačala
kráľovná. Veru, Ferdo sa ocitol v peknej kaši. Alebo príde čoskoro o hlavu, ako
mu predpovedal Ňufko? Teraz išlo o to, kto bude rýchlejší. Dupot za Ferdom
neutíchal a chodba pred ním sa akoby z ničoho nič končila. Teraz ma
prenasledovatelia chytia, pomyslel si Ferdo. “ Alma?“ zakričal. “ Kto ma volá?“
ozvalo sa. “ Neboj sa, Ferdo. Kam teraz? Nadýchol sa. Čo to tu smrdí? Ukrutne ma
to potešilo. Bola im drahá každá minúta. Šťastie bolo na ich strane. Prípravy na
obranu Vidím dobre?“ vyľakal sa Ferdo. Naozaj, mravenisko vyzeralo ako pevnosť.
A pred pevnosťou cvičilo vojsko. Ferdo Trúbeľka objal. A Trúbeľko sa zasa
radoval, že sa Ferdovi nič zlé nestalo. Povzdychol si. “ Prosím, ja uznávam, že
Ferdo je jednotka. Trúbeľko preto rýchlo dodal, že bez Ňufka by veru mravenisko
neubránili. Tajná zbraň: krtkov tunel To a všeličo iné vlastne očakáva každý
veliteľ útočiaceho vojska, uvažoval Ferdo. “ Máš na to hlavu. O kom to chrobáky
rozprávali? Predsa o krtkovi Gabkovi. Ale ako? Uvidíme. Ferdo si povedal, že
mravce sú muzikálny národ a započúval sa. Ak im dovolíme, aby na nás zaútočili
zo všetkých strán, nikdy sa neubránime. Krtko sa rozosmial. Východ na Bielej
hore mal však splniť iný cieľ, ale nepredbiehajme. Brucháčove delo Zrazu sa
zavlnila tráva. No bol z toho poriadne zmätený. Vzápätí si však vydýchol.
Otrokárska armáda sa rútila ako povodeň. Asi verili svojim po zuby ozbrojeným
bojovníkom, pred ktorými sa všetci trasú. Otrokársky generál sa spamätal až po
hodnej chvíli. Jeho straty boli značné. Nezavelil však na ústup, ale poslal
dopredu ďalších zubáčov. Išli pomaly a váhavo. Generál zreval:“ Bojujte ako
levy!“ Išlo to ako na bežiacom páse. A zajatcov pekne pribúdalo. Keď Ferdovi
muži zajali celé nepriateľské vojsko, aj hlavný veliteľ otrokárov vyšiel z
podzemnej chodby. Aby mu to nebolo ľúto, zlizol aj on jeden pohlavok ako
ostatní. A poriadny. Aj bol. Koniec boja a mierová dohoda “ Nechceme pomstu,“
povedal zmierlivo Ferdo. “ Poviem vám to stručne a jasne,“ odvetil Ferdo. A
urobil na dokumente tri krížiky. Ferdo z toho usúdil, že bývalí otrokári nevedia
ani písať. Chodia vôbec do školy? Asi sú leniví od útleho detstva.
Najspokojnejšie však boli pestúnky, lebo im vrátia ukradnuté vajíčka. S
kamarátmi do sveta? Jemu to pripadalo ako večnosť. “ Viete čo?“ povedal Ferdo
kamarátom. Nielen na zdravie, ale aj na víťazstvo nad otrokármi. A veselili sa,
kým nezapadlo slnko. Potom si ľahli spať. Snívalo sa Ferdovi o boji? Ferdove
dobrodružstvá Ferdo a sestra Berta S prívesom. Nedal sa zastaviť, vraj si ju
hneď musí vyskúšať. Radili sme mu, aby išiel pomaly. Prikývol a naozaj,
spočiatku šiel krokom. Napokon preletel cez domček slimáka Oskara a skončil na
baze. Zľakli sme sa druhý raz. Veľmi sa mi páčila. Nepoznám nič horšie ako
utáraných kamarátov. V tomto prestrojení si ma počkala pri Truhlíkovej posteli.
A utiekla. Najprv so mnou nechcela hovoriť. Jasné? Ferdo a zelené kravy Chrobák
Truhlík sa uzdravil a Lienka Ferdovi odpustila. A čo ho tam čakalo? Každý zavolá
Ferdu na pomoc, keď niečo potrebuje. Ale odkiaľ ho vezmem? V našich chlievoch
niet jedinej kravy. Bolo ich tam ako maku. Prečo lovíme zelené kravičky? Boli
ako zmyslov zbavené. Olé! A pochytám. Skončilo sa to trochu ináč. Zrazu ma jedna
zúrivá krava nabrala na rohy. Celé stádo bolo zrazu fuč! Takto sme priviedli
kravičky do mravčích chlievov. Čujte, čujte! Sopky vreli, vyčíňali búrky a
zemetrasenia, svet bol plný zmätku a veľkého zdesenia. Všetkým bolo jasné, že to
nie je obyčajné bábätko. Na oslavu prišli všetci olympskí bohovia a priniesli
množstvo nádherných darov. “ Volá sa Pegas, synček, a je len tvoj!“ povedal Zeus
s úsmevom. Kým sa malý Herkules hral s Pegasom, zjavil sa Hádes, boh podsvetia.
“ Bude najsilnejší zo všetkých bohov,“ hrdo vyhlásil Zeus. Zúril, až mu vlasy
dupkom stáli. Keďže mu nechceli odpovedať na otázku, Hádes sa uchýlil k
lichôtkam. Pristane vám to. Vyzeráte úžasne!“ vravel trom zošúvereným babizniam.
Keď ho vypije, majú ho zabiť. Stal sa však z neho smrteľník. “ Hádes nás zabije,
keď to zistí!“ “ No ak to nezistí, nezabije nás,“ navrhol Bôľ. Nevlastní rodičia
sa o Herkula dobre starali a vyrástol z neho milujúci syn a mladík. Herkules sa
snažil využiť svoju neuveriteľnú silu a pomáhať. “ Prepáč, Herkules. Mešťania sa
nazlostili a upozornili Herkulovho otca, nech ho viac do mesta nepúšťa. Vtedy sa
rozhodli, že nadišiel čas, aby mu ukázali zlatý medailón, ktorý mal na krku, keď
ho našli. “ Je na ňom symbol bohov,“ vysvetľovala Alkmena. S ťažkým srdcom sa
Herkules lúčil s rodičmi a oni ho s ťažkým srdcom púšťali. Takto ty zdravíš
svojho otca?“ spýtal sa ho Zeus. Herkules bol zmätený. “ Chceš povedať, že s tým
nemôžeš niečo urobiť?“ pýtal sa zúfalý Herkules. “ Začni na ostrove Idra, kde
vyhľadáš Filokteta, učiteľa hrdinov.“ “ Nesklamem ťa, otec,“ zvolal Herkules,
keď s Pegasom leteli na ostrov Idra. Porozprával mu o svojom sne, v ktorom sa
mal stať hrdinom, a požiadal učiteľa, nech mu pomôže. “ I mne sa raz snívalo, že
budem učiť najväčšieho hrdinu všetkých čias,“ vyhlásil Fil. Fil mu vysvetlil, že
doteraz ho sklamali všetci, ktorým pomáhal. “ Vyhral si!“ Fil sa svedomito
pustil do Herkulovej prípravy. Z nešikovného mladíka sa stal šikovný vrtký
chlapík, ochotný ukázať, čo vie. “ Som pripravený!“ zvolal Herkules. “ Chceš si
to vyskúšať? “ Nepleť sa do toho, Atlas,“ odvrkla Meg, keď jej chcel Herkules
pomôcť. Veď hrdinu by nemalo nič rozptyľovať. V skutočnosti na ňu poriadne
žiarlil. “ Už som veľká, poradím si sama. Meg trápili starosti. Hádes sa
rozčúlil. Keď Herkules vstúpil do Téb, pyšne vyhlásil, že on je ten hrdina,
ktorého potrebujú. “ Dostaneš možnosť,“ ubezpečoval ho Fil. Ako na zavolanie sa
zjavila Meg. “ Skala zavalila dvoch chlapcov,“ kričala zúfalo. Herkules zajasal.
Teraz je jeho príležitosť, môže sa ukázať! Chvíľu čakal, ale mnoho ľudí mu
netlieskalo. Chlapci sa vyšplhali z rokliny, no len čo zastali Hádesovi pri
nohách, premenili sa na Bôľ a Zmätok. Hydra totiž nebola mŕtva. Z rany na krku
jej vyrástli tri krútiace sa hlavy. “ Prestaň stínať hlavy,“ radil mu Fil. “ To
nikam nevedie.“ Herkules tuho premýšľal. Jeho i Hydru zasypala lavína kamenia.
Počkajte, na okamih vás vyrušíme! o Herkulovu slávu sa s vami podelíme. Od toho
dňa bojoval do roztrhania tela To ho dopálilo. Každý ju má. Pandora mala
skrinku. Meg márne odmietala, lebo podľa starej dohody s Hádesom vymenila svoju
slobodu za život bývalého priateľa. Teraz musí urobiť, čo jej prikáže. Herkules
medzitým navštívil v chráme Dia a predviedol milovanému otcovi svoje víťazstvá.
“ Som najslávnejší človek v Grécku!“ namietal Herkules. “ Nazri do svojho srdca,
ono ti povie, čo máš robiť.“ “ Nikdy nevystúpim na Olymp,“ vravel Filovi. Keď
zistil, že je to Meg, potešil sa. Veľmi by tvoj capko zúril, keby si sa dnes
poobede ulial?“ Herkules hodil povinnosti s radosťou za hlavu. Keď ich neskôr
Fil dohonil, zúril ako pominutý. “ Koniec! “ Ide sa na štadión. Vtedy si
uvedomil, že Meg po celý čas donášala Hádesovi. Skormútený Herkulovou
tvrdohlavosťou odchádzal a nechal ho vznášať sa v oblakoch. Pegas naletel každej
krásnej hrive a nasledoval kobylu do neďalekej stajne. Vnútri sa krásna kobylka
rozdvojila a vyskočili z nej Bôľ a Zmätok. Teraz mohol Hádes vyjednávať.
Herkules napokon súhlasil. Keď konečne nastala správna konštelácia hviezd, Hádes
vyslobodil Titanov z podzemného väzenia. “ Kto vás uvrhol do tohto biedneho
väzenia? “ Zničíme ho!“ zahrmeli Titan Skala, Titan Sopka, Titan Ľadovec, Titan
Tornádo a jednooký Kyklop, keď po jednom vychádzali z jaskyne. Hermes práve
spokojne podriemkaval na oblaku, keď ho prebudil hrozný rachot. “ Rozdupeme Dia!
Zničíme ho!“ kričali. “ Budeme mať problémy.“ Hefaistos kul rýchlo blesky, ktoré
bohom slúžili ako zbrane. Vtedy začula Meg z neďalekej stajne známe erdžanie.
Našla tam Pegasa. “ Prestaň sa krútiť! Herkules má ťažkosti!“ vravela mu, keď ho
odväzovala. Meg totiž verila, že iba Fil môže odvrátiť Herkulovu porážku. “
Herkules nám dal niečo, čo sme obaja stratili. “ Teraz stratil nádej on! Ak mu
nepomôžeš, zomrie!“ “ Mal som vedieť, že to je tvoja práca!“ Titan Ľadovec
dokončil jeho dielo a zmrazil lávu dychom. Bojuj!“ prosíkal ho Fil. Keď Herkules
počul tie slová, vrátila sa mu odvaha. “ Tak vidíš! Herkules sa snažil stĺp
odvaliť, vtedy sa mu vrátila sila. Musíš ísť na Olymp, musíš ho zastaviť.“
Herkules sa náhlil na Olymp. Zhrozený Herkules si uvedomil, že Hádes má na mysli
Meg. “ To sa nemalo stať!“ kričal nešťastný Herkules. “ Je mi to ľúto, chlapče,“
smutne mu vravel Fil. “ Ale sú veci, ktoré nemôžeš zmeniť ani ty!“ Herkulovi sa
na tvári zračilo záhadné odhodlanie. Herkules prišiel do podsvetia vo chvíli,
keď Megina duša vošla do Hádesovej jaskyne smrti. “ Ty rád vyjednávaš,“ povedal
Herkules. Hádes chvíľu premýšľal. “ Dobre,“ súhlasil. “ Vezmi ju stadiaľ, ona
odíde, a ty ostaneš.“ Herkules skočil do jaskyne smrti, aby zachránil Meginu
dušu, a z mládenca sa razom stal starec na pokraji smrti. “ Ty nemôžeš žiť! Keď
Herkules vynášal Meg z jaskyne smrti, Hádes sa usiloval zľahčiť svoju chybu.
Herkules si ho však nevšímal. Krútiace sa duše mŕtvych stiahli pána podsvetia
medzi seba. Herkules odniesol Meginho ducha k telu. Keď sa telo spojilo s dušou,
dievčina zažmurkala a otvorila oči. Žije! “ Blahoželám, zázračný silák,“
povedala Meg so slzami v očiach. “ Bude z teba čertovsky dobrý boh!“ Želám si
ostať s ňou na Zemi. Hoci mu bude chýbať, Zeus vedel, že Herkules konečne našiel
svoje šťastie. Všetci sa uveličene zahľadeli hore. Čujte, čujte! Sopky vreli,
vyčíňali búrky a zemetrasenia, svet bol plný zmätku a veľkého zdesenia. Baghíra
prebehol po oboch brehoch rieky, až natrafil na topiaci sa člnok. “ Veď je to
ľudské mláďa!“ zvolal. Obrovský panter zdvihol košík a opatrne ho položil na
breh. “ Zachránil som ťa pred riekou, ale čo si teraz s tebou počnem? Musím
rozmýšľať.“ A vtedy dobráckemu panterovi čosi napadlo. Vedel, že v neďalekej
jaskyni žije vlčia rodinka, ktorej sa nedávno narodili mladé vĺčatá. Dieťa
prikývlo, akoby mu rozumelo. “ Hneď ťa tam odnesiem.“ Baghíra nestrácal ani
chvíľu, zdvihol košík a odniesol ho k jaskyni. Dieťa spokojne ležalo a nič
nenaznačovalo, že sa vlci chystajú vyjsť z jaskyne. Vtom sa dieťa rozkričalo a
prekvapený Baghíra uskočil. Aké zdravé pľúca má to ľudské mláďa! Panterov nápad
však zabral. Len čo stačil dobehnúť do úkrytu, z jaskyne vytrielila svorka
vĺčat. Baghíra sa popod fúzy usmial. “ Vedel som, že s mamkou vlčicou problémy
nebudú.“ Ale keď veľký vlk vopchal do košíka ňufák, bábätko sa zasmialo. Baghíra
zatajil dych. Veľký panter si zhlboka vydýchol. Všetko bude v poriadku. Vlčia
rodinka prijala ľudské mláďa. Prešlo desať období dažďov a za tie roky ľudské
mláďa vyrástlo. Mauglí miloval svoju rodinu. V džungli by ste nenašli
šťastnejšieho tvora. Vlci sa zhromaždili na Veľkej skale. Vlci súhlasne pokývali
hlavami. “ Ľudské mláďa musí v záujme bezpečia odísť.“ No teraz ho Akéla
zavolal. “ Prosím, poď sem, Ráma!“ “ Ľudské mláďa nemôže ostať so svorkou.“ Ráma
bol zhrozený, i keď niečo podobné očakával. Rama pomaly prikývol. Vedel, že
Akéla má pravdu. “ To nie je spravodlivé! V tej chvíli zišiel zo svojho
ležoviska na strome Baghíra, ktorý pozorne počúval všetko, čo sa vravelo. “
Často som brával Mauglího na potulky džungľou. So mnou určite pôjde.“ Nesmieme
strácať čas.“ “ Nejdeme domov,“ odvetil Baghíra. Mauglí doširoka otvoril oči. K
ľuďom? “ Prisahal, že ťa zabije.“ “ Zabije?“ zvolal Mauglí. “ Nenávidí ľudí,“
odvetil Baghíra. Mauglí nevinne pokrútil hlavou. “ Vysvetlíme mu, že ja také
niečo nikdy neurobím!“ “ To je bláznovstvo. “ Tu strávime noc. Chcel byť so
svojou rodinou a chcel ostať v džungli. Mauglího myšlienky prerušil Baghírov
prísny hlas. Hore budeš v bezpečí.“ Potom pozrel hore. Namrzený Mauglí si sadol
na opačný koniec. “ Chcem ostať v džungli,“ hundral nahlas. Premáhal ho spánok.
“ Čo to tu vidím?“ zasyčal. To bude pochúťka.“ Vedel, že ho má vo svojej hadej
moci, ktorou môže zhypnotizovať aj to najživšie zviera. “ Si unavené. Spi
sladko.“ Baghíra. “ Zbytočne sa so mnou hádaš. Ráno sa porozprávame.“ Chlapec
bol voľný. “ Urobil si veľkú a hlúpu chybu, priateľko.“ Bál sa, že konal
unáhlene. “ Pozeraj mi do očí, keď sa s tebou rozprávam!“ prikázal mu Káa. “
Dokázal som to!“ zvolal. “ Zachránil som nás!“ “ Preber sa, Baghíra, preber sa!“
kričal Mauglí. “ Nebyť mňa, nebol by si tu!“ Baghíra sa snažil pozbierať všetku
svoju dôstojnosť. Odkašlal si. “ Odpočiňme si,“ povedal. “ Zajtra nás čaká dlhá
cesta.“ Pripadalo mu to, akoby sa džungľou rútili tisíce zvierat. “ Zobuď sa,
Baghíra! Zobuď sa!“ kričal Mauglí. “ Niečo sem ide!“ Zrazu začul akýsi
zachrípnutý hlas. Zatiaľ nič nevidel. Kým Mauglí triasol Baghírom, aby sa
prebudil, zjavilo sa obďaleč stádo slonov. “ Čo to robíte?“ “ Cvičíme.“ “
Môžeš,“ odvetilo sloníča. “ Rob ako ja. Ale pri pochodovaní sa nerozpráva. Už ma
bolia nohy.“ Sloníča sa usmialo. “ To je moja mama,“ povedalo. “ Kto je tvoj
ocino?“ spýtal sa Mauglí. Mauglí stál v pozore, keď plukovník pochodoval okolo
neho na koniec radu a zasa späť. Potom sa plukovník vrátil celkom na začiatok.
Všetky slony rýchlo zdvihli choboty. “ Zdvihni hore hlavu.“ Plukovník Hatí sa
zlostne zamračil. Vo svojej džungli nijaké ľudské mláďa nestrpím!“ Vediem ho do
osady.“ Ten prikývol. “ Máte Baghírovo slovo,“ dodal. “ Kam ideme, Baghíra?“
spýtal sa Mauglí. “ Ty ideš okamžite do osady,“ odvetil Baghíra. “ Nejdem!“
odvrkol Mauglí. Mauglí pokrútil hlavou a chytil sa neďalekého stromčeka. Objímal
kmeň a hrdo zdvihol bradu. “ Ostanem tu!“ kričal. “ Pusti ma!“ vrieskal Mauglí.
Baghíra ho ťahal, ale Mauglí sa pevne držal stromčeka. Baghíra znovu potiahol —
tentoraz trochu silnejšie. Mauglí sa však stále tvrdohlavo držal stromčeka. “
Odteraz sa staraj o seba sám — sám!“ “ Nestrachuj sa o mňa,“ odvetil Mauglí.
Nato sa zvrtol a stratil sa v džungli. “ Viem sa o seba sám postarať,“ povedal
nahlas. “ Nepotrebujem nikoho!“ Drobné štuchnutie však Balúa netrápilo. “ To si
mi iba kožuch pošteklil.“ Spočiatku Mauglí nereagoval. Postupne mu však Balúove
šaškoviny pripadali zábavné. “ To je ono!“ zvolal Balú. Nastraš ma.“ “ To je
ono!“ zvolal Balú. “ Ide ti to!“ Robili taký rámus, že sa ich rev ozýval široko
‐ ďaleko po celej džungli. Veľký panter pozorne nastražil uši. Balú sa naňho
usmial. Mauglí tancoval Balúovi pred nosom a zrazu ho nečakane zasiahol do
ňufáka. Balú sa od smiechu zvíjal. Nijaké šteklenie. “ Vzdaj sa, Balú!“ volal
Mauglí. “ Vzdávam sa.“ “ Si správny chlapec,“ povedal. “ Ako sa voláš?“ “ A
okamžite ide do osady.“ Urobia z neho človeka.“ Naučím ho všetko, čo viem.“ “ To
mi ver,“ odvetil a postrapatil Mauglímu vlasy. Mauglí bol Balúom úplne očarený.
Mauglí natešene vykríkol, vyskočil medveďovi na brucho a pritúlil sa k nemu.
Baghíra ich sledoval, kým mu nezmizli z dohľadu. Potom sa pomaly pobral opačným
smerom. “ Medvedí život sa mi páči,“ povedal Mauglí, keď sa s Balúom pokojne
vznášali na vode. Opice skákali z konára na konár a preskakovali koruny stromov,
čo rástli pozdĺž brehu rieky. O malú chvíľočku si na Mauglího miesto sadla iná
opica. Vtom mu na nose zabzučala mucha. “ Daj pokoj môjmu mláďaťu!“ zreval. Balú
sa napokon predsa len so špľachotom vynoril. “ Tomuto ja hovorím najpotrebnejšie
veci,“ výsmešne škriekala opica. Pomóóc! Unášajú ma preč!“ Nato sa obrátil a
bežal im na pomoc. “ Tak čo je?“ spýtal sa. “ Čo sa stalo? Kde je Mauglí?“ “
Napadli ma,“ rozčúlene vysvetľoval Balú. “ Veď ti vravím,“ odvetil Balú. Tam na
kamennom tróne sedel sám kráľ opíc. Kráľ sa usmial, keď zbadal Mauglího. “ Tak
ty si ľudské mláďa!“ “ Pustite ma na zem!“ kričal Mauglí. Opice, čo držali
Mauglího, sa zaškerili a pustili ho. Mauglí sa pozviechal a zlostne zazeral.
Neboj sa.“ “ Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa Mauglí. “ Buďme priatelia,“ navrhol
kráľ. “ Môjmu kráľovskému uchu sa donieslo, že chceš ostať v džungli.“ Mauglí sa
trocha upokojil. “ Chcem,“ odvetil. “ Kráľ Louis, tak sa volám, to môže
zariadiť. Dohodneme sa?“ “ To je zábava!“ Mauglí rýchlo zaspal na lôžku z
lístia, ale Baghíra poúčal Balúa. “ Zdá sa, že Mauglí ako všetci ľudia má
schopnosť priťahovať nebezpečenstvo,“ povedal. “ A ty si mu to veľmi neuľahčil.“
Tichšie, lebo zobudíš môjho chlapčeka. Vieš, má za sebou veľký deň. “ Džungľa
preňho nie je vhodným miestom.“ Ja som v džungli vyrástol.“ Vyzeráš ako
príšera.“ Ja sa oňho postarám.“ Skôr či neskôr sa Mauglí stretne so Šer Chánom.“
“ Nenávidí Mauglího a túži po pomste,“ vysvetľoval Baghíra. Balú zosmutnel.
Vedel, že Baghírove slová sú pravdivé. Sadol si na zem a povedal:“ Tak čo mám
teda robiť?“ “ Vezmeš Mauglího do osady,“ prikázal mu Baghíra. Začínalo sa
brieždiť. “ Mali by ste sa obaja hneď vydať na cestu.“ Mauglí veselo poskakoval
vedľa medveďa. “ Kam ideme?“ vypytoval sa. Balú zatiaľ chlapcovi nepovedal, že
ho vedie do osady. “ Musím ťa zaviesť do osady,“ vyhŕkol napokon Balú. Mauglímu
vystúpili do očí slzy. Povedal si, že môžem ostať s tebou.“ Zvrtol sa a utiekol
do džungle. “ Mauglí mi utiekol,“ odvetil Balú. “ Rozdeľme sa. “ Nech sa ten
smiešny plukovník Hatí prepadne!“ “ Počkajte, chvíľu. Plukovník Hatí zúril. “
Kto povedal stáť! Tu dávam povely ja!“ “ Ja som to bol,“ priznal sa Baghíra. “
Pochodujeme naprieč celým územím!“ “ Buď ho pomôžeš nájsť, alebo ja prevezmem
velenie!“ Plukovníkovi Hatímu sa zježil chobot. “ Ranná čata pôjde chlapca
hľadať.“ Šer Chán ich počúval zo svojho úkrytu z kroví. Keď sa všetko dozvedel,
spokojne zhlboka zavrčal. “ Choď preč, daj mi pokoj!“ skríkol, keď sa vyslobodil
z hadieho chvosta a odvrátil hlavu. “ Viem, čo chceš urobiť.“ “ Chcem to spraviť
tak, aby si ostal v džungli.“ Tá poznámka Mauglího trochu obmäkčila. Mauglí sa
zamračil. “ Ale mne veriť môžeš.“ Mauglí chcel Káaovi veriť. “ Vieš, musím
chvíľu popremýšľať,“ povedal Káa. Skĺzol nižšie a vystrčil hlavu. Zbadal dolu
Šer Chána. “ A s kým by som sa mal rozprávať?“ “ Prehľadaj ma,“ odvetil Káa. Keď
Šer Chán nenašiel v záhyboch Káaovho tela nič, zavrčal. Káa opäť preglgol. “
Rozumel. Šer Chán prikývol. “ A teraz idem pohľadať to malé bezmocné úbožiatko.“
Mauglí skĺzol po liane dolu. “ Vravel si, že ti môžem veriť!“ Nemôžeš nikomu
veriť.“ Čo najrýchlejšie bežal preč. Mauglí nezašiel ďaleko, keď sa zrazu ocitol
na rozľahlej čistinke. Práve začalo popŕchať. Mauglí zdvihol hlavu. “ Ty nemáš
otca alebo mamu?“ spýtal sa Dizzy. “ A nikto ma nechce.“ “ To my poznáme,“
povedal Flaps. “ A ďakujem, že ste tu zdržali to ľudské mláďa.“ “ Prečo by som
mal utiecť?“ “ Prečo by si mal utiecť?“ spýtal sa. “ Ty nevieš, kto som?“ “
Viem, kto si. “ Nebojím sa ťa.“ “ Odvahu veru máš. Zatvorím oči a narátam do
desať. Keď Šer Chán narátal do desať, otvoril oči. “ Ty pokúšaš moju
trpezlivosť?“ zreval. “ Uteč, Mauglí, uteč!“ kričal Balú. “ Pusti mi chvost, ty
tupec,“ skríkol Šer Chán. “ Nebolelo!“ A pevne sa držal Šer Chánovho chvosta.
Mauglí zatiaľ nabral odvahu a zaútočil na tigra. Áu! “ Mauglí je v bezpečí,“
zakričal Dizzy Balúovi. “ Môžeš ho pustiť.“ “ Ty žartuješ?“ zvolal Balú.
Medzitým Mauglí vo vzduchu kričal:“ Pustite ma! Balú potrebuje pomoc!“ “ To je
ono!“ zvolal Dizzy. Supy zložili Mauglího na zem. Ale supy naňho ustavične
útočili. Keď sa Šer Chán obzrel za seba, od strachu zareval. Šer Chán naposledy
zreval a utiekol do džungle. Mauglí so supmi sa smiali, keď im tiger zmizol z
dohľadu. “ Balú, vstávaj,“ prosíkal. Chytil Balúovi hlavu a nežne ju hladkal. “
Čo je Balúovi?“ spýtal sa chlapec. “ Musíš byť statočný, ako bol Balú,“ odvetil.
“ Bol?“ zvolal Mauglí. “ Zomrel,“ povedal Baghíra. “ Balú, ty žiješ!“ zvolal
Mauglí a hodil sa mu okolo krku. Potom vzal Balú Mauglího na plecia a Baghíra
kráčal za nimi. “ A to je čo?“ spýtal sa Mauglí. “ To sú takí nešťastníci.“ “
Ale, počkaj chvíľu,“ odvetil Mauglí. “ Chcem sa pozrieť zblízka. Zrazu sa konár
zlomil a chlapec spadol do vody. “ Vyzerá ako zhypnotizovaný.“ Chichúňala sa a s
džbánom na hlave sa pobrala do osady. Ako prišiel krtko k nohavičkám “ Tu som!“
zvolal krtko. Práve vyliezol zo svojho kopčeka. Guľôčku, kliniec, gombík i
zrkadielko. Aha, čo to visí na šnúre? Nohavičky s vreckami. Tie sú krásne! “
Neviem,“ vraví myška,“ ale možno ti poradia tamtie modré kvietky.“ Volám sa ľan.
“ Tak ma polej,“ povedal ľan. Rástol, zrel až dozrel. Vytrhal ľan a zviazal ho
do snopu. “ Kvak,“ zvolala na krtka žaba,“ počkaj, pomôžem ti. Neraz som videla,
ako sa máča ľan. Zavalíme ľan kameňom, aby ostal vo vode. Už sa teším, to bude
krása! Keď bol ľan poriadne mokrý, krtko ho zaniesol na breh. Slniečko hrialo,
ľan schol a krtko zaspal. Keď sa zobudil, ľan bol suchý. S veľkými vreckami. A
tak bocian polámal ľan zobákom. Krtko prečesával ľan až z neho vyčesal jemné
vlákna. Zasa zaspal. A tak sa pavúčikovia pustili priasť ľan. Priadli, priadli
až upriadli. Tkali od rána do večera. Hotovo! S veľkými vreckami. To sú krásne
nohavičky! Guľôčka, kliniec, gombík i zrkadielko. To je krása! Videli ste už
také nohavičky? Tralala! A ako mi len pristanú. ZOO pre mláďatká Lulu,
ošetrovateľka v ZOO pre mláďatká, zvieratká ľúbila. Zebríčaťu sa nesmierne
páčilo, keď mu prečesávala hrivu. No keď Lulu kefovala tigriu srsť, diali sa
čudné veci. Pre Lulu prišla po hre najobľúbenejšia časť dňa... obed! Deti sa
veľmi tešili, keď Lulu kŕmila mláďatká. Dnes priniesla zebre a medvedíkovi plnú
škatuľu šťavnatých jabĺk. Tigríča sledovalo, ako sa rozkotúľali, a skočilo medzi
ne! Lulu tigra najprv prekvapene sledovala, ale po chvíli sa rozosmiala. Majin
útek z rodného mesta V meste včiel pri starej striebornej jedli panoval čulý
ruch. Uprostred tej tlačenice sa ocitla i včielka Maja. “ Nevrť sa toľko!“
hnevala sa Kasandra. Maja sa začudovane obzerala okolo seba. “ Vždy je tu taký
zmätok?“ spýtala sa Kasandry. To však malá Maja ešte nevedela. Musí sa veľa učiť
a Kasandrinou úlohou bolo vychovať ju a pripraviť na život včely. Vzala Maju za
ruku a odviedla ju do miestnosti, kde boli samé medové plásty. “ Mhm, to je
vôňa,“ zvolala Maja. Maja vážne pozrela na svoju učiteľku. Potom Maju nežne
pohladila po hlávke a vraví:“ Spoznáš krásny veľký svet, Maja, hrejivé slniečko
a nádherné lúky plné kvetov. Poletíš ponad strieborné jazerá a zurčiace potoky,
pod jasným nebom a vysokými zelenými stromami. Sú to zbojníci a ničomníci. Máš
však nebezpečnú zbraň — žihadlo. “ Kto sú to ľudia?“ vypytovala sa zvedavo Maja.
“ Tak to by bolo,“ povedala Kasandra. Medzitým zavládol v úli pokoj. Veľa včiel
opustilo mesto s novou kráľovnou, aby niekde vo veľkom šírom svete založili nové
včelstvo. Pred bránou Maju oslepilo žiarivé svetlo, až privrela oči. “ To je
krása!“ povedala svojej sprievodkyni. Roztiahni krídla a leť. Úľ sa vzďaľoval a
jej sa zdalo, akoby pod ňou utekala zem. Maja bola prešťastná. Keď konečne
zaspala, bola tma. Nesmiem sa báť, hovorila si. Zajtra určite zasa vyjde
slniečko! Zlatoňov dom v ruži Vyliezla spod listu a obzerala sa okolo seba. Maja
pocítila hlad. Opustila strom, ktorý ju chránil, a veľkými oblúkmi letela
povetrím. Zrazu vdýchla sladučkú jemnú vôňu a pustila sa za ňou. Postupne ju
cítila čoraz silnejšie. Šírila sa z veľkého červeného kvetu s tmavozelenými
listami. Bola to kvapôčka rosy, ktorá sa v noci vytvorila na kvete. Chrobák
zhovievavo pokrútil hlavou. Nasťahovali sme sa sem iba pred štyrmi dňami. Do
chrobákovho obydlia dopadalo tlmené červené svetlo a sladká vôňa bola oveľa
prenikavejšia. Chrobák zmizol medzi okvetnými lístkami. Zrazu v tom tichu
zaburácal jeho hlas. Vari nám nikdy nedáte pokoj! Keď sa chrobák zjavil znovu,
vyzeral namrzene a hodil na zem kúsok medu. Maja sa naň lačno vrhla. Po chvíli
sa upokojil a začal vysvetľovať. Nikde nedajú pokoj. Maja smutne pokrútila
hlavou. “ Mimochodom,“ poznamenal chrobák,“ zabudol som sa predstaviť. “ Máte
pekné tykadlá,“ povedala. “ Ďakujem,“ odvetil polichotený Zlatko. “ Ja teraz
veľmi rada lietam,“ povedala Maja. Zlatko ju odprevadil von. Lesné jazierko a
jeho obyvatelia Začudovane zlietla nižšie a zistila, že je to veľké tiché lesné
jazierko, v ktorom sa zrkadlí obloha. Majine jemné krídelká sa jagali ako perly
a zlatisté telíčko na slnku len tak žiarilo. Maja zaletela na breh, aby si na
chvíľu odpočinula. Usadila sa na leknovom liste a začala sa umývať. “ Vari si
môžem niekde chvíľu odpočinúť!“ uštipačne odvetila. “ Je tu veľa žiab?“ spýtala
sa vystrašene Maja. “ Množstvo,“ odvetila mucha. Ozval sa melodický piskot a na
leknový list sa zniesol jemný priesvitný tieň. Keď Maja začula žalostný nárek
muchy, zabudla na strach pred žabami. Maja sa znechutene odvrátila. “ Len sa tak
netvárte,“ namietala vážka Kráska. Tak to medzi zvieratami chodí. Vážka sa
polichotene usmiala. “ No povedzte, nebola som krásna?“ ubezpečovala sa vážka
Kráska. Porozprávajte mi o nich! Ako vyzerajú? “ Čo je to vrecko?“ vystrašene sa
pýtala Maja. Ten chlapec si doň predtým vopchal žabu. Keď ju môj brat zbadal, od
úzkosti div nezomrel. Tam som ho našla. Sú to naše nepriateľky,“ podráždene
odvetila Kráska. “ Máte pridobré srdce,“ poznamenala Kráska. Fidlik a Chrabroš
Kalich zvončeka, kde strávila noc, sa knísal vo vetre a bolo tam chladno.
Opatrne odhrnula okvetné lístky a vyzrela von. Pršalo, slnko sa schovalo za
mraky. Bol to prvý dážď, ktorý Maja zažila. Ak ťažké kvapky zasiahnu jej jemné
krídelká, môžu ju poraniť. Doma, v meste včiel, určite vyhlásili odpočinkový
deň. Vzápätí si však vynadala do hlupaní. Sama sa predsa rozhodla, že opustí
družky. Zasa sa ukáže slniečko. Dovtedy musí ostať v úkryte vo zvončeku. Maja
vedela, že blízko úľa je veľké mravenisko. My sme mravce smelé, my sa
nezľakneme. Vzápätí však včielka Maja začula iný hlas, oveľa tichší a jemnejší.
Na Majino prekvapenie bola pod ním malá jaskynka. Netrvalo dlho a nad jaskynkou
sa zachvel list, spod ktorého vyliezol prečudesný chrobák. Mal neforemné telo,
neobyčajne veľkú hlavu a veľmi tenké dlhokánske nohy. Bol to cvrček. Aký som ja
chrobák! Hnoj! “ To je síce pravda,“ súhlasil Fidlik,“ ale cvrček musí dbať na
svoje dobré meno! Vtom sa pred ním otvorila zem a vyliezla z nej tenká
červenohnedá dážďovka. Na zvončeku za sebou uvidel Maju. Ružové listy sú oveľa
chutnejšie. Maja sa potichu zasmiala. Vedela, že Chrabroš je v skutočnosti
hnojival. Snažil sa vyliezť po steble trávy hore, ale steblo sa pod jeho váhou
nebezpečne naklonilo nabok. Steblo sa zlomilo a on skončil na chrbte. Zúfalo
trepal vo vzduchu nôžkami. “ To je môj koniec!“ kričal zronene. Tam sa zasa
postavil na nohy. “ Chvalabohu,“ vyhŕkol, len čo lapil dych. Okolo preletela
penica. Medzitým prestalo pršať a svitlo slniečko. Lúčny koník Flip Bol
prekrásny deň. Na nebi ani mráčka a z blankytného neba hrialo slnko. Okolo hučal
a bzučal najrôznejší hmyz a v stromoch na plné hrdlo vyspevovali vtáci. V
poslednom čase sa už mnohému naučila. “ Dnes určite stretnem človeka!“ volala
naradostene. Namiesto toho spoznala iného, prečudesného spoločníka z čeľade
hmyzu. Zbadala ho na steble trávy, práve z orlíčka popíjal sladký nektár. Od
hlavy po päty zelená ako tráva. Zelený tvor sa na Maju bezočivo díval veľkými,
ale dobrosrdečnými očami. “ Čo na mňa tak zízate?“ zvolal na Maju. Vzápätí sa
ozvalo ďalšie hop a koník sedel oproti Maji. To Maju naštvalo. Čo to tára? “ Ste
nevzdelaný,“ zvolala. “ To bude nuda!“ uštipačne prehodila Maja. “ Mhm,
nehovorte tak,“ namietal lúčny koník Flip. “ Ako môžem byť múdra, keď ustavične
meliete,“ odvrkla Maja. Takého neposedného spoločníka ešte nestretla. Zdalo sa,
že je bystrý. “ Prosím vás pekne!“ zvolal lúčny koník Flip. To vie len múdra
rosnička. Cvrlikanie cvrčkov je oveľa príjemnejšie. Mucha Petronila V tieni
stromu s veľkými listami bol príjemný chládok. Pod gaštanom stálo niekoľko
stolov a stoličiek a za živým plotom presvitala tehlová budova hostinca. Ľudia
sa však neukázali. To sa opakovalo niekoľkokrát. Maja znervóznela. Napokon sa
mucha upokojila. Zhlboka sa nadýchla, poriadne si vydrhla predné nohy a ostala
nehybne sedieť na liste ako prikovaná. Vitajte na mojom liste. “ Nie, nie,“
poponáhľala sa Maja s odpoveďou. “ To je zaujímavé,“ povedala Maja. Prečo sa
pýtate? Keď Maja váhavo pokrútila hlavou, Petronila sa nahlas zasmiala. To Maju
nahnevalo. Chytila Petronilu pod krk a niekoľkokrát ňou zatriasla. “ Pustite
ma!“ vykríkla vystrašená Petronila. “ Vidíte, čo ste spravili?“ zabzučala a
starostlivo si kefovala jemné chĺpky na tele. Potom začala rozprávať. Väčšinou
sedávame na okne za záclonou alebo v kúte izby a sledujeme ho. “ Ako môžete také
niečo povedať!“ vyhŕkla Maja. Stavajú domy, čo plávajú na vode. Maja ju však
nechala, nech rozpráva. Veď okolo neho lietame celé dni. Malá Maja sa
začervenala. Petronila jej to právom vyčíta. “ Ostalo, zvyšok by som vám mohla
ponúknuť,“ povedala Maja. “ Musíte tam vletieť,“ radila Petronila s plnými
ústami. Keby ste ho nenašli, leťte za slnečným svitom. V ľudských obydliach je
veľa okien. Čudné veci rozprávala Petronila o ľuďoch. Maja tomu nechcela veriť.
Jej učiteľka Kasandra hovorila o ľuďoch oveľa prívetivejšie. Práve poletovala
medzi bielymi jazmínovými kvetmi a nevšimla si jemnulinké a tenulinké vlákna
napnuté medzi konárikmi. Zaplietla sa do niečoho neznámeho, ako keby ju lapila
neviditeľná nitka. Keď pozrela pod seba, zistila, že uviazla v pavúčej sieti.
Keď v nej uviazneš, čaká ťa hrozná smrť. Netrvalo dlho a vedľa nej sa pod veľkým
černicovým kríkom zjavil tučný svetlohnedý pavúk. Maja od ľaku vykríkla. Takého
odporného tvora ešte nevidela. Na ôsmich tenkých chlpatých nohách spočívalo
nemotorné telo a na ňom trónila malá hlava. I keď sa Maja ukrutne bála,
nesmierne sa rozčúlila. Nemieni sa vzdať bez boja, tak lacno svoju kožu nepredá.
Maja sa od rozčúlenia celá triasla. Počula dobre? Čo sa však nestalo! Chúďa Maja
ronila trpké slzy. “ Kamže sa ponáhľate,“ prehovoril pavúk. Bol by som nerád,
keby mi bezočivá penica uchmatla tučnú korisť. Naozaj, bol to Chrabroš. Práve
tadiaľ prechádzal po tráve. Zvedavo zdvihol hlavu a pýta sa:“ Zdá sa, že ma
poznáte? “ No, dovoľte!“ zvolal chrobák a ukázal svaly. Bum! Tekla vychrlila
niekoľko oplzlých pavúčich nadávok, ale na silného Chrabroša si netrúfla, a tak
kľajúc zaliezla pod vädnúci list. Zatiaľ Chrabroš vyslobodil Maju. Celá sa
triasla, sotva vládala stáť na nohách. Môžete lietať?“ vypytoval sa ustarane
Chrabroš. Maja niekoľkokrát zamávala krídlami a vzniesla sa. “ Niet za čo, to je
predsa samozrejmé,“ skromne odvetil Chrabroš. Bzdocha a motýľ Pred zotmením sa
vracala domov a na noc starostlivo zatvárala škáročku v strome. Jedného dňa
stretla na malinčí čudného tvora. Bol plochý a hranatý, na chrbte mal pekný vzor
a zdalo sa, že spí. Maja zo zvedavosti priletela bližšie a sadla si na vedľajší
list. Tak, tak. Potom oko zasa zatvorilo. Maja sa však nedala odradiť. Neznámy
tvor otvoril i druhé oko a ospalo žmúril na Maju. Tesnejšie sa pritisol k
malinčiu a oko zavrel. Maja to považovala za veľmi nezdvorilé. Asi je choré,
pomyslela si Maja. Preletela na list toho neznámeho tvora a sadla si vedľa neho.
Namiesto odpovede sa však stvorenie posúvalo dopredu. Na mieste, kde sedelo,
ostala vlhká, tmavá škvrna. Zo škvrny sa šíril odporný zápach. Zrazu sa nad ňou
ktosi tichučko zasmial a akýsi hlások sa jej spýtal:“ Prečo sa bavíte so
bzdochou?“ Maja s úžasom obdivovala jeho veľké krídla s červeným vzorom. Motýľ
sa opäť zasmial. Nie sú ani pekné, ani obľúbené. “ To je zaujímavé,“ vraví Maja.
“ Vy tu bývate?“ spýtala sa Maja. Verte mi!“ ubezpečoval ju Fedor. Už na mňa
čakajú. Boj pavúka Hanibala s ľuďmi Fridolín bol malý hnedý chlapík so silným
náprsným štítom a krátkymi krovkami. Maja dobre poznala Fridolína. Fridolína
striaslo pri spomienke na ďatľov smrtonosný jazyk. Pripomínal jej trochu Teklu a
chcela rýchlo odletieť. Vyzerá trochu smiešne. Mal neuveriteľne dlhé, tenké nohy
a smiešne, malé, hnedé a guľaté telíčko. “ Ako je to možné!“ zvolala prekvapene
Maja. Neznámy tvor to napokon zvládol. Kŕčovito sa pridržiaval kôry, aby ho
neodfúkol vietor. Potom sa predstavila. Moja rodina má rôzne priezviská:
Križiak, Kosec rožkatý, ale najčastejšie nám hovoria Kútnik. Maja si s hrôzou
spomenula na Teklu. Dlho som býval v brečtane, ktorý rástol na záhradnom
domčeku. Do toho domčeka prichádzal každý večer človek. Človeka to bohvieako
nezaujímalo, popíjal z pohára a škriabal na papier tie svoje znaky. Boli
obrovské. Ten grobian sa usmieval a vraví:“ 'Koho to tu máme?' Bolo to strašné.
Oblievala ma smrteľná hrôza a trepal som nohami zo všetkých síl. “ Čo, prosím
vás,“ spýtal sa Hanibal,“ znamená prečnoha?“ “ To je noha, ktorá je preč,“
odvetila Maja. “ To nemyslíte vážne!“ rozhorčene zvolal Hanibal. Len čo to Maja
začula, zabudla na Hanibalovu prečnohu a ukázala žihadlo. “ Som včela, pane!“
zvolala výhražne. “ S vami sa už nemienim baviť!“ kričal rozhorčene. Nočné
zázraky I Hanibal si to všimol, a preto vzal pred ňou nohy na plecia. Veľa sa
naučila a nazbierala dôležité skúsenosti. Občas si spomenula na svoj roj vo
včelom meste. Možno sa tam jedného dňa vráti. Najprv však chcela spoznať
človeka. Niekoľkokrát ho už videla z bezpečnej vzdialenosti, ale nikdy sa
neodvážila k nemu priblížiť. Raz zbadala, ako pri potoku presvitá čosi červené.
Keď sa však priblížila, uvidela v tráve svetlovlasé spiace dievčatko v červených
šatôčkach. O chvíľu sa pri nej s hlasným bzučaním usadil komár. Komár unudene
pozrel do trávy. “ Myslíte tamtoho?“ spýtal sa. “ Už dávno som opustila svoj
roj,“ nesmelo odvetila Maja. Našťastie, komár letel po chvíli preč. Kým komáre
krúžili koldokola na kraji lesa, na krajinu pomaličky sadala tma. Bol teplý
podvečer a Maja zaliezla do svojej škáročky v strome. Uprostred noci sa
zobudila, čo sa jej nikdy nestalo. Prekvapená videla, ako zvonka preniká do
spálne jemné modravé svetlo. Vysoko na oblohe uprostred jasných hviezd žiaril
guľatý mesiac. Všade bolo ticho, až na jemné ale prenikavé cvrlikanie. Aj keď v
noci ešte nelietala, rozprestrela krídla a opustila svoju bezpečnú dutinku v
strome. Chcela zistiť, odkiaľ pochádza tá zvláštna neznáma hudba. Cvrček
pokračoval v hre na svojom krídle. Potom hudba stíchla, a keď Maja znovu
otvorila oči, uvidela cvrčka, ako odlieta do jasnej mesačnej noci. Popri potoku
kvitli biele lekná. Zaletela k nim, sadla na kvet a počúvala tiché zurčanie
potoka. Biele lístočky kvetu sa jemne odhrnuli a zjavila sa malá rúčka. Vzápätí
sa zjavila svetlovlasá hlávka a nakoniec sa z kvetu vynorilo drobučké stvorenie.
Znovu sa ozval zvonivý hlas a nocou sa niesla prekrásna melódia. “ Kto to tu
plače?“ spýtala sa tá krehká drobučká bytosť a zvedavo sa poobzerala okolo seba.
“ Iba jedna včielka,“ odvetila Maja. Ste taký krásny. Čo tu robíš sama v noci?
Napokon mu prezradila aj svoje najväčšie želanie. Škriatok, ktorý opustí kvet,
má zázračnú moc. Maja sa zamyslela. Žije šťastne, nemá povinnosti a nič jej
nechýba. Škriatok vzal Maju za ruku. “ Tak dobre,“ vraví. Keď leteli nad
potokom, vodná hladina sa pod nimi tak jagala, akoby do nej spadla hviezda.
Potom leteli ponad lúkou, až sa dostali k topoľovej aleji. Počkaj chvíľu!“
zakričal škriatok. Sadli si na konár medzi šuštiace lístie topoľa. “ Ste veľmi
pekná,“ povedala Maja more. “ Ďakujem,“ odvetila mora trochu rozpačito. Volá sa
Maja. Stretol som ju, keď som odchádzal z kvetu. “ Vy máte šťastie!“ povedala
mora Maji, lebo vedela, čo znamená stretnutie so škriatkom kvetov. S tými
slovami sa vzniesla a odletela. Aj Maja so škriatkom opustili topoľ a leteli,
kým nedoleteli k domu, kde sa v oknách ešte svietilo. “ Musíme byť ticho,“
šepkal škriatok. Sadli si na rímsu a Maja zreteľne videla, čo sa dnu deje. Malé
dieťa sedelo s ockom pri večeri. Dievčatko vstalo a vyšlo z miestnosti. “
Odišla,“ povedal škriatok. Dievčatko išlo do kúpeľne. Potom sa otvorili dvere a
vošla mamička. “ Toto robia ľudia každý deň?“ čudovala sa. “ Ako to myslíš?“
zaujímal sa škriatok. Škriatok sa zasmial. “ Pravdaže, poklad môj,“ odvetila
mamička. Potom knihu zavrela a dievčatko pobozkala. Rodičia zhasli svetlo a
vyšli z izby. O chvíľu zaspalo. Ani nemukla a bez pohnutia sa dívala na spiace
dieťa. Keď sa napokon obzrela, škriatka už nebolo. Úzky ružový pás na oblohe
ohlasoval príchod nového dňa. Vrátila sa za svitania a hneď si ľahla. Prežila
dobrodružnú a namáhavú noc. Vonku sa ozýval bzukot a cvrlikanie, všade
poletovali motýle a slniečko krásne prehrievalo zem. Maja sa rozhodla, že zaletí
do chladného lesa, kde je ticho a tieň, aby mohla pokojne popremýšľať o všetkom,
čo v noci zažila. Dlho sedela na kraji lesa a pozerala, ako zlaté klasy zľahka
povievajú v letnom vánku. “ Naozaj, to je zaujímavé,“ poznamenala Maja. “ Aká
ste nevzdelaná, milá moja!“ zvolala Lolka. Takže: ĽUDSKÝ PRST Odletím ako sen,
keď príde môj čas. “ Keby len to!“ zvolala hrdo Lolka. Lúpežnícky hrad O čo
krajší bol začiatok dňa, o to horší koniec. Najprv Maja spoznala dobrého
kamaráta, ktorý jej pripadal veľmi zvláštny. Stretla ho v tieni čiernej bazy,
keď počúvala spev červienky. “ Fíha!“ zvolala prekvapene Maja. Maja sa
predstavila a neznáma tiež. “ Nič mimoriadne,“ odvetila Maja. Tak ‐ tak!“ Mal
obrovskú hlavu a ostré silné hryzadlá. Maja volala o pomoc, čo jej hrdlo
stačilo. “ Ihneď ma pustite,“ zvolala Maja. Maju pochytila ukrutná zlosť. “ Zato
by som ti mal odhryznúť hlavu, maličká!“ zreval rozzúrený sršeň. Tam hodili Maju
do väzenia, kde boli aj iné zvieratká. Cez tenké steny sem zvonku dopadalo iba
chabé svetlo. Svätojánske mušky, lienky a niekoľko včiel sedelo alebo ležalo na
dlážke a smutne vyčkávalo na svoj osud. Spoza steny začula hlasy. “ Ticho!“
zvolala sršnia kráľovná. Včeliu kráľovnú chcem živú. Ostatné včely pobijeme.
Bojujte zo všetkých síl! Unavene klesla na zem a tíško nariekala. Vedľa v sieni
sa zatiaľ zhromaždenie skončilo a v sršňom meste zavládol pokoj. Maja zakrátko
znovu nabrala odvahu. Ak má môj rod zomrieť, tak chcem zomrieť i ja, pomyslela
si. Tu! Malá škáročka! Práve sa chystala roztiahnuť krídla a vzlietnuť, keď v
tieni steny zbadala strážcu. Maja mu nemohla uniknúť, lebo lietal tri razy
rýchlejšie ako ona a určite by ju chytil. “ Čože?“ zvolala Maja. Čo si teraz
počne? Maja sa rozhodla bojovať. Ale ako? Maja sa strhla. Kráska? Áno! Kde je?
Strážca zaváhal. Čo tam po jednej chytenej včele? Namojdušu!“ Môže mu veriť?
Nemá inú možnosť, musí to skúsiť. Nikto ju neprenasledoval. Hurá! Útek sa
podaril. Návrat domov Kde ‐ tu si na chvíľočku odpočinula, aby sa spamätala. “
Rýchlo! Bežali kľukatými cestičkami, až prišli k prijímacej sieni. Ozýval sa
stadiaľ šepot, potom rýchle kroky a napokon sa vo dverách zjavila kráľovná. “ Čo
si želáš?“ spýtala sa pokojne. Poradil jej:“ Zajtra ráno na telocviku sa postav
do posledného radu a potom zmizni.“ Zrazu zatajila dych, oslepila ju farebná
ligotavá žiara. “ Určite ťa zaskočila moja výnimočná krása,“ zašveholilo. “ Kto
si?“ spýtala sa očarená Maja. Maja rozhorčene vyskočila. Daždivý deň V ten deň
od rána lialo. Mladým včielkam pripadal dážď spočiatku zábavný. Výnimočne tu bol
aj Vilko. Vnútri bolo teplúčko a sucho a voňali tam hríby. Niekoľko dvojíc
tancovalo, iní sa bavili pri stoloch a bolo tam veselo i príjemne. Vtom sa
otvorili dvere a vošiel dnu lykožrút Fridolín. Vtom sa vo dverách zjavila aj
neforemná Buchta. Iffi na nich pohŕdavo pozrela. Čo iné im ostávalo, museli
prestať s hašterením a začať odčerpávať vodu. Dom muchy Bucky “ Pozveš ma dnu?“
Maja sa zatiaľ obzerala. “ Pomóóóc! Zadusím sa!“ kričala. Maja sa zdesila.
Naozaj. V Teklinej pavučine Ale čo to? Tekla sedela prikrčená v kúte a
zlomyseľne pozorovala jej márne úsilie. Za ten čas sa okolo nich zhromaždila
skupina zvedavcov a medzi nimi aj Flip. Vyzerala ako cievka nití. Nazlostený
Flip sa jediným obrovským skokom preniesol k pavučine. Maja pokorne uznala.
Lesný požiar Vilka vyučovanie celkom vyčepalo. Veď si sa v škole ani raz
neprihlásil! Vonku fúkal vietor a lietanie bolo veľmi namáhavé. Zakrátko
nevidela na cestu. Otočila sa a odletela. Buchta láskyplne sledovala siláka
Fridolína. Začali sa letné prázdniny. Pustili sa do upratovania školských
plástov. Ležal v bezvedomí na zemi. Bucka (Petronila) zalomila krídlami. O
chvíľu tam bola upratovacia čata mravcov. Jej prenikavý krik Vilka prebral. “ U
mravcov,“ odvetila mravčia zdravotná sestrička. Keď prišiel čas večere, dostal
jedlo i Vilko. S odporom hľadel na bielu masu pred sebou. Od ľaku urobil Vilko
kotrmelec. Smutná dážďovka Vendelín Na zem padal teplý dážď a obyvatelia Makovej
lúky sa skryli. “ Čo vlastne robíš?“ vypytovali sa ďalej. “ Pre mňa áno,“
povedal a smutne sa zahľadel do diaľky. Vendelín prikývol. “ Musíme ho
rozveseliť,“ pošepla Maja Vilkovi. Zakrátko bol ako súdok. Vendelín zasa
zosmutnel. Pomaly sa odplazil preč. Pozreli vyššie, ešte vyššie a zistili, že je
to človek. “ Navštívte ma občas,“ zakričal šťastný Vendelín Maji a Vilkovi.
Škaredé dieťatko Keď leteli okolo sladko rozvoniavajúceho jazmínového kra,
neodolali a sadli si naň. Vilko sa začal hneď napchávať a Maja pozorovala
okolie. Maja sa sklonila k zemi. “ Ako sa voláš a kde bývaš?“ spýtala sa toho
stvoreniatka. Odteraz sme jej rodičia, tak ju musíme niesť,“ povedala potom
Vilkovi. “ Ja som sa nikdy nechcel ženiť,“ hundral nespokojne Vilko,“ a ty mi
zrazu podstrčíš dieťa!“ “ Toto je tvoja detská izba, neskôr dostaneš večeru,“
vysvetľovala mu Maja. Malá húsenička po márnom čakaní zaspávala hladná. Ležala
pred ňou odporná ohava. “ Je ako prepchaté vrece kapusty!“ zamrmlal Flip. Všetci
sa sklamane rozišli. Prekrásny pestrodfarebný motýľ! “ Už som sa premenil,“
oznámil prekvapenej Maji a dal jej pusu. Pôvabne sa vzniesol do vzduchu,
zatrepotal krídlami a bol preč. Hrozná služba V rodine ploštíc bolo dusno. Tatko
sa hneval na deti, lebo ukrutne vyvádzali, a mamka sa hnevala na tatka, že je
precitlivený. Mamka o tom nechcela ani počuť. Strhla aj mladšiu sestru a s
rachotom prevrhli otcovu stoličku. Maja za ním. Len čo bola Maja preč, schytil
Vilko palicu. Zdivočenci sa zarazili. Hubertov koncert Hubert pozval všetkých na
koncert pri príležitosti krásneho letného večera. Nechýbal nik. Hubert však
nechodil. Hubert pokrútil hlavou. “ Kdeže. Hubert až nadskočil. Maja si už
netrúfla nič navrhnúť. Zvonka sa ozývalo čoraz viac nespokojencov. O chvíľu
priviedla vrtuľník — vážku Krásku. V nemocnici sa naňho vrhlo desať mravcov.
Zakrátko bola unavená noha ‐ kontrabas v najlepšom poriadku. Lovec sukní Chvíľu
leteli, až pristáli v spustnutej záhrade, kde bola pod obrovskou smutnou vŕbou
hlbočizná studňa. Trochu sa zľakla, no pozrela hore. Na okraji studne sedel
zelený žabiak s kockovaným klobúkom na hlave. Kým to hovoril, nenápadne sa
posúval bližšie k včelám. Vilko sa v tej chvíli prebral. Chvíľu ho nechali metať
sa vo vode, no potom prilákali k studni muža, čo okopával záhradku. Skokanské
preteky Na Makovej lúke bolo plno národa. Zišli sa tu všetci tunajší obyvatelia.
Popoludní o tretej sa začínali Majstrovstvá Makovej lúky v skákaní. Medzi
pretekármi pravdaže nchýbal ani Flip, ktorý mal v hľadisku spústu fanúšikov.
Mravčia masérka Tina mu už polhodinu masírovala nohy. Konečne sa blížil začiatok
pretekov. Cvrčkovia dali signál a diváci celkom zmĺkli. Publikum burácalo.
Povzbudzovalo svojich favoritov a už sa ozývali aj prvé heslá. Vtom sa ozval
srdcervúci výkrik. “ Je v šoku, nehýbe sa,“ zistili mravce. Maja s Vilkom sa
rozleteli za húsenicou a požiadali ju o pomoc. Lykožrút Fridolín potom odniesol
víťaza medzi jasajúcich divákov. Majina a Vilkova podarená hra Vilko spal v kuse
dva dni a dve noci. Na tretí deň ráno spratal päť porcií raňajok a spokojne sa
ponaťahoval. Chcela mu ukázať strom, z ktorého viseli liany. “ To bude naše
tajomstvo, nikomu ho neprezradíme.“ Vilko skúsil aj vyskočiť. Išlo to! Šľahúne
boli pružné a Vilko jasal:“ To je vynikajúca trampolína!“ Zadnými nohami držal
pavúka v šachu a prednými trhal sieť okolo napoly zadusenej Maji. Tam oslávili
Majino vyslobodenie. Keď však Maja s Fridolínom krepčili v divom tanci, stala sa
ďalšia katastrofa. Fridolín stál opäť na nohách. Strhla sa búrka V záhrade sa
oslavovali narodeniny. Sčista jasna sa strhla búrka. Po záhrade poletovali
mištičky, servítky ba aj stoličky. “ Čo tu tak príšerne smrdí?“ čudovala sa
Maja. “ Prečo ste neoslavovali aj vy?“ vypytoval sa Vilko. “ Ako sa to stalo?“
zaujímali sa Maja s Vilkom. Odvtedy kríva. Tá nehoda celkom zmenila náš život.“
Maja s Vilkom poprisili o kúsok smrčka a statočne ho prežúvali, len aby sa
zavďačili hostiteľovi. Maja — mravčia kapitánka Keď mravenisku hrozilo
nebezpečenstvo, statočne ho bránili. Ako je to možné? “ Buďte opatrní!“
upozorňoval ich. Najprv vybojovali pri brehu víťaznú vodnú bitvu. Ich bojový
pokrik prilákal spústu divákov. “ To sa zle skončí,“ kuvikal dážďovka Vendelín,
ale nikto ho nepočúval. A stalo sa. To bola tá pravá príležitosť pre Maju.
Okamžite vzlietla nad miesto nešťastia, kde topiace sa mravce zúfalo kričali o
pomoc. “ Môžem byť vaším kapitánom?“ spýtala sa. Potom Maja s kamarátmi pomáhala
stroskotancom z vody na nové plavidlo. “ Zachovajte pokoj a rozvahu,“ zavelila
im. Letné prázdniny sa chýlili ku koncu. Maja súhlasila. Maja zletela dole a po
prvý raz vo svojom živote uvidela svätojánsku mušku. “ Dobrú noc, želám vám
príjemný let.“ Svätojánska muška mala tenulinký hlások a Maja ju takmer
nepočula. Doletel k nim aj Vilko. Maja od radosti až poskočila. “ Prevediete nás
podzemnými chrobačími chodbami?“ “ Pravdaže,“ odvetila svätojánska muška a
zasvietila jasnejšie. “ Poďte za mnou!“ Zaleteli k lesu, kde Svetlanka ukázala
na uzučkú škárku v zemi. “ Tu býva jeden môj známy a veľmi rád prijíma
návštevy.“ Včielky sa držali za ruky. Pred nimi sa zjavil zarastený a špinavý
tvor. Maja sa vzchopila. Svetlanka od hanby očervenela. “ Ani ja nič nedostanem
zadarmo, a teraz si tú háveď pekne odveď!“ Vlasáč bez pozdravu oddupkal do tmy.
Kobylka na cestách Vilko však nie! Mal deravú pamäť a musel sa pýtať Maji. Keď
to rozprával Maji, spozornela. “ Nijakú kobylku nepoznám, ukážeš mi ju, Vilko?“
“ Môžeme vám nejako pomôcť?“ zdvorilo sa vypytovala Maja. Hrozne ma bolia kĺby a
nestihla som spojenie.“ “ Som vandrujúca kobylka a zmeškala som spojenie so
svojimi spoločníkmi.“ “ Hádam niečo vymyslíme.“ Vilko najprv reptal, ale potom
ho Maja nespoznávala. Zakrátko zhotovil pekné a pevné nosidlá. Maja ho ustavične
chválila a polichotený Vilko len tak rástol. Pomaly, sotva lapajúc dych, kráčali
vpred. Vilkova radosť z Majinej chvály sa topila ako ľad na slnku. Tempo!
Vlečiete sa ako slimáky! Nakoniec si urobila z nosidiel trampolínu, začala
skákať kotrmelce a nosidlá tak rozhojdala, že ich včielky sotva udržali. Maja si
zatiaľ hladkala boľavé plece. Ďateľ Pedro Na Makovej lúke sa nič nedialo, a tak
zamierila do lesa. “ Čo sa stalo?“ pýtala sa ho jemne. Maja sa rozletela po
rýchlu zdravotnú pomoc. Niekto ťa prepadol?“ vypytovala sa hlavná sestra. Pedra
totiž široko ‐ ďaleko poznali ako záletníka a donchuana. “ Má ťažký otras
mozgu,“ určila sestra diagnózu. Od slečny Kasandry však vedela, že je to
povolanie iba pre mravce. Pacientov stav sa veľmi zlepšil. Napokon sa naklonil k
Maji. Koncert cvrčkov Najmä Maja. Boli tam mravce, lykožrút Fridolín s Buchtou,
aj rodinka ploštíc. Všetci by lavínu najradšej čo najrýchlejšie odstránili, no
nevedeli ako. “ To je predsa robota pre dážďovku Vendelína, on sa rýpe v hline!“
Vendelín sa chvíľu zdráhal, lebo mal kopu práce, no napokon sa predsa dal
prehovoriť. Netrvalo dlho a obaja lavínu skyprili, takže sa párik cvrčkov ľahko
dostal von. Vilko a mravce Vilko s Majou doleteli na lúku s koňmi. Vtom bác!
Maja mala slzy na krajíčku. Kôň sa pásol so sklonenou hlavou a dýchal na Vilka
teplo. Vilko sa prebral a vyskočil na rovné nohy. “ Tak, čo mi na to povieš?“
spustil na Vilka. Oznámime to slečne Kasandre a budeme žiadať náhradu škody. To
sa Vilkovi náramne hodilo. Beztak tie pracovité mravce nemohol ani cítiť. “
Prisahám na svoj včelí život, že môj kamarát stratil pri nehode vedomie a
prebral sa iba zázrakom!“ Kapitán sa opäť zamyslel. Keď je tak, nebudem nič
oznamovať.“ “ No čo? Poletím za tebou,“ povedal Vilko, obrátil sa na bok a
zaspal. Oslobodenie cvrčice Maja sa rozhodla, že zasa zaletí do ľudského
obydlia. Dnes tu však mali návštevu, sedeli na terase a jedli lahodne
rozvoniavajúci ovocný koláč. Maja naň mala obrovskú chuť, no držala sa v úctivej
vzdialenosti. V okne na prvom poschodí zbadala uväznenú cvrčicu. Ako si sa sem
dostala? Môžem ti pomôcť?“ ľutovala ju Maja. Cvrčica sa rozžiarila. Maja
usilovne premýšľala, kto by jej mohol najlepšie pomôcť. Spomenula si na ďatla, a
tak zaletela poňho. Pedro stál práve pred zrkadlom a obdivoval sa. “ A tá
cvrčica je pekná?“ vypytoval sa, keď mu Maja všetko vyrozprávala. Švihák Pedro
sa v letku obrátil a zmizol kdesi v diaľke. Maja vymyslela lesť. Maja dala
Evelínke od radosti veľkú pusu. Príhoda s hmlou Teplé letné dni sa skončili a
mladé včielky prvý raz zažili jeseň. Učili sa poznávať všetky jesenné farby
kvetov a každé ráno kontrolovali na teplomeri teplotu. Samozrejme, že Maja s
Vilkom zablúdili v jesennej hmle ako prví. Ustráchaní sedeli na akejsi lúke a
nevedeli, kadiaľ sa ide domov. Maja si pospomínala na všetky nebezpečenstvá, o
ktorých im vykladala slečna Kasandra. Vilko visel na Maji ako ťažké bremeno. Bol
unavený a hladný. Napokon bola ukonaná aj Maja a od vyčerpania spadla na zem.
Spomínala na všetkých kamarátov i na to, ako mohla byť aspoň na chvíľočku
kapitánom mravcov. Spamätala sa, až keď zacítila jemný dotyk. Otvorila oči a
pred sebou uvidela svätojánsku mušku Svetlanku. “ Letím náhodou okolo,“
zašveholila,“ a takmer som o vás zakopla.“ Maja vyskočila, schytila Svetlanku a
zakrútila sa s ňou dokola. Konečne prišla jar a Maja sa zobudila zo zimného
spánku. Maja vyskočila a urobila zopár drepov. Raz, dva! Najvyšší čas prebehnúť
sa po čerstvom vzduchu! Opatrne vyzrela z komôrky. Z dverí vykúkli ospalé včely.
Prešmykla sa okolo Kasandry a vonku sa nadýchla čerstvého vzduchu. Najprv
zamierila za Flipom. Na Makovej lúke panovalo ticho. “ Zmizol,“ podotkla
komárica, čo bežala okolo. Bežala za veliteľom mravcov a prosila ho, aby
vyhlásil po Flipovi pátranie. Vybral desať najlepších policajtov a tí potom
starostlivo prehľadali lúku. Vtom ju niečo zozadu potiahlo za krídlo. Nečakal na
myšiakove ďalšie požiadavky a dvaapolmetrovým skokom sa vzdialil. Maja sa
ponáhľala za ním. Namyslený Herman Kasandra preto vyslala včielky popoludní na
pole, aby nazbierali kukuricu. “ Prineste i za mňa,“ vyhlásil Vilko a skočil do
postele. Lenže Alfonza nezastavil. Lietal po poli a vyhrýzal zrniečka. Alfonz
bez slova zmizol za záhradným plôtikom. Všetci s údivom pozerali na obrovské
šalátové hlavy. “ Flip sa chcel do jednej hneď pustiť. Dobrosrdečný Rudo ju hneď
utešoval. Prihlásime ho do vzpieračskej súťaže,“ povedal. Vyzývateľom bol Vilko.
Skúsil to ešte raz, ale nezdvihol ju. Koncert pod klobúkom Všade vládla pohoda.
Zvieratká odpočívali pred svojimi príbytkami, večerali a popíjali púpavovú šťavu
od cikád. Zrazu ich však prerušilo hlasné a falošné vrzúkanie huslí. Klotilda
pochopila. Na druhý deň navštívila Klotilda Teklu a začali muzicírovať.
Obyvatelia lúky sa začali zbiehať pred jej domom a chválili Klotildin spev.
Lenže Tekla sa strašne urazila. Pri ďalšej skúške vymenila slák za golfovú
palicu, takže Klotilda musela kričať a prišla o hlas. Návšteva v panskom dome
Všetci len oddychovali pod slnečníkmi z ďatelinových lístočkov. V jeho krásnej
vile bude určite príjemne. Ale tomu neuniklo nič. Rozhodol sa letieť za nimi a
za trest, že naňho zabudli, vzal so sebou všetkých susedov. Vtrhli do panského
domu ako roj sršňov až sa Maja s Rudkom hanbili. Dal priniesť koše kvetov,
podnosy so sladkými včelími špicmi a jazmínové koláčiky. K tomu sa podávalo
trnkové víno a deťom ponúkli fialovú malinovku. Domáci pán mal zlatý oblek s
čiernymi pásikmi. Jeho pani bola na počudovanie osa a mala veľmi útly driek.
Veselo sa prechádzali medzi hosťami, usmievali sa a povzbudzovali ich, aby sa u
nich cítili ako doma. Bol v tom ale háčik. Tu boli zvyknutí vyberané spôsoby a
správali sa podľa spoločenských pravidiel. Na to neboli obyvatelia Makovej lúky
zvyknutí a znervózňovalo ich to. Večer už boli unavení a z meravého sedenia ich
bolel vzadu krk. Ostatní ho nasledovali. Aj Maja s Rudkom. Záhadný zlodej syra
To bol dôvod, prečo ešte nemal ženu. Každá od neho však utiekla, pretože len čo
otvoril ústa, ovalil ich zápach cesnaku a syra. Keď sa neskôr vracali domov a
pozorovali hviezdy, vystrašil ich hrozný krik. Maji sa to však nezdalo.
Zatriasli námesačníkom a prezradili mu, kto je zlodej. Janko a Julka Ich
vystúpenie malo náramný úspech. Vilka očarili. “ To by bolo niečo pre mňa,“
vravel si. Večer sa zakutral pod perinu a sníval o akrobatoch. Nebol jediný. “
Správne,“ povzbudzovali ich akrobati. Rodičom sa však taký vývoj udalostí
nepáčil a zišli sa na porade. Prišla i Maja, ktorá cítila zodpovednosť za Vilka.
“ Narušujú morálku našich detí,“ kričal do mikrofónu. Navrhujem poradu skončiť.
Slávnosť s prekážkami Na lúke vrcholili prípravy na dožinkovú slávnosť. Pred
dvermi sa objavovali košíky s prekrásnymi plodmi od výmyslu sveta. Nanešťastie
si Tekla zaumienila, že pri tejto príležitosti predvedie huslové sólo. Usilovne
cvičila až to uši trhalo. “ Tentoraz by sme mali hudbu vynechať a usporiadať
maratónsky beh,“ navrhol Rudko a všetci nadšene súhlasili. Konečne nastal veľký
deň a porota si obchádzala vystavené košíky. Pred domom kuny Chytráčky viali
pestré slepačie perá, Alfonz vystavoval lesklú kukuricu a kliešťak Drakula
voňavé krvavé klobásky. Porota však ocenila práce slimákov Šuchtáka a Plazivca,
ktorý si prekrásne vymaľovali domčeky. Za jasotu spoluobčanov prevzali cenu a
Dr. Slimák slzil od dojatia, pretože v tejto súťaži doteraz nijaký slimák
nevyhral. Potom začali preteky so zaujímavými prekážkami, ktoré vymyslel Rudko.
A kto tie náročné preteky vyhral. Maja zastala a nedbajúc na svoje druhé miesto,
začala ho hľadať. Aj keď zlatú medailu získala Tekla, Maja sa stala hrdinkou
dňa. O jej fair ‐ play správaní sa na druhý deň písalo aj v novinách. Strašidlo
na čistinke Ukrutne sa zľakli a hneď to hlásli svojmu veliteľovi. Na lúke
postávali skupinky rozčúlených obyvateľov. Vilko si posunul na čelo slnečné
okuliare. Obyvatelia Makovej lúky sa kvôli tej ľudskej stope naozaj pripravovali
na evakuáciu. Nikto vlastne nevedel, kam ide. Prednosta podzemnej dráhy náhodou
našiel starú čižmu, ktorá sa na tento účel výborne hodila. Prikázal dopravnej
čate, aby ju premiestnila, ale keďže bola veľmi ťažká, robotníci ju občas
postavili na zem. Maja si z celého srdca vydýchla a náhlila sa k potoku, aby tú
radostnú novinu oznámila ostatným. Kráľovná Maja a pavúčica Tekla Po oblohe
plávali sivé mračná a každú chvíľu menili tvar. Raz sa podobali na rybu, potom
na obra alebo na obriu včelu. Maja s Vilkom sedeli na lesnej čistine a vymýšľali
si o nich príbehy. Keď videl, ako sa bavia, hneď sa chcel pridať. Raz ju
navštívila pavúčica Tekla, ktorá bola taká škaredá, až sa kráľovná zľakla.
Vľúdne sa jej však spýtala, čo si želá. Pavúčica zúrila. Našla osí roj, ktorý
mal včelí palác zničiť. Zabudla však, že včelia kráľovná má oddaných a dobre
vycvičených vojakov, ktorí zakrátko votrelca zlikvidovali. Na svoj husľový
koncert pozvala celé okolie. Myšiak v pasci Zakrátko na to prišiel. Mravčie
gazdinky boli rozhorčené. Stihol ho spravodlivý trest!“ škodoradostne
vykrikovali mravce. A budeme vyrovnaní,“ vyhlásil. Pustil fľašu z kopca, ale
zgúľala sa do potoka a voda ju unášala ako lodičku. Flip zvolal obyvateľov
lúčky, aby sa prišli s kamarátom rozlúčiť. Podstrčil mu ho redaktor z televízie,
ktorá všetko nakrúcala. Návšteva z mesta Ale ani pre myšiaka sa všetko
neskončilo. Alfonz prijal s úľavou od kamarátov ponuku, že mu pomôžu pripraviť
oslavu. Maja zaviedla hostí na slávnostne vyzdobenú lúku a ponúkla im
vyhliadkový let s vážkou, medové guľôčky, cukrovú vatu a mnoho iných dobrôt.
Domčeky vyzdobili girladnami a Vilko s Emilom urobili na jednom krtinci kĺzačku,
kde šantili deti. Hostia však boli čoraz zachmúrenejší. “ To je nuda,“ nadhodil
pán Sekáč. Bohužiaľ, vzali si z nich príklad všetky deti a tiež sa chceli hrať v
odpadovej jame. Nočný strážnik Vilko Jedného rána sa v úli rozzvučalo poplašné
zariadenie. Z okienok v plástoch vykuli rozospaté včelie hlávky. Čo sa deje?
Smutným hlasom im Kasandra oznámila, že v noci navšítvili komoru s medom zlodeji
a spôsobili im veľkú škodu. Smutné včielky sedeli pri raňakjách, na stole chýbal
tanier s medom. Na všeobecné počudovanie sa prihlásil leňoch Vilko. Večer vhupli
všetky včielky do postieľok a vytiahli si deky až pod nos. Iba Vilko musel
bdieť. Ráno našla Kasandra chrápajúceho strážcu a prázdnu komoru. Zrazu zbadal v
kroví hlúčik tulákov. Trkotali, sŕkali med a zapíjali ho pálenkou! Hneď vzali
Vilka medzi seba. Zakrátko pochopil, že sú to zlodeji, čo im ukradli med. Keď
všetko zjedli, plánovali ďalšie vlámanie. A Vilka chceli vziať ako rukojemníka.
Netušili však, akí je múdry! Bolo to účinnejšie ako putá. “ Teraz pôjdeme na
políciu!“ Zrazu rozčúlene pribehol Vilko. Pred okienkom do pivnice ležal lesklý
tvor s červenými očami a nahlas funel. “ Stavím sa, že je to bytosť z inej
planéty,“ zašepkala Maja a zatiaľ čo sakamaráti skrývali za jej chrbtom, podišla
bližšie a navrhla neznámemu prehliadku Makovej lúky. Spoločne mu ukázali
upravené domčeky i podzemné chodby. Všetkým sa zdal veľmi zaujímavý, najmä
pavúčici Hedvige. Vzala handru a neznámeho ňou poutierala. Na utierke ostala
svetielkujúca zelená farba a na všeobecné prekvapenie stál pred nimi pavúk
Karol. Spadol predtým do nádoby s farbou. Ešte mal zalepené hlasivky a nemohol
rozprávať. Pavol a Frida Pomaly vstala a po niekoľkých knísavých krokoch zasa
našla rovnováhu. “ Už ste v poriadku?“ starostlivo sa pýtala Maja. “ Nič nie je
v poriadku,“ namrzene odvrkla Frida. Vilko sa zamračil. Vtom si spomenula na
poštového poslíčka Pavla, ktorý okrem správ roznášal po lúke dobrú náladu. Hneď
sa za ním vybrali. Mušiakovi Pavlovi sa mušia slečna zapáčila na prvý pohľad. “
Zaletíme spolu do stajne,“ navrhol. Pavol, ktorý bol do Fridy zaľúbený až po
uši, sa zľakol a začal ju hľadať. Nedbal na to, že sa ocitol v nebezpečnej
blízkosti kravského chvosta. Doteraz sa ešte nikto o ňu tak veľmi nebál.
Lietajúci myšiak Aj Vilko sa pridal. Maja sa rozbehla za veliteľom mravčieho
vojska. Zabrániť nešťastiu bola konice ‐ koncov jeho povinnosť. Keď prišli na
miesto, Alfonz stál v korune stromu. “ Neskáč!“ kričali naňho ženy a deti a muži
zatiaľ uzatvárali stávky. Mravce roztiahli plachtu a razom všetko stíchlo. “
Pozrite na toho zbabelca!“ zakričal nejaký nezbedník. Otrasený, ale zdravý sa z
nej vymotal. Jasajúci diváci ho odniesli na pleciach domov. Princezná muška Už
mnoho generácií múch obývalo kráľovský palác v stajni. Raz vylepil svojej dcére
Katke mľaskavé zaucho len preto, že sa nahlas smiala. Už sa zmrákalo a Katka
mala slzy nakrajíčku. Chrobáčiky ju najprv utešovali, no potom sa rozhodli, že
to povedia Maji. Tá si vie vždy poradiť. Prešlo niekoľko dní a princezná ani len
nepomyslela na návrat domov. Katka si zaumienila, že Maja musí ísť do paláca s
ňou. Prikázal, aby obe uvrhli do väzenia. Kravy bučali a zo slamy utekalo všetko
živé. Kráľ sa zachmúril. Na záver tohto pamätného dňa dala princezná otcovi pusu
na dobrú noc a mravčie vojsko vymenovalo kráľa za svojho čestného člena.
Nečakaná návšteva Veľkú tašku hodil do kúta a mľaskavo ho pobozkal. Prstom
zalovil v hrnci a nabral si porciu kaše. Spratal neuveriteľné množstvo
kukuričných placiek a mľaskal pritom a navyše ich zlostil híkavým smiechom. Bola
to široko ‐ ďaleko neslávne známa banda. Pochutnával si na hurkách kliešťaka
Drakulu a pritom nahlas mľaskal. Pri dychovke, čo kvôli nemu vyhrávala, tancoval
s istou slečnou myškou ako divoch. Doma Alfonz bratovi vyčítal, že mu svojím
správaním urobil hanbu a vyhodil ho. Ráno sa Alfonz za bratovo správanie všetkým
ospravedlňoval. “ Nemal si ho vyhnať,“ povedal Flip. To musel Alfonz uznať. Hneď
sa vybral za Matúšom do prasačieho chlieva a pozval ho k sebe na celých osem
dní! Lúpežné mravce Jedného letného popoludnia sa na Makovej lúke zjavila
obluda, akú ešte nikto nevidel. Pretože Jumbo bol mierumilovný, nikto
nenamietal. Síce toho veľa schrúmal, ale vyberavý nebol. Uspokojil sa aj so
zvyškami. Obyvatelia lúky si ho zakrátko obľúbili. Makovej lúky sa totiž chceli
zmocniť lúpežné mravce. Zvončeky už hlásili, že sa blíži nepriateľ. “ Ešte si to
rozmyslím,“ zahučal obor, ale už sa knísal nepriateľovi v ústrety. Ženy a deti
sledovali z úkrytu, ako sa muži skrývajú za Jumbom. Jumbo si dupol nohou a
vystrčil hrozivé tykadlá. “ Skúsme ich preľstiť,“ navrhol Rudko. Tak aj urobili.
A zaúčinkovalo to. Za okamih boli preč a na lúčke opäť zavládol mier. Obra Jumba
všetci oslavovali a vymenovali za čestného občana Makovej lúky. Veľký futbalový
zápas Maja, Vilko a Flip sa mu ani nečudovali. Čo všetko by sa s ňou dalo robiť!
“ Napríklad na nej chodiť,“ napadlo Maji a hneď si to vyskúšala. Nato dostal
Rudko správny nápad! Maja začala zostavovať mužstvo. Pavúčica Tekla zostavovala
druhý tím. Rudko im vysvetlil pravidlá a odpískal začiatok zápasu. Nadšene
sledovali hru. Znovu sa ozvala píšťalka a hra pokračovala. Alfonz zakričal:“
Neuveriteľné! Pavla výborne kryje Muf. Rudko Bielohlávok dal faul! To bolo
šťastie! “ Gól!“ natešne kričí a pyšne sa obzerá. Publikum nevie, či sa má smiať
alebo plakať, ale napokon sa rozosmeje. Rozzúreného Šuchtáka vystrieda slimák
Plazivec a hra pokračuje. Nad lúkou sa zotmelo a svetojánske mušky sa museli
postarať o osvetlenie ihriska. Majino mužstvo zvíťazilo. Keď zaznela hymna, po
lícach vyčerpaných hráčov sa kotúľali slzy. Náročné popoludnie Za nič na svete
však nechcela opustiť svoju rodinku, a tak sa Rudko a Flip rozhodli, že jej
občas pomôžu. V jedno vetristé popoludnie zaspala pani Mandelinka uprostred
obeda na stoličke a oni sa jej starali o drobizg. Netušili, čo to znamená a
čoskoro sa dostali do úzkych. Chlapec sa naskutku rozplakal. Nie však nadlho.
Vietor silnel a v ďatelinových hlavičkách nebezpečne zašumelo. Všetky deti sa
tam túlili k sebe. Nepríjemné však bolo, že vietor odvial aj špajzu. Flip sa
ponúkol, že usporiada dobročinnú zbierku. Mravce dovliekli celý kôš dobrôt,
včielky priniesli ovocný medovník a Kasandra jazmínové želé. Ostalo aj pre
mamičku. Na lúke zavládla zúfalá nuda. “ Takto to už ďalej nejde,“ povedala Maja
Rudkovi a Flipovi. Obaja súhlasili, no nič im nenapadalo. “ Už to mám!“
vyskočila zrazu Maja. Flip zívol. Maja sa zasmiala. Ťarbavo sa pohyboval po
javisku a nevedel sa naučiť úlohu. Rudko a Flip by s ním najradšej vyrazili
dvere. Na druhý deň bola ďalšia skúška. Vyvesili na tabuľu text, ale ani to
nepomohlo, lebo Vilko sa z lenivosti nenaučil dobre čítať. Navyše nepriateľskú
osu hral jeho kamarát hnojník Kurt. “ Mrzí ma to,“ vyhlásil Vilko,“ ale Kurt nie
je nijaká osa!“ Režisér mal toho akurát dosť. Červený od zlosti vykríkol:“ Ty si
ale nemehlo! “ Teba,“ odvrkol a bol preč. Samozrejme, že všetci sa premiéry báli
a Maja dúfala len v zázrak. Veľká letecká súťaž Všetci obyvatelia Makovej lúky
sa zišli na čistine, kde Rudko poriadal letecké preteky. Zúčastniť sa mohol
každý, kto mal krídla. Vo vzduchu sa vznášali farebné balóniky, v pestrých
stánkoch bolo množstvo všakovakých dobrôt. Vážka, čo krúžila vysoko nad
čistinou, ponúkala vyhliadkový let. Rudko mal hlavu na prasknutie. S takým
nátreskom nerátal. Pred štartovacím stolčekom sa vytvoril dlhý zástup. Všetci
chceli súťažiť. Vilko stál v cieli so stopkami a meral čas. Nie je dobrý v
počtoch, a preto sa často mýlil. Pretože bolo kakarátky, nepohádali sa, ale išli
spolu na zmrzlinu. Vtom sa však stalo niečo veľmi čudné. Účastníci jedného letu
stratili smer. Pani učiteľka odviedla svoju triedu a predseda motýlieho spolku
hovoril niečo o podvode. Rudko bol z toho nešťastný. Už na to prišli. Pri cieli
sa skrýval osiak Boris a zrkadielkom oslňoval ostatných pretekárov, len aby
pomohol svojmu zmrzačenému kamarátovi zvíťaziť. Boris svieti zrkadielkom do očí,
končím,“ hlásil vysielačkou Vilko. A Maja odvetila:“ Udeľuje sa milosť, končím.“
Po dlhom období dažďov vykúklo opäť slniečko. Obyvatelia Makovej lúky to hneď
využili. Gazdinky vyložili do okien vankúše, Kasandra zasa medové guľôčky a
slečna Hopka usporiadala na čistinke rannú rozcvičku. Po kráľovskej hostine, na
ktorú mravce priniesli obrie porcie špagiet s voškovou omáčkou, si všetci
políhali na slniečko, aby si oddýchli. Maja s Vilkom si však našli lepšiu
zábavu. V zápale hry Maja prihrala Vilkovi, ten prudko kopol do lopty a lopta
zmizla v kroví. Vzápätí sa vynoril Zlatoň a držal si hrču na čele. Volám sa
Jurko. Ešteže to spozorvali mravce a zavolali hasičov! Vzápätí pribehli
mandelinčatá s boľavými bruchami, takže musela ošetriť aj ich. Jurko sa urazil.
Na cudzej planéte Maja s Rudkom sa práve vracali domov, keď sa strhol vietor.
Keď búrka ustala, zistili, že pristáli na púšti. Všade navôkol bol piesok.
Zarazene vstali a skúmali, či sú celí. Rudko si z listu urobil slnečník. Než
však stačili vzlietnuť, obkolesila ich horda zelených mužíčkov. “
Mimozemšťania,“ zašepkal Rudko vystrašene. Aj Maja zbledla. “ Obviňujeme vás, že
ste nám odcudzili drahocennú potravu,“ povedal prísne veliteľ a dal pokyn, aby
ich zajali a postavili pred sudcu. “ Som advokátka, vyhlásila pohotovo Maja,“ a
pána Rudka budem zastupovať!“ Sudcovi sa jej smelosť páčila, a tak súhlasil.
Bežala na rodnú lúku, ktorú po búrke ľahko našla. Tekla nadšene schytila husle a
knísala sa za Majou. Stala si na kameň a začala vrzúkať. Tekla sa tomu potešila
a bola nadmieru spokojná. Ako sa stretla s motýľom Emanuelom Na okraji makového
poľa sedel motýľ s malým oranžovým cylindrom na hlave. Z maku vyšlo ako z lesa
drobučké dievčatko. Malo sukničku z makových lupienkov a usmievalo sa. “ Som
Makulienka,“ vraví motýľovi. “ Veru mohla,“ odvetila makovica. “ Ďakujem,“
povedala Makulienka,“ ibaže neviem, čo mám robiť, aby drozd vrátil Emanuelovi
cylinder.“ Makovica zatriasla hlavou. Makové zrniečka v nej zašušťali, ako keď
sa presýpajú myšlienky. Chvíľu trvalo, kým zbadali drozda. “ Chodí spať ako
slniečko,“ povzdychol si motýľ Emanuel. “ Tak uspíme slniečko!“ navrhla
Makulienka. “ Čo mi nesieš, Emanuel?“ vypytovalo sa slniečko. Na spanie. Druhý
raz Makulienku. Ako zažala lúčne svetielko Počujete ma? “ V lese nie je,“
povedala ozvena z lesa. “ Celý deň som ho nevidela,“ zahučala ozvena zo skaly. “
Netráp sa, niečo vymyslíme,“ povedala Makulienka. A teraz pomôžem ja tebe. Lúčne
svetielko sa stratilo v tme a o chvíľu už dievčatko z diaľky počulo veselú
motýliu pieseň. “ Nehnevám sa,“ odvetila Makulienka. Aj tak sa vybrala pod
harmanček, či náhodou pod lístkom neostala nejaká kvapôčka. Veruže neostala. Iba
na bodliaku sa jagali veľké kvapky rosy, lebo sa báli skotúľať do trávy. “
Páliš?“ spýtal sa opatrne bodliak. “ Pustíš?“ spýtal sa Ferdinand. A bodliak
Makulienku i motýľa Emanuela radšej pustil. “ Keby som tak mala slnečník,“
povedala Makulienka. Len čo to dopovedala, zniesol sa nad ňou modrý tieň, v
ktorom stála ako v jazierku. Dievčatko pozrelo hore. Nad ňou sa vznášal cudzí
motýľ. Na hlave mal klobúk a na krídlach vzácny vzor. A Emanuel od žiarlivosti
spadol z margarétky. A odletel do sveta. V tej chvíli Makulienka celkom stratila
srdce. Vysoko na nebi vyšiel mesiac. Ja som tropický motýľ! Až potom zašiel
mesiac za mraky. V tráve vyhrávala letná muzika. Zrazu sa zachvela zem a
dievčatko skoro spadlo. Zem sa ustavične triasla a kopček z hliny rástol a
rástol. Keď krtko Bonifác vykukol druhý raz, vraví:“ Toto som našiel riadne
hlboko!“ Slúžil som u jednej kňažnej! “ Vítame vás, Pichuľko!“ povedala
Makulienka. Makulienka a motýľ Emanuel sklopili zrak. Zakrátko si Makulienka
obliekala novú sukničku s volánikmi a motýľ Emanuel frak s dlhými krídlami. Ako
kňažná s kniežaťom. Makulienka veru bola tanečnica! Ale sukničku s volánikmi
horko ‐ ťažko uniesla. Chcel vzlietnuť do vzduchu, ale zamotal sa do krídel
fraku. A stiahol zlatý náprstok naspäť pod čiernu zem. Ako uviazla v lekne Raz
Makulienka vraví:“ Niečo by som chcela.“ Chcela by som sa na nej odviezť,“
povedala Makulienka. To prehovoril kvietok, čo rástol pri vode. Kvietky na lúke
sú bohaté. Včielky sa o to starajú. Otočil krídlami a zachytil silnejší vietor.
Prevrátila sa a klesla na dno. Emanuel s Makulienkou tak ‐ tak stačili preskočiť
na najbližšie lekno. “ Zatváram,“ odvetilo lekno. “ Spím,“ odvetilo lekno. A
zobudilo lekno. Ako ju veverička Barka odniesla do hniezda Motýľ Emanuel
poletoval kdesi nad lúkami a Makulienka ostala doma sama. A hneď volala motýľa
Emanuela, aby ju tam v noci nenechával. Schytilo dievčinku labkami a vraví:“ Ty
moja krásna dievčinka, odnesiem si ťa do hniezda!“ Hore bolo samé nebo a dole
hlbočina. Obzeral sa, no dievčinky nikde. Vtom si v prachu na cestičke všimol
drobné šľapaje. Lietal kade ‐ tade a volal jej meno. Zastavil sa pri lieskach a
zbadal tam veveričku Barku. “ Nevidela si Makulienku?“ spýtal sa jej. Ešteže čo.
Naschvál motýľa poslala na opačnú stranu. Prehľadal ten kus lesa krížom ‐
krážom, ale niečo ho ustavične ťahalo späť k starej borovici. Najprv si myslel,
že to vybaví podobrotky. Ale dlho ho potrebovať nebudeš,“ vraví pavúk Karkoško.
Mám osem nôh, osem očí a sedem chutí. Motýľ Emanuel ostal ako obarený. Pomôž mi.
Vytrhol sa z pavúčej priadze takou silou, že nič netušiaceho pavúka s ôsmimi
nohami prevrátilo horeznačky. Pelikánia slečna Polly a jej veľký zobák Kiež by
som mala menší zobák.“ Veď ho strhne do hlbočiny, pomyslela si Polly. “ Už
letím!“ kričí Polly. KLIP ‐ KLAP! Polly sa začervenala a hanblivo klapla
zobákom. Som rada, že som pomohla.“ Levíčatá našli horiace ohnisko. “ Tráva
horí!“ Nebojte sa,“ zakričala Polly. Všetky zvieratká bežali do bezpečia, no
Polly letela po zobák vody. Polly to nesmierne potešilo. Pelikánia slečna Polly
má veľký zobák a veľmi sa jej nepáči. No keď sa stane na brehu jazera nehoda,
Polly zachraňuje! Deti si obľúbia veľký zobák pelikánej slečny a radi sa s ním
zahrajú, keď uvidia slová KLIP ‐ KLAP! Jeho KLIP ‐ KLAP! počuť široko ‐ ďaleko.
Tvoje klapanie nám nedá spať. Zobuď sa!“ “ Prepáč. Nevedel som to. Zdravia Ťa
Sam a Andy Neďaleko jazdil na koni mladý princ. Začul prekrásny hlas Šípkovej
Ruženky, ktorý sa niesol lesom. Šaty, ktoré šila Flóra, sa nevydarili. Vtedy
víly pochopili, že je načase, aby dievčine povedali pravdu. Nastala chvíľa, aby
princeznú vrátili kráľovi a kráľovnej. Keď víly nechali princeznú na chvíľočku v
paláci osamote, zjavilo sa pred ňou jagavé svetlo. “ Dotkni sa vretena. Dotkni
sa ho! Prikazujem ti to!“ Našli cestu do tajnej vežičky a v nej Kráľovnú zla. “
Nezistia to,“ odvetila Flóra. Správne sa nazdávala, že, práve prišiel do
chalúpky učupenej v horskom údolí. Len čo vošiel dnu, čakali ho tam Kráľovná zla
a jej sluhovia. Zlá víla vedela, že iba on môže zrušiť kliatbu, ktorou Zorničku
zakliala. Odvliekla princa na svoj zámok a uvrhla ho do temnice. Zlá víla sa
princovi Filipovi posmievala, no prezradila mu, že iba on môže zrušiť Zorničkinu
kliatbu, ak ju pobozká. Vtom sa v temnici zjavili dobré víly. “ Tieto zbrane ti
pomôžu zvíťaziť nad zlom,“ povedali mu. Ako sa princ blížil k palácu, Kráľovná
zla mu postavila do cesty múr z tŕňových krov. Zrazu však vyšľahli obrovské
plamene a vyrazili princovi štít z ruky. Zasiahnutý netvor sa zmietal od bolesti
a zletel zo skaly. Princ Filip prebehol bránou do paláca. V ten večer sa v
paláci zhromaždili všetci dvorania, keď princezná Zornička tancovala s princom
Filipom. Ostražito sa zakrádala k neznámemu miestu, keď začula plač. Kala
pozrela do domu a zbadala stopy po zápase. Na zemi ležal obrázok s prasknutým
rámom. A za tým obrazom v tieni stála kolíska. Plač Kalu priťahoval. V kolíske
bolo zvláštne bábätko bez srste. Kala bábätko vybrala a v tej chvíli prestalo
plakať. Leopard Sabor sa chystal zaútočiť. Kala priviedla dieťa k svojej rodine.
Mladý Tarzan Tarzan podrástol a veľmi rád si matku doberal. “ Veru vyľakal.
Nevieš napodobniť nejaké tichšie zviera?“ spýtala sa Kala. Chceš vidieť, ako
urobím leoparada?“ spýtal sa. Tarzan skočil vrčiac ako leopard a vyrušil rodinu.
Tarzanova najlepšia priateľka Terk ho prišla zachrániť. “ Ďakujem, že si našiel
Tarzana,“ povedala Terk Kechakovi. Tarzan šiel za nimi. Nervózny mladý slon
Tantor ho zbadal. Pozor! Uteč!“ kričal. Najlepšia opica Terk bežala k lagúne a
vytiahla Tarzana, ktorý sa poriadne napil vody. “ Neviete, že vám piraňa za pár
sekúd obžerie všetko mäso?“ Práve im okazoval svoju trofej. Terk neverila
vlastným očiam. “ Ty máš chlp?“ vykríkla. Chceli zistiť, čo sa deje. “ Ja som
navine!“ hrdo zvolal Tarzan. Terk si začala priateľa väčšmi vážiť, ale Kerchak
sa zlostil. “ Tarzan nikdy nebude jedným z nás!“ zavrčal. Tarzana urazilo, že sa
Kerchak hnevá a utiekol do džungle. O chvíľu sa tam zjavila i Kala. Potom mu
priložila ucho k jej srdcu. “ Počuješ? Ale Kerchak to nevidí!“ Tarzana to
povzbudilo a prisahal:“ Budem najlepšia opica, aká kedy prišla na svet!“ Sabor
útočí Raz zaútočil na tlupu ich odveký nepriateľ Sabor. Kerchak bránil rodinu
proti zákernej mačke, zatiaľ čo ostatní členovia ho pozorovali zo stromov. Lenže
leopard Kerchaka zranil a zakrátko mu bol vodca goríl vydaný na milosť a
nemilosť. Vtom medzi nich skočil zo stromov Tarzan. Potom sa rozhostilo ticho.
Ten okamih prerušil prenikavý zvuk. Tarzan a Jane Potom začul ďalší zvuk —
ľudské hlasy! Nakukol pomedzi húštinu a uvidel troch tvorov v šatách namiesto
kožušiny. “ Pozri, ocko!“ zvolala Jane. “ Tu opice hniezdia. Lenže milé bábätko
trhalo Jane obrázok z rúk. Avšak rodine malého paviána sa nepáčilo, ako sa Jane
správa k ich mláďaťu a nazlostení začali dievčinu prenasledovať. Chcela ho
odohnať, ale Tarzan jej chytil ruku. “ Áno, chápem.“ Tarzan nechápal. “ Nechcú
nám ublížiť, Kerchak!“ povedal. Vedela, že z toho má v hlave zmätok. Dva svety
Prvý deň v škole V škole ich privítala pani učiteľka. Pani učiteľka sa usmievala
a pousádzala ich okolo stola. Keď sa zasa vrátili do triedy, pani učiteľka im
prečítala zaujímavú rozprávku. Prvý deň sa deťom v škole veľmi páčilo!
Spravované prostriedky poistencov dosahujú objem 200 mil. Ferrari a McLaren majú
konkurenta - Williams Ani môj štart nie je v teoretickej rovine vylúčený.
Dôležitý bude brankársky post. Vždy som naznačil strelu a obe lopty som poslal
do jeho protipohybu." "Celkom jasná. Dá do hry všetko. JÁN MIKULA Košičanov
vítali v Trnave kamene JÁN MIROĽA Prejav ma neprekvapil. RADO VARGA Johansson je
proti vysokým platom Johansson. MIROSLAV BUKOV Jej román Vášeň je však skvelý.
"Hráš, vyhráš, hráš, prehráš. Hráš. Prezident sa postaral o niekoľkotýždňovú
drámu Lekári robili tajnosti Po desiatich dňoch lekárske konzílium posilnili
českí lekári. Politické napätie (kr) IGOR CIBULA Takých je teraz na Slovensku
veľa. Reforma armády je bez koncepcie (pt) Komárno nechce Cyrila a Metoda na
verejnom priestranstve FOTO - JURAJ GERBERY Naposledy požiadalo o povolenie na
postavenie súsošia na svojom pozemku Gymnázium Ľudovíta Jaroslava Šuleka.
Zastupiteľstvo súhlasilo s umiestnením vo vojenskom kostole. Na inštalovanie
sochy podobných rozmerov treba aj súhlas mesta. Nezískala ho ani Matica, ani
občianske združenie Komorra a nedarí sa to ani gymnáziu. Mestské zastupiteľstvo
schválilo umiestnenie menších sôch šiestich patrónov Európy na Nádvorie Európy,
ktoré je vo výstavbe. Malo by ísť o Benedikta, Cyrila, Metoda, Brigitu, Katarínu
a Teréziu, všetko svätých. Kto sochy vytvorí a ako budú vyzerať, ešte nie je
isté. "Na tento účel sa robí zbierka. Primátor Komárna Štefan Pásztor po svojej
sekretárke odkázal SME, že sa k problému nevyjadrí. Aj to je argument pre
zastupiteľstvo." Pre nesúhlas samosprávy blokovalo KDH vstup SMK do Európskej
demokratickej únie. Dnes stojí súsošie bez podstavca provizórne na dvore
evanjelickej fary medzi detskými preliezačkami. JURAJ GERBERY KDH v januári 2000
zablokovalo vstup SMK do Európskej demokratickej únie. Dôvodom bol práve
nevyriešený problém umiestnenia štyri metre vysokého súsošia sv. Cyrila a Metoda
v Komárne. Napokon SMK do EDÚ začiatkom tohto roku prijali. FOTO PRE SME -
VERONIKA JANUŠKOVÁ "Som zhrozený. Je to už tretí prípad v krátkom čase. Obsah
tvorili nevyberané útoky na maďarskú menšinu žijúcu na Slovensku. Naši žiaci a
rodičia sú pobúrení. MIKULÁŠ JESENSKÝ IGOR STUPŇAN Sitek považuje za partnera
KDH "Politika SNS by sa mala orientovať na ekonomickú oblasť. Podpredsedom pre
ekonomiku je V. Oberhauser. Myslíte si, že sa strana dostatočne nevenovala
ekonomike? "Mal som inú predstavu. Anna Malíková hovorí, že by SNS mala rozšíriť
potenciál koaličných partnerov. Kto by to mal byť? Koho máte na mysli? HZDS sa
musí vyprofilovať. Aká je odozva z KDH? Keď sa však hlasuje v parlamente o
zmluve s Vatikánom, zriadení katolíckej univerzity, SNS to podporila." VYSYPANÉ
Z OBÁLOK Vytvoríme kapitálotvornú vrstvu, ktorá bude zárukou blaha ľudu,
presvedčivo hlásal tvorca blaha svojich prívržencov. Nastolíme po voľbách zmenu
- odhalením zbohatlíkov, mafiánov, delikventov, korupčníkov a lobistov pri
stálom sledovaní blaha občana. V prípade, ak si poslanci odsúhlasia platených
sekretárov, môže sa stať, že "Ringom Čechom" budú poslanci a efekt bude mať
sekretár. JOZEF HOZLÁR, Nové Zámky * Čo nám prinieslo 20. storočie? Tak si to
teda zhrňme. Ľudstvo svojou usilovnosťou prispelo k zrodu dvoch svetových vojen,
ba v niektorých kútoch Zeme vojny pokračujú. Začala som výčitkami, ale teraz
pokračujem radami do nového roku. Za tým všetkým sa skrýva strach. Sebecký
pocit, že sme opäť o čosi starší. VANDA GMITROVÁ, Prešov * Niektorým poslancom
padlo zaťažko zverejniť svoje majetkové priznanie. Šetrí aj pani ministerka
financií, ktorá stále nevylučuje ďalšie zvyšovania cien a zodpovednosť za to
prenechala na vedúcich úsekov? Rád by som veril čestnosti politikov, ale realita
na Slovensku je zatiaľ iná. FRANTIŠEK PODHRADSKÝ, Ilava Drsný koniec srbského
"partizána" Paravojenské oddiely pritom zabíjali a vyháňali nesrbských
civilistov. Koniec vojny prišiel v roku 1995. Živkova vojna pokračovala.
Príslušníka vojenskej polície, poľovníka a manželský pár v stredných rokoch.
Polícia včera oznámila, že Korac pri pokuse o zadržanie spáchal samovraždu. Keď
zistil, že je obkľúčený a má sa vzdať, zabil sa ručným granátom.